kto má rad humor v kombinácii s erotickým šteklením, tomu sa bude kniha páčiť

31.3.2018

marcové prírastky do mojej knižnice

Ivan A. Backer - Vlak na slobodu

Predstavujem vám novinku Vlak na slobodu, ktorá uzrie svetlo sveta 16. apríla.
Máte radi skutočné príbehy? Vyhľadávate romány s vojnovou tematikou?
Ste zástancom idey, že nacizmus a jeho zvrátená ideológia by sa už nemali opakovať?
Tak potom sa môžete tešiť na ďalší zdrvujúci román vyskladaný zo spomienok desaťročného chlapca.

1. septembra 1939 mal z nacistami okupovaného Československa vyraziť posledný vlak Nicholasa Wintona. Nikdy k tomu nedošlo. Až 250 detí zostalo sklamane stáť na nástupišti.

Neskôr ich transportovali do koncentračných táborov, kde drvivá väčšina z nich zomrela.

Ivan Backer mal v tom čase len desať rokov a zrejme sa narodil pod šťastnou hviezdou. Na rozdiel od mnohých svojich rovesníkov sa mu podarilo utiecť v jednom z posledných Wintonových vlakov vypravených do Veľkej Británie, kde sa k nemu časom pripojila aj jeho najbližšia rodina. Ich kroky ďalej viedli do Ameriky, ktorá sa pre nich stala štartom do nového úspešného života. Ivan Backer však na svoje najväčšie šťastie nikdy nezabudol. Bol vďačný osudu, že mu umožnil prežiť plnohodnotný život, a preto sa rozhodol, že chce svetu odplatiť dobro a požehnanie, ktorých sa mu dostalo. Stal sa z neho známy a uznávaný aktivista za mier a spravodlivosť.

Príbeh Ivana Backera zachytený v knihe nie je len napínavým rozprávaním o úteku pred nacistami poskladaný zo spomienok, ale je tiež výzvou namierenou k ľudstvu, že na každom mieste, v každom povolaní a v každej krajine sa treba zachovať tak, aby sa temné obdobie nacizmu už nikdy nevrátilo.

Úryvok:

Písal sa 11. máj 1939. Vlhké, slabo osvetlené vlakové ná- stupisko bolo v ten večer na Masarykovej stanici v Prahe preľudnené. Meno zvolené pre rušnú hlavnú stanicu vzniklo na uctenie si prvého prezidenta našej republiky a bolo zdrojom hrdosti počas šťastnejších čias – nacistickí podmanitelia ešte nepremenovali ulice a miesta po celom meste. Stanica sa hemžila nemeckými vojakmi, ktorí mi pripadali veľmi prísni a naháňali mi hrôzu. No najviac mi v pamäti utkvelo nás šesťdesiat detí postávajúcich okolo s číslovanými značkami – moje číslo bolo 1174 –, ktoré nám viseli na krku. Obklopovali nás rodičia, starí rodičia a ostatní príbuzní, ktorí nás prišli odprevadiť k štvrtému naplánovanému vlaku odchádzajúcemu z Prahy do Anglicka. Dospelí plakali, objímali a bozká- vali nás a  báli sa, že svoje detičky už nikdy viac neuvidia. Niektoré deti, hlavne tie staršie, sa snažili vymaniť z objatí, ktoré ich zvierali príliš silno. Mladým aj starým prišlo zaťažko rozlúčiť sa. Nastávajúce šero ešte viac začiernilo už aj tak tmavú oblohu odrážajúc bezútešnú náladu rodín, ktoré tu postávali a vrhali pohľad na koľajnice, či nezazrú prichádzajúci vlak.

Každé z nás detí malo na cestu len jeden malý kufor. Povedali nám, aby sme nastúpili do vlaku, ktorý nás mal odviezť do bezpečia. Keď sa dvere vlaku otvorili na nástupisku, niektorí utrápení rodičia vybrali svoje deti von, no potom si to rozmysleli a znova ich odniesli dovnútra. Príbuzní potláčajúci vzlyky zamávali svojimi vreckovkami zvlhčenými slzami vlaku, ktorý vyrazil presne o  piatej a  stratil sa im z dohľadu. Mňa boli odprevadiť mama s tetou, ale našu rozlúčku nesprevádzali navonok také emócie, aké sa dali vidieť na ľuďoch okolo nás. Moja mama zaujala stoický postoj. Už pred niekoľkými týždňami prijala fakt, že útek do Anglicka mi zabezpečí prežitie. Ja sám som sa na tú cestu nadšene tešil, pretože mi povedali, že na konečnej stanici v Londýne ma bude čakať otec. Veľmi ma to upokojovalo, keďže väčšina detí za sebou musela zanechať obidvoch rodičov. Môj odchod však neprebehol tak hladko, ako sa mi zdalo na stanici. Neskôr som sa dozvedel, že pre mamu bol veľmi ťažký. Nielenže sa lúčila so svojím desaťročným synom s tým, že ho možno už nikdy neuvidí, ale musela znášať aj výčitky svojej švagrinej, mojej tety Malvy, ktorá ju vehementne karhala: „Musela si sa zblázniť, že chlapca posielaš preč. Uvedomuješ si, čo robíš? Veď je to strašné!“

Niektorí si mysleli, že musíme opustiť krajinu čo najskôr, a to akýmikoľvek dostupnými prostriedkami, zatiaľ čo iní vraveli, že to všetko pominie, nabádali ostatných k tomu, aby sa upokojili, tvrdili, že to nebude také zlé, a verili, že ich doterajší život sa nijako radikálne nezmení. Hoci aj moja mama musela v sebe prežívať konflikt a určite mala obavy, bola odhodlaná a nedala sa z tejto cesty zviesť. V tom čase už bola presvedčená, že ma zachraňuje pred takmer istou smrťou – tragickým osudom, ktorý neskôr postihol dve Malvine deti – obe oveľa staršie ako ja. Náš vlak smeroval na sever k nemeckej hranici nachádzajúcej sa asi sto kilometrov od Prahy. Ja som prežíval dobrodružstvo a  vôbec som si neuvedomoval nadchádzajúci holokaust. Na hraniciach sa vlak zastavil a kontrolovali nám pasy, ale pokiaľ sa pamätám, nestalo sa nič nepriaznivé. Keď nacistickí úradníci videli, že naše pasy obsahujú oficiálne pečiatky gestapa umožňujúce odchod z krajiny, dovolili nám pokračovať. Sedel som pri jednom z troch dospelákov sprevádzajúcich náš vlak. Bola to dáma menom Eugenia Tausiková. Pracovala ako sociálna pracovníčka, ktorú moja matka poznala, a mala sa o mňa starať. Sedeli sme v oddelení tretej triedy spolu s asi šiestimi ďalšími z našej skupiny. Neskôr v ten večer sme zjedli sendviče prinesené z domova a ostatné pribalené jedlo, zatiaľ čo sa vlak hnal naprieč Nemeckom. Pamätám si, že som si pomyslel… Teraz som v srdci teritória svojho úhlavného nepriateľa – nenávidených nacistov. Trochu som sa bál, no nebol to sústavný strach. Predovšetkým som sa cítil osamelo a nemohol som zaspať, dokonca aj keď som sa bezpečne opieral o plece slečny Tausikovej. Vytrvalé klepotanie kolies vlaku mi búšilo v hlave. Myslel som na otca, ktorý ma mal čakať na konci cesty. 

Nevidel som ho už dva mesiace. Otec mi len zriedka viditeľ- ne prejavoval nejaké city, ale reagoval láskavo a podporoval ma vždy, keď som mu vravel o svojom sne navštíviť Ameriku. Predstavoval som si, že tam budem vlastniť továreň, ktorú bude riadiť môj zamestnanec pán Kapusta. Zabudol som, čo mala moja továreň vyrábať, no vždy sa tam vyskytli nejaké problémy, ktoré za mňa pán Kapusta vyriešil. Tešil som sa na stretnutie s otcom.

faktografická, pre trpezlivého čitateľa

25.3.2018

Michaela Ella Hajduková - Tanečnica

Predstavujem vám ôsmu knihu známej slovenskej spisovateľky Michaely Elly Hajdukovej Tanečnica, ktorá
vychádza pod záštitou vydavateľstva Motýľ už 16. apríla.

Priaznivci Hajdukovej, no nielen tí, sa môžu tešiť na jedinečný príbeh, ktorý si podmaní vyše srdce a myseľ.

Miška Hajduková je všestranná autorka, a tak ako dokáže spriadať nitky medzi nebom a zemou, dokáže prelínať mystiku so skutočnosťou alebo súčasnosť s minulosťou, tak vie zaujať aj skutočným príbehom či námetom z druhej svetovej vojny.  Nie je jej cudzí ani fantasy svet zmiešaný s fikciou.
Osobne si myslím, že vojnová tematika je poloha, ktorá Miške sadne najviac.

Julienova rodina a ďalšie tisíce židov zomreli strašnou smrťou v koncentračných táboroch. Jedna z mojich dvoch najlepších kamarátok má vytetované číslo, ktorého sa nikdy nezbaví. Druhá zomrela pod rukami doktora Mengeleho, ktorého meno vyslovila Olive len pošepky a cez zovreté pery. Ako jej mám po tom všetkom povedať, že som odišla do Nemecka a vzala si Nemca v nacistickej uniforme?

Bohémske 20. roky 20. storočia v Paríži. Geraldine de Laffont tancuje vo vzduchu na čiernych stuhách. Jej životom je divadlo Folies Bergére a jeden nemecký muž. Je mladá a bezstarostná, až kým pritvrdo nedopadne na zem – jej stuhy sa zmenia na nacistické vlajky a milovaný muž má odrazu nacistickú uniformu.

 Zdrvená Geraldine poznačená príchodom vojny stráca viac ako len vlastné ilúzie. Osud jej vracia lásku, ale berie viac, ako je človek schopný uniesť.

Jej mrazivý príbeh je ako zostup do neznámeho podzemia. Začnete v krásnom zámku a pôjdete hlbšie... chodby času vás prevedú životom odvážnej ženy a vzápätí vás nepripravených hodia z pompéznych divadelných dosiek do zbombardovaných Drážďan. Okázalé chodby Reichstagu v Berlíne i šesť mŕtvych detí vo vodcovom bunkri. Ako hlboko sa dá ukryť pravda?

 O mnoho rokov neskôr prichádza do Paríža Júlia rozhodnutá vypátrať svoje korene. Skutočnosť, že zdedila zámok, však zďaleka nie je takým šokom ako to, že otvorí Pandorinu skrinku a vypustí z nej všetky hrôzy, ktoré musela prežiť jedna nešťastná... Tanečnica.

Čo prezradila o Tanečnici autorka?

Novinka s názvom Tanečnica je ako všetky autorkine knihy zmesou prítomnosti, minulosti a je v nej miesto aj pre kúsok sveta medzi nebom a zemou. Historická časť začína v roku 1929 v Paríži a končí v roku 1951 taktiež v Paríži. V tomto časovom období  sa čitateľ prenesie do života Geraldine de Laffont, mladej Francúzsky, ktorej život je krásny a bezstarostný. Je zamilovaná a tancuje v divadle Folies Bergére. Život a osud drasticky menia jej plány, keď ju milovaný muž opúšťa. „Keď sa znova stretnú, má on odrazu na sebe nacistickú uniformu. To však zďaleka nie je všetko zlé, čo Geraldine čaká.“

 „V knihe popisujem ako sa žilo ľuďom v Nemecku za vlády Adolfa Hitlera. Vždy som si myslela, že sa tam mali dobre, no opak je pravdou. Hitler nerobil čistky iba v okupovaných krajinách, ale aj na nemeckom národe. Bolo jedno, kto s politikou súhlasil a kto nie. Drastické opatrenia sa týkali každého. Tisíce a tisíce ľudí boli spočiatku podľa nového Zákona o sterilizácii sterilizovaní a neskôr umierali v programe Eutanázia. Toto sa netýkalo židov, či Rómov, ale čistokrvných Nemcov, ktorí z akéhokoľvek dôvodu neboli dosť dobrí na to, aby mohli žiť. Týkalo sa to predovšetkým ľudí postihnutých.“

Autorka v knihe odrýva mnoho zvrátenosti novej politiky. Ako doklad o čistote krvi, či nahlasovaciu povinnosť pôrodných asistentiek nahlasovať každého novorodenca, ktorí nespĺňal najvyššie kritéria pre nový život v novom Nemecku.

Čitateľ sa vďaka príbehu prenesie do predvojnového Paríža, do vojnového Nemecka, zažije i bombardovanie Drážďan a bližšie sa zoznámi s rodinou neslávne známeho Josepha Goebbelsa.

Úryvok:

Sneží. Počujem vločky celkom tichučko padať vzduchom. Mám holé ramená a cítim, ako mi chlad vytvára husiu kožu. Kráčam celkom bosá, ale moje nohy nepáli mráz. Vzduch okolo mňa červenie, krúti sa a formuje dlhé stuhy visiace odkiaľsi z výšky, kde nedovidím. Plápolajú v studenom vetre opatrne, akoby ich vzduch iba nežne objímal. Otáčam sa, sú všade okolo mňa a menia sa. Sú širšie a v ich strede sa černie akýsi nezná- my symbol v bielom poli. Objímem si ramená, vločiek pribúda a mrazivý vietor prináša vzdialený hlas. Mužský? Ženský? Nerozumiem, neviem ho rozoznať. Neprestávam sa krútiť dookola. Vlajky. Tisíce obrovských červených vlajok okolo mňa vejú vo vetre. Všade, kam sa pozriem. Odrazu sa mi ťažšie dýcha a hlasov pribúda. Ľudí však nevidím, len tie neznáme vlajky, ktoré okolo mňa krúti vietor. Dýcham a z úst sa mi vinie para, dívam sa na vlastné ruky. Sú studené, ako bez života, bez krvi. Mŕtve... Znova tie hlasy, približujú sa. Točím sa a kráčam pomedzi obrovitánske zástavy visiace z ničoho. Sú všade... tak ako tie hlasy. Bijú mi v hlave ako jeden a kričia... Dve slová. Nezná- me slová... Sneh mám zrazu po kolená a nemôžem sa pohnúť. Vydesene otvorím ústa, chcem kričať, ale žiadny hlas zo seba nevytisnem. „Sieg heil! Sieg heil!“ Tie slová mi burácajú v hlave ako hromy a nechcú prestať. Množstvo hlasov, ako jeden muž! „Nein!!!“ zvriesknem odrazu, lebo sa mi zdá, že mi tie hlasy rozbijú hlavu. A v tej chvíli všetky vlajky popadajú s obrovským rachotom na zem a ja mám pocit, že sa rúca celý svet. Vydesene som civela do tmy. Spotená, horúca. Čo to bolo? Sen. Bol to iba sen. Dych sa mi upokojoval iba veľmi pomaly a aj srdce mi ešte bilo tak veľmi, až to bolelo a musela som si na hruď pritisnúť ruku. Nedokázala som si však opäť ľahnúť a znova zaspať. Ten pocit, ten desivý pocit, ktorý sa mi usadil vnútri, sa ma držal ako pazúry obrovského vtáka. Nechcel ma pustiť. Musela som vstať, zažať lampu a chvíľu chodiť po izbe. Nepomáhalo to, úzkosť, ktorá sa vo mne rozprestrela a zapustila korene, sa nechcela rozplynúť, uvoľniť svoje zovretie. Keď som sa ako-tak upokojila, klesla som do kresla a tvár si vložila do dlaní. Mala som strach na to myslieť. Od detstva sa mi občas snívali nelogické a zvláštne sny. No o nejaký čas som si vždy na ne spomenula. Keď sa vyplnili. Tej noci som už nezaspala. Akosi som cítila, že je to jeden z tých snov. Čo však znamenal, to som sa mala dozvedieť až o mnoho rokov neskôr.

Paríž, máj 1930

 Parkety zavŕzgali pod mojimi topánkami, keď som kráčala za madame Bouvierovou do salónu. Moja učiteľka, ktorá ma kedysi veľmi dávno ako dieťa naučila hrať na klavíri, mala už svoj vek, no stále to bola elegantná dáma, z ktorej priam pršala akási zvláštna vznešenosť starého sveta. Pri chôdzi si už pomáhala paličkou. Jej dom bol taký ako ona – zamrznutý v čase. Žila sama, prežila svojho muža i syna. S nevestou sa nevídala. Po tragickej smrti svojho manžela vzala dcéru a odišli k rodičom až do Marseille. Nehovorí o tom, ale viem, že jej celé roky chýbajú. Našťastie má priateľky, s ktorými ju spája láska k hudbe. Spomínam si, že už ako malé dievča som obdivovala fotografi e rozostavané na veľkom krídle, ktoré bolo ozdobou salónu. Mohla byť známou klaviristkou, ale nebola to klavírna kariéra, čo ju lákalo. Zamilovala sa, vydala, porodila syna a ku klavíru sa vrátila už len ako učiteľka hudby. „Posaď sa, drahá, rada ťa znovu vidím,“ pokynula ku kreslu a ja som si na stole všimla pripravené papiere na dnešnú lekciu. „Mimochodom, tvoje včerajšie vystúpenie bolo úchvatné. 

V istých chvíľach som skutočne ani nedýchala,“ rozplývala sa s pochvalným úsmevom. Ešte vždy som ostala zarazená, keď spomenula Folies Bergére. Ani vo sne by mi nenapadlo, že práve ona chodí na miesta ako toto divadlo. „Ďakujem vám, naozaj si vašu pochvalu nesmierne cením a vždy ma prekvapí,“ nedalo mi nedodať. „Ach, viem, kto by už len čakal, že slušná stará dáma bude chodiť do kabaretu. Myslím si však, že Paríž ponúka dosť možností zábavy pre každého, je si z čoho vyberať. Mala som priateľku, ktorá milovala Moulin Rouge. Život je iba jeden, dušinka, a aj ten je často krátky. Treba si užiť všetky radosti a zázraky, ktoré sa nám ponúkajú.“ Neraz mi napadlo, že moja teta Apolline o tejto stránke mojej učiteľky nemala ani tušenia a tieto dve by pri jednom stole teda vyzerali veľmi čudne. „No vrav, čo ten tvoj gavalier?“ žmurkla na mňa. „Nečudujem sa, že sa ti rozbúchalo srdce, skutočne je impozantný.“ „Dostala som ďalší list, už je to tak dlho, čo odišiel. Aspoň- že píše a mám jeho fotografi u. Navyše to vyzerá, že sa znova uvidíme,“ potešene som na ňu pozrela. Pred pár dňami som dostala list, ktorý ma potešil ešte viac ako tie, ktoré prišli pred ním. Vráti sa, znova sa vráti. Už som škrtala dni v kalendári. Ostávalo ich ešte desať. Desať dní, ktoré sa mi budú vidieť nekonečné.

„Tak to ti prajem, chérie. Nuž sa teda pustime do ďalšej lekcie, aby si ho mohla ohúriť. Ach, jaj, ešte čosi...“ zarazila sa a  trochu nervózne sa pozrela mimo mňa, akoby uvažovala, ako povedať to, čo chce. „Tá moja klebetná suseda Mathieová. Keď som sa včera vracala zo stretnutia s Camille, zastavila ma na chodníku. Však vieš, že musí všetko vedieť,“ zagúľala očami. „Vypytovala sa na teba. A čože znova chodíš, či sa v klavírnej hre zdokonaľuješ,“ krútila hlavou. „Vyzvedačka jedna. Ach... tak som jej povedala, že áno, že prečo by si nemohla. Nebudem jej vešať na nos, kvôli čomu si tu, nič ju do toho nie je."  

Miroslava Varáčková - Stálo to za to

Poznáte knihy Mirky Varáčkovej?
Už 28.marca sa môžete tešiť na jej najnovší prírastok Stálo to za to.

Trnavčanke Miroslave Varáčkovej vychádza v týchto dňoch novinka Stálo to za to. V tejto knihe sa opäť venuje problémom dospievajúcej mládeže. S citom, priamo a bez príkras opisuje realitu mnohých adolescentov, ktorí sa s jej postavami vedia ľahko stotožniť. Okrem toho, že v knižke poukazuje na časté súrodenecké súperenie a nespravodlivosť rodičov, ktorí uprednostňujú jedno z detí, upozornila aj na pocity, ktoré sú späté s pubertou. Prvá láska, prvé vážne rozhodnutia, preberanie zodpovednosti za vlastné konanie... i tým si jej hrdinky prechádzajú takmer v každej knihe.

Autorka nám prezradila, prečo sa venuje práve písaniu románov pre mládež: „Myslím si, že je dôležité písať o súčasnej mládeži, o tom, čo ju trápi a zaujíma, pretože ak chceme, aby mladí čítali, mali by sme im ponúknuť knihy, ktoré sú im blízke. Námetmi, postavami i prostredím. Práve cez príbehy im môžeme postupne a hlavne nenápadne vštepovať pravé ľudské hodnoty.“

Hovorí sa, že ak si niekoho pripútaš, si zaňho zodpovedný po zvyšok života. Otázka znie, či to stojí za to.

Bašku a Líviu spája puto najsilnejšie, pokrvné. No napriek tomu, že sú sestry, akoby nemali nič spoločné. Zatiaľ čo Lívii sa vo všetkom darí, Baška ostáva na druhej koľaji - v škole, medzi kamarátmi, dokonca aj doma. Zaslepeným rodičom ani sestre sa skrátka nie je možné zavďačiť. Jedinú nádej na šťastie Baša vidí v rodiacom sa vzťahu s Jakubom, ktorý však ukrýva tajomstvo. Navyše, čoraz neznesiteľnejšiu Líviu niečo očividne ťaží...

Zvíťazí pocit zodpovednosti alebo stiahne sebeckosť všetkých na samotné dno?

Štrnásta kniha Mirky Varáčkovej je prenikavým ponorom pod povrch bežnej, zdanlivo normálnej rodiny, príbehom, v ktorom sa prekvapivo nájdu mnohí. Lebo získať od života dobré karty niekedy na rozohranie hry o šťastie nestačí.

Úryvok:

Bolo už po záverečnej. Bar stíchol a spustol. Všetci zákazníci sa pobrali preč, len žena vzadu pri okne odmietala odísť. Nezaujímal ju pokročilý čas ani opakované upozornenia, že zatváram. Mohla mať okolo štyridsiatky, možno o niečo viac. Hrbila sa na stoličke, pozerala na večernú ulicu, ktorú zasypával sneh, a pomaly dopíjala piaty pohárik lacného koňaku. Pri jej poslednej objednávke som zvažovala, či neodmietnuť, no keďže nevyzerala priveľmi opitá a výraz jej tváre prezrádzal, že sa cíti pod psa, zmäkla som, a predsa jej naliala.

Zhasla som svetlá na toalete i v sklade, odložila som posledné poháriky na policu, prerátala som peniaze v kase a netrpezlivo som opäť podišla k žene. Neunikli mi jej odrastené vlasy, ktoré sa pri korienkoch černeli a vytvárali nepekný kontrast so zvyškom svetlých vlasov, kruhy pod očami ani celková zanedbanosť.

„Už naozaj potrebujem zavrieť, tak rýchlo dopite a dovidenia,“ vyzvala som ju nekompromisne, no bez zbytočného hnevu. Čas, ktorý som doteraz strávila prácou v bare, ma naučil, že v takýchto prípadoch zvyšovanie hlasu nepomáha.

Žena neochotne odtrhla zrak od okna, krátko na mňa pozrela, nepatrne kývla a bez slova sa opäť zapozerala kamsi von.

„No tak, šup-šup! Ponáhľam sa,“ znova som ju upozornila, vzala som jej nedopitý pohárik a utrela som stôl, za ktorým sedela. Zmocňovala sa ma nervozita. Ostávalo mi sotva desať minút do odchodu posledného autobusu a ňou moje prosby ani len nehli.

„Pani, ak sa okamžite nepostavíte a neodídete, budem nútená zavolať políciu.“

Z vrecka nohavíc som vylovila mobil a začala som hľadať číslo taxislužby, ktorú budem pravdepodobne potrebovať. Dúfala som, že žena moju vyhrážku zoberie vážne a v domnienke, že idem skutočne zavolať políciu, konečne počúvne. Očividne jej však bolo moje súrenie ukradnuté.

„Počujete? Zatváram!“ Preniesla som váhu z nohy na nohu, zhlboka som vzdychla a kabelku, ktorá jej ležala pri nohách, som jej položila na chudé kolená. Jediné, na čo sa zmohla, bolo, že zovrela remence v prstoch. Nič nenaznačovalo tomu, že mieni odísť. Narýchlo som v duchu prebrala všetky možnosti a zvažovala som, či vytiahnuť kolegu z postele a požiadať ho o pomoc, alebo sa popasovať s problémom sama.

Vtom sa ozvalo hlasné búchanie na dvere. Potichu som zanadávala, či nevie dotyčná osoba čítať, že je zatvorené, no i tak som sa išla pozrieť, kto sa pokúša dobyť dnu.

Vonku stál vysoký chalan v starej nemodernej bunde a s kapucňou stiahnutou hlboko do tváre. Privieral oči pred silným vetrom a vyzeral ešte zúfalejšie ako žena, ktorá mi robila starosti.

„Je po záverečnej,“ vyprskla som, prudko si zaťukajúc na náramkové hodiny.

Niečo povedal, ale cez zavreté dvere som mu nič nerozumela. Ukázal dnu, na ženu. Skrsla vo mne iskrička nádeje, nuž som zvrtla kľúčom v zámke a pootvorila som.

„Chvalabohu, že som ju našiel. Hľadám ju už poriadne dlho,“ vyhŕkol a kývol hlavou k žene.

S úľavou som ho vpustila. 

„Odmieta odísť, tak si ju rýchlo vezmi a padajte preč! Ponáhľam sa,“ nepríjemne som zavrčala. Celá situácia mi už poriadne začínala liezť na nervy a nevedela som sa dočkať, keď zhasnem aj posledné svetlá, zavriem za sebou a rozbehnem sa na zastávku. Vidina teplej postele, v ktorej si konečne poriadne oddýchnem, bola viac ako lákavá. Od rána som bola na nohách a pendlovala od stolu k stolu, lýtka a chodidlá som si už takmer necítila.

Chalan dlhými krokmi prešiel k žene, čosi jej povedal a začal ju ťahať zo stoličky. Najprv sa bránila, no po chvíli rezignovala, a predsa vstala. Pomohol jej obliecť krátky kabát a na hlavu jej natiahol čapicu.

Mlčky som ich pozorovala a čakala, kým vypadnú.

„Koľko to robí?“ otočil sa ku mne, zalovil vo vrecku a začal rátať mince.

„Šesť eur osemdesiat,“ odvetila som.

„Toto je všetko, čo tu mám. Ostanem ti dlžný tridsať centov,“ previnilo na mňa pozrel a vysypal mi do dlane všetky drobné. „Prepáč. Určite prídem dlh vyplatiť.“

„Fajn, kašli na to,“ povzdychla som. „Rozdiel vyrovnám z prepitného. Hlavne už bežte!“

„Mrzí ma, že ťa... že sme ťa zdržali. Asi si už mala byť dávno preč.“ Podopieral ženu, tisol si ju pevne k boku a popritom si voľnou rukou utieral z tváre topiaci sa sneh, ktorý mu v cícerkoch tiekol z kapucne.

Mávla som rukou, že už je to aj tak jedno. Podržala som im otvorené dvere a kým vyšli von, s pohľadom upretým na chalana som premýšľala, čo za vzťah ich spája a čo sa im stalo, keď trávia nedeľný večer práve takto.

***

Dobehla som na zastávku v poslednej sekunde. Už-už sa autobus chystal pohnúť, no našťastie si ma vodič všimol a počkal, kým naskočím.

„Jeden študentský,“ vypýtala som si lístok a potom som sa usadila na prvom sedadle hneď za vodičom. Odmotala som si šál, stiahla rukavice a šúchala som si skrehnuté prsty, ktoré mi aj za krátky čas strávený na ulici stihli premrznúť. Vonku prituhovalo, ako už dlho nie. Navyše fúkal otrasný vietor a znásoboval pocit chladu. Pomyslela som si, že do takého hnusného počasia by som nevyhnala ani nepriateľa, keď mi padol zrak na dvojicu na ulici, okolo ktorej sme práve prechádzali. Chalan so ženou z baru. Odolávali náporom vetra a pomaly kráčali, podopierajúc sa navzájom.

Kdesi v bruchu ma bodol osteň viny. Až vtedy som si uvedomila, že chalan mi dal posledné peniaze, ktoré so sebou mal, takže mu pravdepodobne neostala iná možnosť, len ísť domov peši. Sledovala som ich, až kým sa nezmenšili na malú machuľu a autobus nezahol za roh.

Zvyšok cesty som ich mala pred očami a otázka, čo za život vedú, mi neschádzala z mysle. Ani neviem, prečo ma to zaujímalo. V bare sa denne vystriedala pestrá vzorka ľudí, od starých alkoholikov až po tínedžerov s prvými láskami, väčšinou som sa o nich nezaujímala viac, ako bolo potrebné. Iba z času na čas niekto zaujal moju pozornosť. A to sa stalo aj teraz. Možno za to mohla ženina ľahostajnosť, možno smútok, ktorý z nej vyžaroval. Málokedy totiž vidno na človeku toľkú rezignáciu.

A možno za môj záujem mohol chalan, ktorý sa tak veľmi snažil, aby nepôsobili odlišne, no nedarilo sa mu to. Automaticky a bez dlhého premýšľania som si ho zaškatuľkovala ako človeka z nižšej sociálnej vrstvy, ktorý sa bezpochyby topí v problémoch.

Tak či onak, predstavovala som si, aká im musí byť zima, a upierala som zrak na svoje skrehnuté červené prsty, do ktorých sa mi pomaly vracal cit a začínali ma páliť.

Na našu ulicu to bolo z mesta sedem zastávok. Rovných dvadsaťdva minút, počas ktorých som sa nevedela zbaviť zlého pocitu. Keď ma autobus vypľul kúsok od bytovky, v ktorej som bývala, rýchlou chôdzou som sa pokúšala vyhnať z hlavy všetko, čo by ma mohlo ťažiť aj nasledujúce hodiny.

Maya Sinay - Navždy

Chcete vedieť, kto je Maya Sinay?
Predstavujem vám jej novinku zo šesťdielnej série, prvú časť s názvom Navždy.

Chcela byť dobrou basketbalistkou, snívala, že bude kuchárkou, a bude mať vlastnú reštauráciu. A chcela písať. Niečo sa jej splnilo, niečo nie. Basketbalu sa musela po zranení vzdať, kuchárči len doma v kuchyni a reštauráciu nemá, zato však riadi hotel, píše a má aj vlastné vydavateľstvo. 

Mária Cabanová v týchto dňoch uviedla do života romantický príbeh Navždy, ktorý je prvou knihou jej Bielej série. Všetkých šesť kníh tejto série napísala pod pseudonymom Maya Sinay. Nie preto, že by chcela zostať v anonymite.

„Sinay je meno mojej babičky. Vždy sa mi veľmi páčilo. Keď som bola malá, predstavovala som si, že som umelkyňa a používam práve toto meno. Určitým spôsobom mi dáva voľnosť v písaní. Aj keď sa k nemu, samozrejme, priznávam, predsa len mám pocit, že mi dáva krídla na mojej novej ceste života, ktorou je písanie,“ hovorí.

Čo o sebe prezradila autorka?

Som ako každá iná žena. 

Som manželka, matka, dcéra a sestra. 

Zamestnaná na celý deň. Z toho len jedna časť dňa je platená. Druhá? Za ňu sú mi odmenou slová: Ľúbim ťa. 

Píšem, odkedy sa pamätám. Stále niečo, ale prevažne to boli básne a neskôr príbehy. Mojím fanúšikom, asi jediným, čo sa týka básní, bola moja babka. Keď odišla do nebeského hľadiska, moje písanie odišlo s ňou. Príbehy som písala sem tam pre svoju romantickú dušu a pre svoju sestru. 

Kde ma moja cesta zaveje?  Netuším. Snívam a verím, že sny sa splnia. Verím, že som na správnej ceste a dokážem zvládnuť každú, aj neľahkú prekážku. Pracujem naplno a verím, že moja práca prinesie ľuďom radosť alebo im aj inak pomôže.

Funny má svoj život pevne v rukách. Má basketbal, ktorý ju neskutočne baví, svoju rodinu, ktorá ju vo všetkom podporuje, priateľa Denisa, ktorý jej je taký blízky, akoby bol jej brat. Vyzerá ako boh Thor a vždy vie, čím ju príjemne prekvapiť. Napríklad lístkami na tenisový zápas jej obľúbeného tenisového šampióna. 

Môže jedna návšteva tenisového zápasu spôsobiť v živote zmenu? Zdanlivo nevinná príhoda spustí lavínu udalostí a Funny sa zrazu cíti nešťastná, opustená a bezradná. Jediné, čo ju môže dostať z beznádeje, je basketbal. A ešte láska. Na lásku nikdy nesmieme prestať veriť, pretože len ona všetko prekoná. Aj kilometre, tréningy, turnaje a bulvár. Pretože najlepšie na skutočných snoch je to, že ich nemusíte len snívať, ale môžete ich aj žiť.

Úryvok:

Nemohla som sa spamätať zo situácie, ktorá sa práve odohrala. Každá sekunda sa mi vryla do mozgu ako do dreva. To sa stalo mne? To bol ten Marián, s ktorým už roky chodím? Uvedomila som si bolesť hlavy a stále som cítila, ako sa mi Mariánove ruky zarývajú až do mäsa. Akoby mi zúrivosťou vypaľoval otlačky svojich prstov. Mala som pocit, že si ma označkoval.

Striaslo ma pri spomienke na jeho nepríčetný pohľad. Na druhej strane som sa chválila za to, že som nezostala po celý čas len nemo hľadieť a stáť. Chvíľu som sa rozhodovala, či ostanem troskou, akou som sa pri Mariánovi cítila, alebo budem bojovnicou. Bojovnicou? Pri tom slove som sa stratila, nie, skryla v myšlienkach. To je lepšie pomenovanie. Napadla mi bojovnica, čo pláva v centimetrovej vode v malom tégliku v akvaristike. Najradšej by som ich všetky vykúpila. Ale nemôžu byť v jednom akváriu, lebo by sa navzájom požrali. Hmm. Všetky namyslené ženy by som mohla volať bojovnice. Presné pomenovanie. Dve namyslené ženy v malom priestore plnom chlapov. Zožrali by sa.

Takže čím budem? Stačilo by mi byť sama sebou. Bolo by už na čase.

Myšlienka mi preskočila zase na trénera. V mysli som ho videla, ako stojí a s pokojom zvláda tú šialenú situáciu. Pocítila som vďačnosť. V priebehu pár minút sa mi zmenil pohľad na dvoch ľudí. Na človeka, o ktorom som si nemyslela nič dobré a dnes mi podal pomocnú ruku a na človeka, o ktorom som si v poslednom čase myslela kadečo, ale nikdy by mi nenapadlo, že by mi bol schopný fyzicky ublížiť.

Denis sa ma snažil ešte viac pritisnúť k svojmu telu, stále ma chcel chrániť. Zacítila som na tvári jeho teplý dych. Ten ma vrátil z môjho myšlienkového úniku.

„Ďakujem,“ pošepkala som.

„Za čo?“

„Že si prišiel.“

„Kiežby som prišiel skôr,“ povedal Denis, akoby sa ospravedlňoval.

„Hlavne, že si tu.“

Oprela som si hlavu o jeho rameno. Bol odo mňa o hlavu vyšší. Z jeho objatia som cítila obrovskú silu, ktorá postupne prechádzala aj do môjho tela a moje kroky sa stávali istejšími.

Denis dospel v dokonalého chlapa. Moje prirovnanie k Thorovi bolo presné. Blond vlasy, síce kratšie ako Thor, ale to by tak nevadilo, tie môžu dorásť. Prekrásne modré oči. Ako letná obloha. Dnešný výraz zúrivého Denisa bol pre mňa novinkou. Presne taký by bol Thor v bojových scénach.

Stačilo, aby sa nejakú babu usmial s tými jeho neuveriteľnými bielymi zubami, a už bola z neho hotová. Bodaj by nie, keď jeho mama bola zubárka a Deniskove zúbky boli chodiacou reklamou na jej prácu. Sem-tam jej poslúžil v triedach ako figurína s dokonalým chrupom. Na moje počudovanie to Denisa neštvalo a hral sa na trénované zviera. Mama mu povedala „vycer zuby“ a on bol v tom momente tigrom, inokedy medveďom a vydával k tomu patričné zvuky. Ja som sa na neho nemohla pozerať. Celý čas som mala hlavu zabarikádovanú medzi rukami. Denis si tú pozornosť užíval. Keď som sa ho opýtala, prečo to vlastne robí, povedal mi:

„Mám pekné zuby?“

„Máš.“

„Tak čo! Nedrhol som si ich od malička preto, aby mi ich nebolo ani vidno.“ 

Vzrušujúca, nebezpečná, akčná a humorná.:)

22.3.2018

temný, zvrátený, šokujúci,smutný, odvážny, ťažký, drsný, jedinečný, taký je príbeh Moniky Wurm

20.3.2018

Katka opäť nesklamala.:)

18.3.2018

zimný triler, ktorý vás dostane

17.3.2018

Silvia Antalíková - Náš milý synáčik

Predstavujem vám novinku Náš milý synáčik od slovenskej autorky Silvie Antalíkovej.

Ak máte radi príbehy zo života, miernu iróniu a poriadny balík humoru, tak  Náš milý synáčik vám presne zapasuje.  Môžete sa tešiť na reálne situácie zo skutočného prostredia jedného pubertiaka a jeho rodičov.
Román vychádza 30. apríla pod záštitou vydavateľstva Slovart.

Pubertálne dieťa vie narobiť poriadne veľa starostí, a niektoré ešte oveľa viac. A keď je naň matka sama, jedného dňa pohár pretečie. Našťastie každý syn má aj otca, aj keď o ňom šestnásť rokov nevedel. Neuveríte, čo všetko sa môže stať, ak máte zrazu zo dňa na deň dieťa. Jeden syn, dvaja rodičia, jedna pubertaaaaa!!!!!!!

Silvia Antalíková o novinke:

 Som mama a pracujem v školstve s deťmi, takže všetky zážitky, postrehy, skúsenosti sú v tejto knihe. Teda, všetky nie, pretože sa sem všetky nezmestili. A nechávam si ešte priestor aj na nejaké iné bláznivé knihy :-).

Príbehy sa ku mne vždy dajakou cestou dostanú a nedajú mi spávať dovtedy, kým ich nepoložím na papier.  

Ukážky:

– Jáááj! – Ťukla som si po svojej tvrdohlavej hlave, až to zaklepkalo tak nahlas, ako keby som mala cyklistickú prilbu.

Vlasy si už na nej našli svoje pôvodné miesto.

– Dovoľ mi, aby som vás konečne zoznámila. Maťo, toto je tvoj syn Peter. – Ukázala som na naše spokojne spiace a na mol opité smradľavé dieťa.

– Jáj, pozri, či je len zlatý! – neudržala som v sebe posmešnú grimasu a trúfalú poznámku.

  Petra som naučene postrapatila po vlasoch a jemne ho štipla do oboch líc. Ešte mi tak zľahka napadlo: Ktovie, po kom to dieťa je? Ale to už som si radšej pre istotu nechala pre seba.

  Rada by som odtiaľto odišla zdravá a živá, nie nohami napred v drevenej truhle s pomocou pracovníkov pohrebnej služby a policajtov. 

….. teba mať za žiaka, obesím sa vo vestibule školy. Ani listom na rozlúčku by som sa nezdržoval! – Maťo sa hneval, až takéto známky on zo školy nikdy nenosil, aj keď teda tiež dával rodičom a učiteľom dosť zabrať.

   Ale takto? Takto až nie! Čo s ním má teraz robiť? Čo mu má povedať? Má ho zbiť varechou po holom zadku? Postaviť ho čelom do kúta? Zavolať Jane? Alebo svojej mame? Och!

– Prečo si ušiel zo školy? – Zaujímalo ho a čakal, akej šikovnej odpovede sa dočká.

  Muselo sa určite zomlieť niečo veľmi strašné, že musel utiecť. Záchrana holého života. Požiar, panika. Prírodná katastrofa. Lavína, výbuch sopky.

– Krčmu otvárajú o desiatej. Teraz nemám veľa času byť s kamarátmi, tak mi to chýba.

– Ty si ušiel zo školy do krčmy? – Maťo rozmýšľal, či mu neprestáva slúžiť sluch i zdravý rozum. Moje nervy! To naozaj povedal? Ušiel zo školy do krčmy. Bol to schopný úprimne povedať aj triednej. Nemal vo zvyku klamať. Nikdy nepotreboval klamať. Bol taká čistá otvorená milá mladá duša.

– Áno. Čo je na tom? – Čudoval sa, prečo je to nepochopiteľné.

– A veľmi smrdí od cigariet a nejakého chľastu. Treba ho vydezinfikovať. – Babka bola krutá, no úprimná. Prečo by klamala? Úprimných ľudí si treba v dnešných časoch vážiť. Nie je ich veľa.

– Vidím mu na očiach, že je riadny exemplár. – Babke sa neodvráva, babka vie.

  Maťo už viac nevydržal. Nemohol. Peter naňho zazeral, aj tak mu bolo od začiatku jasné, že nemôže pochádzať z normálnej rodiny.

– Babka, a kde máš dedka? – zaujímalo ešte Petra.

– Chodím ho polievať na cintorín. – Usmiala sa pokojne.

  Nie, nepochádza z normálnej rodiny. Definitívne potvrdené.

Stephen King, Owen King - Spiace krásavice

Priaznivci Kinga majú opäť dôvod na radosť.  Znova sa budete báť a po tele vám budú naskakovať zimomriavky. Kinga predstavovať netreba a tí, čo poznajú jeho diela, tak vedia, čo môžu od knihy očakávať.  Poriadna dávka strachu, napätia, hororových scén a fantasy prvkov nebudú chýbať ani tentoraz.

A tým, ktorým King nič nehovorí, možno práve teraz nastal čas, aby ste si zaobstarali nový bestseller.

Táto knižná lahôdka vychádza už 27. marca.

Radšej nespite! Prečo? Dozviete sa už čoskoro.

V ženskej väznici je toľko osudov, koľko je tam trestankýň. Každá má svoj žiaľ aj nádej. A jedna má tajomstvo, ktoré môže zmeniť dejiny ľudstva.

Medzitým vo svete prepukne spavá choroba, aká tu ešte nebola. Postihuje ženy a dievčatá každého veku. Ak žena zaspí, je z nej monštrum, ktoré neslobodno rušiť. Ženy sa boja spánku, muži sa obávajú, že všetko sa rúca. Šíri sa panika.

Šerifka Lila Norcrossová sa zo všetkých síl snaží udržať situáciu vo svojom mestečku pod kontrolou. Predovšetkým sama nesmie zaspať, hoci padá od únavy, inak by sa nevyhla smrteľným následkom. Ale má ešte prečo bdieť, keď ju zradil ten najbližší?

Jej manžel, psychiater Clinton Norcross, musí v núdzi riadiť väznicu plnú na všetko odhodlaných žien. Netuší, že jedna z nich zrejme ani nie je človek!

Úryvok:

Ree sa spýtala Jeanette, či niekedy pozorovala svetelný štvorec, ktorý vrhá okno. Jeanette povedala, že nie. Ree ležala na vrch - nom lôžku, Jeanette na spodnom. Obidve čakali, kedy cely odomknú a pôjdu na raňajky. Bolo ďalšie ráno. Jeanettina spoluväzenkyňa Ree sa svetelným štvorcom zjavne zaoberala takmer vedecky. Pustila sa do vysvetľovania, že štvorec začína svoju dráhu na stene oproti oknu, skĺzne dolu, potom sa preplaví cez dosku stola a napokon dopadne na dláž- ku. Ako Jeanette vidí, teraz sa nachádza presne v strede dlážky a je neskutočne jasný. „Ree,“ zamrmlala Jeanette, „mne nejaký svetelný štvorec môže byť ukradnutý.“ „Podľa mňa ti svetelný štvorec ukradnutý byť nemôže!“ Ree vydala gagotavý zvuk, ktorým vyjadrovala pobavenie. Jeanette odvetila: „Ako myslíš,“ a jej spoluväzenkyňa ešte raz zagagotala. Ree bola v pohode, ale správala sa ako decko – znervózňovalo ju ticho. Sedela za finančné podvody, falšovanie a prechovávanie drog s cieľom predaja. Ani jedno z toho jej ktovieako nešlo, a preto skončila tu. Jeanette zavreli za zabitie – jednej zimnej noci v roku 2005 bodla svojho manžela Damiana skrutkovačom do slabín, a keď - že bol zhulený, zostal sedieť v kresle a vykrvácal. Samozrejme, aj ona bola zhulená.

„Dívala som sa na hodiny,“ pokračovala Ree. „Stopla som si to. Svetlo prejde od okna na dlážku za dvadsaťdva minút.“ „Mala by si zavolať do Guinnessovej knihy rekordov,“ navrhla Jeanette. „Snívalo sa mi, že som jedla čokoládový koláč s Michelle Obamovou a ona sa naštvala: ‚Priberieš z toho, Ree!‘ Hehe, ale jedla ho tiež.“ Ree zagagotala. „Nie. To som si vymyslela. Snívalo sa mi o jednej učiteľke. V kuse mlela, že nie som v správnej triede, a ja zase, že som v správnej triede, a ona, že dobre, potom nám niečo vysvetľovala a potom mi zase povedala, že nie som v správnej triede, a ja, že nie, som v správnej triede, a tak stále dookola. Vlastne o nič nešlo, ale bola to otrava. O čom sa snívalo tebe, Jeanette?“ „No...“ Jeanette si lámala hlavu, ale na nič si nespomenula. Po nových liekoch akoby mala tvrdší spánok. Predtým občas mávala nočné mory o Damianovi. Väčšinou vyzeral tak ako vtedy ráno, keď bol mŕtvy, pokožku mal fľakato modrú ako vlhký atrament. Jeanette sa doktora Norcrossa spýtala, či si myslí, že ten sen súvisí s pocitom viny. Doktor na ňu pozrel s tým svojím vý- razom, či to akože myslí vážne, čo ju vždy najprv vytáčalo, ale zvykla si na to, a potom sa jej spýtal, či si myslí, že králiky majú ovisnuté ušká. Jasné. Chápem. Jeanette však tie sny rozhodne nechýbali. 

„Prepáč, Ree. Neviem. Ak sa mi niečo snívalo, tak je to fuč.“ Niekde na chodbe na poschodí krídla B klopkali po betóne topánky: dozorca vykonával poslednú kontrolu pred otvorením dverí. Jeanette zavrela oči. Vymyslela si sen. Väznica v ňom bola zrúcanina. Po starých stenách ciel sa šplhali popínavé rastliny a chveli sa v jarnom vánku. Strop bol napoly preč, zhltol ho čas, zostal z neho len prístrešok. Po hŕbe hrdzavých trosiek pobehovali jašteričky. Vo vzduchu poletovali motýle. V tom, čo zostalo z cely, bolo cítiť sýte vône zeme a lístia. Bobby bol unesený, stál vedľa nej pri diere v stene a nazeral dnu. Jeho mama bola archeologička. Ona to miesto objavila.

Myslíš, že ťa pustia do televíznej súťaže, keď máš záznam v registri trestov?“ Predstava sa rozplynula. Jeanette zastonala. Nuž, bolo to pekné, kým to bolo. Život bol jednoznačne lepší na tabletkách. Našla s nimi pokoj. Jedno treba doktorovi uznať – vďaka chémii sa žije lepšie. Jeanette otvorila oči. Ree na ňu zízala. 

Väznica na tom nemala zásluhu, ale dievča ako Ree sa tu možno ocitlo vo väčšom bezpečí. Vonku by mohla veľmi ľahko podbehnúť pod auto. Alebo predať trávu agentovi, ktorý na to vôbec nevyzeral. Veď to aj spravila. „Čo je?“ spýtala sa Ree. „Nič. Len som bola v raji a tvoja papuľa mi ho odfúkla.“ „Čo?“ „Kašli na to. Počúvaj, podľa mňa by mala existovať televízna súťaž, do ktorej by si mohla ísť len vtedy, ak máš záznam. Volalo by sa to Vyklam si výhru.“ „To už hej! Ako by to fungovalo?“ Jeanette sa posadila, zívla a pokrčila plecami. „Musím sa nad tým zamyslieť. Vytvoriť pravidlá.“ Ich domov bol taký, aký vždy bol aj bude, svet bez konca, amen. Cela dlhá desať krokov so štyrmi krokmi medzi posteľou a dverami. Steny boli hladké, z betónu farby ovsenej kaše. Zvlnené fotky a pohľadnice (niežeby sa chcel na ne niekto dí- vať) držali na jedinom povolenom mieste kúsky zelenej lepiacej hmoty. Pri stene stál kovový stolík a pri druhej krátky kovový policový diel. 

Vľavo odo dvier bol oceľový záchod, nad ktorý si museli čupnúť, a obe odvracali pohľad, aby si vytvorili úbohú ilúziu súkromia. Z okienka na dverách cely, cez dvojité sklo na úrovní očí, bolo vidieť krátku chodbu, čo sa tiahla cez krídlo B. Každý centimeter a predmet v cele mal príchuť prenikavých väzenských pachov: potu, plesne a lyzolu. Jeanette si chtiac-nechtiac všimla ten svetelný štvorec medzi posteľami. Bol takmer pri dverách – ale ďalej sa nedostane, však? Ak bachar nestrčí do zámky kľúč alebo neotvorí celu na diaľku zo strážnice, zostane tu trčať rovnako ako ony. „A kto by to moderoval?“ spýtala sa Ree. „Každá súťaž po trebuje moderátora. Aké by boli ceny? Ceny musia byť dobré. Detaily! Musíme vymyslieť detaily, Jeanette.“ Ree so zdvihnutou hlavou pozerala na Jeanette a nakrúcala si na prst pevné odfarbené kučery. V hornej časti čela mala jazvu, ktorá pripomínala odtlačok grilu – tri súbežné čiary. Jeanette nevedela, kto alebo čo jazvu spôsobilo, ale domyslela si. Nejaký chlap. Možno jej otec, možno brat, možno frajer, možno niekto, koho nikdy predtým nevidela a už nikdy neuvidí. Diplomaticky povedané, väzenkyne nápravnovýchovného zariadenia v Doolingu sa nepreslávili vyhrávaním cien. Zato sa často zaplietli s darebákmi. Čo s tým? Môžete sa ľutovať. Alebo nenávidieť sama seba či všetkých ostatných. Môžete fetovať čistiace prostriedky. Môžete robiť čokoľvek (v rámci svojich obmedzených možností), ale nič tým nezmeníte. Ďalšiu šancu rozkrútiť veľké ligotavé koleso šťastia nedostanete skôr ako pri nasledujúcom prerokúvaní žiadosti o podmienečné prepustenie. Jeanette ním chcela zakrútiť z celej sily. Musela myslieť na syna. Ozval sa hlasný buchot, keď dozorca zo strážnice odomkol naraz šesťdesiatdva zámok. Bolo pol siedmej a osadenstvo ciel vyšlo von na nástup. „Neviem, Ree. Zamysli sa nad tým,“ povedala Jeanette, „aj ja sa nad tým zamyslím a potom si to preberieme.“ Švihla nohami a vstala z postele.

Gillian McAllisterová - Všetko okrem pravdy

Máte radi psychologické trilery? Verím, že áno. Už 20. marca sa môžete tešiť na nový prírastok.  Poriadna dávka napätia, drámy  a tajomstiev vás čaká v novinke Všetko okrem pravdy.

Všetko okrem pravdy je jedinečný psychologický príbeh o lžiach, zrade a o naliehavej potrebe jednej ženy odhaliť pravdu. Je však aj o zásadných životných rozhodnutiach, ktoré nám môžu navždy zmeniť život. O našich pochybeniach. Koľko chýb urobíme v živote? Koľko nešťastia nimi spôsobíme? O koľkých vieme? A ako sa s tým všetkým vyrovnáme?

Kontrolujete niekedy svojmu partnerovi mobil? Mali by ste? A ste pripravení na následky takéhoto kroku? Pretože všetci niečo skrývame.

V prípade Rachel Andersonovej a jej priateľa Jacka sa to všetko začalo e-mailom, na ktorý sa Rachel ani nechcela pozrieť. Miluje Jacka, čaká s ním dieťa. Dôveruje mu. No nemôže zvrátiť skutočnosť, že ten e-mail videla, ani zastaviť reťaz udalostí, ktoré sa dali do pohybu. Prečo jej Jack o svojej minulosti opakovane klame? Čo skrýva? Nemá Rachel právo dozvedieť sa to za každú cenu? A aký dôvod má v skutočnosti jej nutkavá potreba prísť veciam na koreň?

Zröntgenujte exkluzívny úryvok:

Charlie Masters. Nepoznala som ho. Zoznámila som sa iba s Jackovou rodinou, nepoznala som ani jedného priateľa. Zastala som s prstom nad e-mailom. Stačil jediný dotyk, aby som si ho prečítala. Musela som váhať o sekundu dlhšie, lebo iPad zhasol, a tak som ho vrátila na nočný stolík a takmer som zabudla na e-mail aj na svoje chvíľkové šialenstvo. Newcastleská noc za oknom bola skoro čierna. Vedela som, že je za ním krajina, ale nevidela som ju. „Rachel? Čo robíš?“ zívol Jack. Zbožňovala som jeho výslovnosť. A mal veľmi hlboký hlas. Cudzí ľudia sa k tomu vyjadrovali. Prevrátil sa na bok a zažal lampu. Tmavé vlasy mal všade. A keď sa posadil a odhalil aj bradu a nakoniec chlpy na hrudi, pomyslela som si, že vyzerá trochu ako jaskynný muž. „Niečo sa rozsvietilo,“ povedala som. „Asi kocúr čosi porobil,“ zamumlal. „Možno. Bol tu,“ klamala som. Hľadela som na izbu. Nebola útulná – nie veľmi. Teda nie tak, ako som chcela, aby si ju zútulnil. Ale na stene bola jedna vec. A tou vecou bol zrnitý obrázok z ultrazvukového vyšetrenia. Vynímal sa s mierne zvlnenými okrajmi na neomietnutej tehlovej stene vedľa okien bez záclon a bez čohokoľvek. Videl, že sa naňho pozerám. „Čo má Wally za lubom?“ opýtal sa. Volal naše dieťa Wally, čosi ako trúba či chmuľo, pretože sme mu na snímke nevedeli nájsť istý dôležitý inštrument. Kamsi sa schoval. „Spí,“ povedala som s úsmevom. Rozpačito som si vytiahla prikrývku až ku krku. Predstavila som si, ako mi svetlo lampy osvetľuje hrubé modré žily, ktoré sa mi prakticky cez noc objavili na prsiach a pokrývali mi kožu ako korene rastlín, aj ružové zvädnuté bradavky.

Aj Jack sa na mňa usmial, potom vstal a vyšiel z izby. Pozerala som sa, ako jeho vysoké telo mizne na chodbe a na olivovú pokožku mu dopadá mesačné svetlo, ktoré prúdilo dnu cez okná. Pri chôdzi vytáčal chodidlá od seba a pri pohľade na ne mi poskočilo srdce. A keď som sa pozrela na jeho napnutý zadok, v slabinách sa mi penila krv. Znovu som bola pripravená, hoci sme mali sex iba pred niekoľkými hodinami. Neuhasiteľný apetít nových milencov. Po niekoľkých sekundách sa vrátil s termoforom v jednej a s ryšavým kocúrom Howardom v druhej ruke. Začal s tým len nedávno. Nosil mi termofor. Raz ma videl, ako som si ho niesla do postele a bez slova sa tej úlohy sám ujal. S úsmevom mi ho každú noc prinášal, či sme spali uňho, alebo u mňa. „Vravela som ti, že sa tu niekde motal,“ povedala som a ukázala som na kocúra. Howard na mňa prekvapene pozrel obrátený hlavou dolu. „Je to otrava,“ vyhlásil Jack, keď sa zviera zvrtlo a skočilo na posteľ. Jack dočasne pracoval pre newcastleský časopis City Lights. Prisťahoval sa na chvíľu zo Škótska. Keď som prvý raz vkročila k nemu domov, opýtala som sa ho, prečo si kúpil mačku. „Muž, ktorý žije sám a spoločnosť mu robí kocúr?“ doberala som si ho. „Každý dom potrebuje mačku,“ povedal. „Každý jeden. A ten, kto s tým nesúhlasí, sa mýli.“ Jack si sadol k Howardovi a pozrel na mňa. Na perách mu poihrával úsmev. Myslela som na to, že by som rada vedela, kedy prestanem mať závrat, len čo sa na mňa takto pozrie. Bývala som vtedy ako opitá a často som sa pristihla, že sa v kúpeľni na seba do zrkadla šťastne usmievam, kým som si zotierala mejkap jeho mydlom značky Nivea. „Kedy si kúpiš záclony?“ opýtala som sa namiesto toho, aby som komentovala svoj stav. Mala som hlúpy pocit, že mi trčí spod prikrývky len hlava. Jack sa nad mojou požiadavkou vážne zamyslel, hoci jemu samému boli záclony nepochybne ukradnuté. „Keď sa presťahujeme. Susedia už aj tak všetko videli,“ povedal so zdvihnutým obočím. Bol to jeden z našich súkromných vtipov. Koľko sexu sme mali. A akí sme v tom dobrí. Takí dobrí, že sme splodili dieťa. „Aké by si chcela?“ „Nejaké pekné. A hrubé,“ povedala som. „Budí ma svetlo.“ „Porozmýšľam o tom.“ Ukázal za mňa. „Podáš mi to?“ Zažmurkala som, potom som sa pozrela a predstierala som, že som si až teraz všimla iPad a že som ho pred chvíľou nedržala v rukách s prstom nad displejom, aby som jediným kliknutím otvorila e-mail. Keď som mu ho podávala, mala som pocit, že ma v rukách páli. Chvíľu ho držal v rukách s prázdnou obrazovkou. „V sobotu sa začala sezóna ragby,“ povedal. Obrátila som sa na bok a oprela som sa o lakeť. Howard sa mi usalašil medzi chodidlami. Nebol príjemne teplý a hebký ako väčšina mačiek, ale tučný a ťažký ako zarážka dverí. „Nikdy predtým som nepoznala hráča ragby,“ povedala som s úsmevom. „Ani v škole nie?“ Pohŕdavo som si odfrkla. „To vážne?“ „Och, zabudol som, že si chodila do školy v Bronxe,“ povedal Jack so smiechom. Ruka mu zmizla pod prikrývkou a spočinula na mojom boku. Celú ľavú polovicu tela som mala odrazu v pozore, cítila som mravčenie a v bruchu ohňostroj. Snažila som sa sústrediť, ale bolo to prakticky nemožné. „Do tej najfajnovejšej školy v Newcastli,“ povedala som. „Nie každý môže chodiť do školy, ktorá má vlastnú hymnu a zamestnancov, čo bývajú v kampuse. Povedz mi ešte, čo ste mávali na obed?“

Penelope Wardová - Milovaný nevlastný brat

Milovníčky ženských románov sa môžu tešiť na iskrivý príbeh z pera britskej autorky.
Kniha už svojou obálkou a anotáciou sľubuje napínavé a erotické čítanie.
Milovaný nevlastný brat vychádza už 20. marca.

Keď sa k nám v poslednom ročníku strednej nasťahoval môj nevlastný brat Elec, netušila som, že je až taký arogantný kretén. Štvalo ma, že si na mne vylieva zlosť pre otca. Štvalo ma, že si k nám vodí dievčatá. Ale najviac ma štvalo, že v jeho prítomnosti sa mi zakaždým rozbúšilo srdce.

Spočiatku som to pripisovala jeho tetovaniam a príťažlivým črtám, ale v jednu noc nastal v našom vzťahu zlom. Potom sa Elec vrátil do Kalifornie a celé roky som ho nevidela. Keď našu rodinu postihla tragédia, osud nás opäť spojil. Z protivného tínedžera však vyrástol príťažlivý muž, čo ma privádzalo do šialenstva. Vedela som, že sa mu moje srdce neubráni.

Nechajte sa inšpirovať exkluzívnym úryvkom:

Nervózne som stála pri okne v obývačke s výhľadom na zátoku a vyzerala cez sklo zahmlené od studeného vetra. Každú chvíľu malo pred domom zastaviť Randyho volvo. Išiel na Loganovo letisko po svojho syna Eleca, ktorý sa k nám mal na rok nasťahovať. Jeho mama prijala ročnú pracovnú ponuku v zahraničí. Randy a moja mama Sarah sa vzali len pred dvoma rokmi. S otčimom som vychádzala dobre, ale neboli sme si veľmi blízki. O jeho minulosti som vedela zhruba toto: jeho bývalá žena Pilar, ekvádorská umelkyňa, žila v San Franciscu a jeho syn bol potetovaný pankáč, ktorý si podľa Randyho robil, čo chcel. Nikdy som sa s ním nestretla a videla som ho len na jednej fotke spred pár rokov, krátko predtým, ako sa Randy oženil s mamou. Po Pilar zdedil havranie vlasy a tmavšiu pokožku, po otcovi zasa svetlé oči a jemné črty tváre. Na tej fotografii bol ostrihaný nakrátko, no vraj z neho vyrástol rebel, v pätnástich sa dal potetovať a dostal sa do problémov pre alkohol a trávu. Randy Pilar vyčítal, že sa sústredila iba na svoju umeleckú kariéru a Elecovi by pokojne odpustila aj vraždu. Keď Pilar ponúkli dočasné miesto lektorky v londýnskej galérii umenia, Randy ju podporoval a sedemnásťročný Elec tak mal prísť bývať k nám. Hoci otčim dvakrát za rok chodil na západ, na prevýchovu Eleca to nestačilo. Trápilo ho to a myslel si, že to počas spoločne stráveného roka doženie. V bruchu mi poletovali motýle. Dívala som sa na špinavý sneh lemujúci ulicu. Nepríjemné bostonské počasie privíta môjho nevlastného brata z Kalifornie ako pekne studená sprcha. Mám nevlastného brata. Zvláštna predstava. Ktovie, či spolu budeme dobre vychádzať. Ako jedináčik som odjakživa túžila po súrodencovi. Pri pomyslení na to, aká som bola hlúpa, keď som si predstavovala, že by sme mohli mať rozprávkový vzťah, asi ako Donny a Marie Osmondovci alebo Jake a Maggie Gyllenhaalovci, som sa musela usmiať. Dnes ráno som počula pesničku od Coldplay Brothers and Sisters, o ktorej som doteraz ani netušila. Aj keď zrejme nie je doslova o súrodencoch, samu seba som presvedčila, že je to znamenie. Bude to v poriadku. Niet sa čoho báť. Mama bola nervóznejšia ako ja. Pobehovala po schodoch a pripravovala Elecovi izbu, ktorú vytvorila z pôvodnej pracovne. Vo Walmarte sme nakúpili obliečky a ďalšie potrebné veci. Bolo zvláštne vyberať veci pre niekoho, koho nepoznáme. Vybrali sme obliečky námorníckej modrej farby.

Popod nos som si nacvičovala uvítaciu reč, v mysli som preberala témy na rozhovor a dumala nad tým, čo mu poukazujem ako prvé. Vzrušujúce a zároveň znepokojivé. Pri buchnutí dvier na aute som vyskočila z gauča a rýchlo si uhladila pokrčenú blúzku. Greta, upokoj sa. V zámke zaštrkotal kľúč. Vošiel Randy a dvere nechal otvorené. Do miestnosti zavial mrazivý vzduch. Po pár minútach sa ozvali kroky na zľadovatenom chodníku. Elec sa zatiaľ neobjavil. Asi sa niekde zamotal. Randy vykukol za dvere. „Pohni sa už, Elec.“ Keď zastal vo dverách, v hrdle mi navrela guča. Nasucho som prehltla a pár sekúnd som naňho nemo hľadela. Srdce mi bilo čoraz rýchlejšie. Vôbec nevyzeral ako na fotke. Bol vyšší než Randy a strapaté krátke havranie vlasy, ktoré som si z tej fotky pamätala, mu teraz padali do očí. Páchol po cigaretách, alebo skôr po fajke, lebo tá vôňa bola sladšia. Z pútka riflí mu visela reťaz. Nepozrel sa na mňa, preto som využila príležitosť a lepšie si ho obzrela. Tašku hodil na zem. Buch. Bolo to moje srdce alebo taška? Pozrel sa na Randyho a zachrapčal: „Kde mám izbu?“ „Hore, ale nikam nejdeš, kým sa nepozdravíš so sestrou.“ Pri tom slove mi stuhol v tele každý sval. Nechcela som byť jeho sestra! Po prvé, keď sa ku mne obrátil, tváril sa, akoby sa ma chystal zabiť. Po druhé, už pri pohľade na jeho krásne črty tváre mi bolo nad slnko jasnejšie, že kým rozum ma varoval, moje telo podľahlo kliatbe. Dala by som čokoľvek za to, aby som sa z nej rýchlo prebrala. Pohľadom sa mi zavŕtal do očí. Mlčal. Podišla som k nemu, premohla svoju hrdosť a podala mu ruku. „Som Greta. Teší ma.“ Neodpovedal. Až po niekoľkých sekundách mi neochotne stisol ruku. Zovrel mi ju nepríjemne, takmer bolestivo, a hneď ju pustil. Odkašľala som si. „Vyzeráš inak… ako som si ťa predstavovala.“ Prižmúril oči. „A ty vyzeráš pekne…obyčajne.“ Hrdlo sa mi na okamih stiahlo, nazdávala som sa, že mi zloží kompliment, až kým za slovom „pekne“ nenasledovalo „obyčajne“. Smutné na tom bolo to, že keby som mala opísať, ako si v tej chvíli pripadám, najvýstižnejšie by bolo práve slovo „obyčajná“. Premeriaval si ma ľadovým pohľadom. Napriek tomu, že sa mi priečila jeho zvláštna osobnosť, stále som žasla nad jeho zjavom, až ma obchádzali mdloby. Mal dokonale rovný nos a výrazné lícne kosti. Aj pery mal dokonalé, napriek tomu, čo z nich určite vychá- dzalo. Fyzicky predstavoval môjho vysnívaného princa a zároveň nočnú moru. Snažila som sa skryť pred ním to, že sa ma jeho slová dotkli. „Ukážem ti tvoju izbu?“ ponúkla som sa. Nevšímal si ma, zdvihol tašku a vybral sa ku schodom. Skvelé. Ide to vynikajúco.

Alica Rynke

Všetci vieme, že čítanie má blahodárne účinky. Má vplyv na náš krvný tlak, pulz, spánok a veru niekedy aj hmotnosť.

Na niektorých knihách by malo byť varovanie: Nejedzte pri čítaní! Ale čo Vás čaká v tejto rubrike? Opýtam sa tých najpovolanejších, čiže spisovateľov, prečo čítať.

 Dúfam, že vás budú motivovať, aby ste do knižníc a kníhkupectiev chodili častejšie, a nielen keď už Vás niečo bolí.

Moja prvotina Na hrane vyšla v máji 2016 vo vydavateľstve Marenčin PT a v septembri toho istého roku vyšlo aj jej voľné pokračovanie s názvom Sofia. Príbeh prvého románu sa odohráva v Izraeli, druhého v Anglicku. Hlavnou hrdinkou je Slovenka Sofia, ktorá postavila všetko na jednu kartu, opustila rodnú krajinu a skúsila nájsť šťastie za hranicami. Nemala to ľahké, ale dokázala čeliť nepriazni osudu a nakoniec dosiahla, čo chcela.

Nedávno mi vyšiel tretí román Africká ruža. Časť príbehu je napísaná na základe rozprávania študentky Alily, ktorú som učila na strednej škole v Anglicku. Porozprávala mi o svojom ťažkom živote v Malawi, o tom, ako im prišli pomôcť zahraniční študenti a ako sa dostala do Anglicka. Román má aj druhú dejovú líniu – príbeh slovenských vysokoškolákov, dobrovoľníkov, ktorí robia všetko možné aj nemožné, len aby domorodcom pomohli. Hoci Africká ruža patrí do kategórie dobrodružných kníh, a je hlavne o problémoch, v ktorých sa táto krajina a jej obyvatelia zmietajú, je v nej aj romantika a láska. Viac neprezradím.

Mojich čitateľov poteším aj ďalším románom, ktorý, čaká na vydanie. Volá sa Okno do záhrady a hlavnými hrdinkami sú opäť Slovenky. Dievčatá, ktoré osud zavial do rodiny Smithovcov v Anglicku, kde pracovali ako opatrovateľky. Ja to tak trochu detektívny príbeh, hoci to nebol môj hlavný zámer. Chcela som len poukázať na rozdielnosti medzi našim a anglickým svetom, čo sa im zdá správne, my nemusíme vnímať ako najlepšie riešenie. Nemôžem však povedať, že tento román končí happyendom.

Momentálne píšem príbeh o mladej žene, ktorá sa vďaka rôznym náhodám stala bezdomovkyňou. Ani tento príbeh nebude mať šťastný koniec, ale dúfam, že čitateľov zaujme. Lebo... nikto z nás nevie, čo čaká za najbližším rohom.

Opýtala som sa Alici Rynke prečo číta a čo by odporúčala všetkým, ktorí nečítajú : Alica, prečo vy čítate?

Čítanie je pre mňa únik z reality, ale aj možnosť byť súčasťou príbehu niekoho iného. Vyrastala som na Dobšinského rozprávkach, Nevedkových dobrodružstvách či Babičke, a neskôr, ako gymnazistka, som čítala všetko možné. Najviac na mňa zapôsobila Americká tragédia, ešte aj teraz mám pocity z tohoto príbehu ukryté niekde vzadu v mozgu.

O písaní som nikdy neuvažovala. Bola som síce šéfredaktorkou školského časopisu, recitovala som, ale písanie románov… nikdy.

Ale, nikdy nehovor nikdy! Stalo sa to pred tromi rokmi, keď som učila na škole vo Veľkej Británii. Bola som pod obrovským tlakom, potrebovala som vyventilovať napätie, ktoré sa vo mne dlhé roky hromadilo a tak vznikol môj prvý román Na hrane. Rodil sa ťažko, ale pomohla mi náhoda. Natrafila som na mámtalent.sk… a potom to už išlo. Sofiu, voľné pokračovanie prvého románu, som napísala za necelé štyri mesiace. 

V detstve som si myslela, že vzťah k čítaniu je dedičný. Mama, aj stará mama veľa čítali, a ja som to od nich “odkukala”. Ale nie je to tak, moja dcéra je toho dôkazom. Beletriu nečíta, ale podarilo sa mi donútiť ju prečítať si aspoň moje romány. Pravda je taká, že číta veľa odbornej literatúry, a vnučkám rozprávky, ale sama knihy neobľubuje. Nechápem prečo, veď je to taká nádherná možnosť na chvíľu uniknúť do iného sveta! Takže, žiaľ, žiadnu radu nemám.

Hm, závery znejú tak definitívne, nemám ich rada. Budem písať dovtedy, kým budú čitatelia čítať, pretože to robím kvôli nim. Ich spätná väzba je pre mňa najdôležitejšia. Bez nich by som bola ničím, preto si zo všetkého najviac prajem veľa dobrých čitateľov.

Koethi Zanová - Služobnica

Keď mimoriadne okolnosti zmenia človeka na niečo, čím sa nikdy nechcel stať

Kategória: Antibiotiká/Imunomodulátory

Účinné látky: Ovplyvňuje myšlienky. Výrazne prispieva k prenosu nervového vzruchu.

Dávkovanie: Pravidelným užívaním sa vám zlepšuje pamäť. Užívať počas dňa kedykoľvek. Počet tabliet – 392.

Nežiadúce účinky: Fóbia z uzatvorených priestorov. Objaví sa námesačnosť. Pozor na náboženských fanatikov!

Čo by ste mali vedieť skôr, ako si knihu TU kúpite: Na akého netvora sa dokáže človek zmeniť, len aby dosiahol pomstu? Aká ťažká je cesta nenávisti, keď našu myseľ zožierajú vražedné myšlienky? Kde je potom cesta slobody, vykúpenia a odpustenia?

Julie mala všetko. Dokonalú rodinu, milujúceho priateľa, útulný byt, skvelé výsledky v škole. Jej jednoducho dokonalý život sa rozpadol v momente, keď ju v nočných hodinách uniesol neznámy muž spred železničnej stanice. V stroho zariadenej izbe s páchnucou posteľou si Julie len pomaly zvyká na prísne pravidlá únoscov. Súčasťou jej väzenia sú fyzické tresty, sexuálne zneužívanie a náboženské vízie jej väzniteľov. Julie je odhodlaná urobiť všetko, len aby sa dostala spod vplyvu svojej strážkyne a jej manžela. Jednej noci sa však situácia zmení a obe ženy musia pochopiť, že ak chcú prežiť, musia si dôverovať. Kto je väčšou obeťou? Mladé dievča či jej strážkyňa?

Keď ženine oči zablúdili k jej zakrytej nohe, Julie vkĺzla rukou pod prikrývku. Žena sa pohla k nej. Centimeter za centimetrom sa presúvala tam, kde ju Julie chcela mať, a netušila, že jej hrozí nebezpečenstvo. Julie roztrasenými prstami objala studené kovové rukoväti nožníc. V tej chvíli z nej žena strhla prikrývku a zhíkla, keď odhalila Julinu lesť. Julie pochytila zúrivosť a zahnala sa rukou s nožnicami, pripravená zaútočiť. Konečne prišla je chvíľa! Ale žena bola rýchla.

Koethi Zanová zaujala široké publikum románom Zoznam zákazov, ktorý si získal mnoho čitateľov. Služobnica už od prvých strán zosobňuje napínavé a zaujímavé čítanie. Zanová ostala verná svojmu štýlu písania, a tak čitateľ nachádza v Služobnici podobnú predlohu ako to bolo v predošlej knihe. Psychologický román s prvkami trileru, napätia, nebezpečenstva a množstvom napínavých situácií si vás získa hneď v úvode.

Čitateľ má možnosť sledovať viac dejových rovín a hlavných postáv je tu viac, ako sa na začiatku príbehu javí. Dominantné sú však dve ženské hrdinky, ktoré žijú odlišné životy, no v jednom dramatickom okamihu sa ich cesty pretnú a v jednej chvíli sú rovnaké. Zimomriavky vám budú naskakovať po celom tele pri čítaní, ako unesená bojuje len, aby prežila  v neľudských podmienkach alebo, ako sa snaží dostať na slobodu aj za cenu zabiť. Podstatnú časť príbehu tvorí život strážkyne, ktorá ako zmätené dieťa prežívala v detstve peklo. Jej neľahká cesta životom s otcom opilcom a neskôr psychopatickým manželom vás neraz postavia do pozície tichého pozorovateľa. Občas sa vám môže zdať, že je len obeťou spoločenského systému a manipulácie okolím, no za svoje konanie nesie zodpovednosť sama vlastnou slabosťou a chybami. Zaujímavou postavou je aj bývalý policajt, ktorý sa nevie vyrovnať so smrťou svojej sestry a na vlastnú päsť vyšetruje trojnásobnú vraždu, ktorej stopy vedú k únoscom.

Deň sa začal krokmi na schodoch v nesprávnom čase. Julie si už zvykla na pevný väzenský režim: dva razy denne jedlo, dva razy týždenne vedro s mydlom a teplo vodou, dva razy mesačne pranie. Akákoľvek zmena ju znervóznila, lebo od nej vyžadovala neplánované rozhodnutia a opatrenia, ktoré mohli navždy spečatiť jej osud. Rozochvená počúvala a počítala kroky približujúce sa k dverám. Predstavovala si tú odpornú ženskú, ako nemotorne kráča hore schodmi.

Životy všetkých hrdinov sú prepletené, no autorka nitky ich osudu rozmotáva pomaly. Dáva si načas a čitateľa postupne oboznamuje s novými faktami. Zahmlieva, no rafinovane vám podsúva nové informácie, ktoré vám otvárajú nové dvierka do vašej predstavivosti. Zvedavosť vám nedovolí knihu pustiť z ruky. Množstvo živých dialógov a stále stúpajúca dynamika či permanentné napätie podporujú aktívnejšie čítanie. Dramatické momenty sú opísané veľmi zručne a uveriteľne. Zanová si znova obhájila svoj spisovateľský talent.

Bludné predstavy o kresťanstve, nepochopenie viery, či skreslené vnímanie náboženských vízií, vymývanie mozgov a manipulácia ľudskou mysľou. Tajomstvá hlboko ukryté v duši, hľadanie strateného či čierne myšlienky na smrť. Koethi Zanová rozohrala poriadny kolotoč psychologickej hry. Kto je vlastne vinný a kto to obeťou?

Strhujúca, zvrátená a temná – taká je Služobnica. Psychologický román, ktorý by nemal chýbať v knižnici každého knihomoľa. Odporúčam všetkým, ktorí majú radi napätie, drámu, temnotu a nebezpečenstvo. Poteší tých, ktorí hľadajú niečo viac ako je bežná kriminálka či oddychový triler. Zapasuje ženám, ale i mužom, ktorí veria, že aj ženská autorka dokáže napísať kvalitný román.

https://www.bux.sk/knihy/385718-sluzobnica.html