Alica Rynke

Všetci vieme, že čítanie má blahodárne účinky. Má vplyv na náš krvný tlak, pulz, spánok a veru niekedy aj hmotnosť.

Na niektorých knihách by malo byť varovanie: Nejedzte pri čítaní! Ale čo Vás čaká v tejto rubrike? Opýtam sa tých najpovolanejších, čiže spisovateľov, prečo čítať.

 Dúfam, že vás budú motivovať, aby ste do knižníc a kníhkupectiev chodili častejšie, a nielen keď už Vás niečo bolí.

Moja prvotina Na hrane vyšla v máji 2016 vo vydavateľstve Marenčin PT a v septembri toho istého roku vyšlo aj jej voľné pokračovanie s názvom Sofia. Príbeh prvého románu sa odohráva v Izraeli, druhého v Anglicku. Hlavnou hrdinkou je Slovenka Sofia, ktorá postavila všetko na jednu kartu, opustila rodnú krajinu a skúsila nájsť šťastie za hranicami. Nemala to ľahké, ale dokázala čeliť nepriazni osudu a nakoniec dosiahla, čo chcela.

Nedávno mi vyšiel tretí román Africká ruža. Časť príbehu je napísaná na základe rozprávania študentky Alily, ktorú som učila na strednej škole v Anglicku. Porozprávala mi o svojom ťažkom živote v Malawi, o tom, ako im prišli pomôcť zahraniční študenti a ako sa dostala do Anglicka. Román má aj druhú dejovú líniu – príbeh slovenských vysokoškolákov, dobrovoľníkov, ktorí robia všetko možné aj nemožné, len aby domorodcom pomohli. Hoci Africká ruža patrí do kategórie dobrodružných kníh, a je hlavne o problémoch, v ktorých sa táto krajina a jej obyvatelia zmietajú, je v nej aj romantika a láska. Viac neprezradím.

Mojich čitateľov poteším aj ďalším románom, ktorý, čaká na vydanie. Volá sa Okno do záhrady a hlavnými hrdinkami sú opäť Slovenky. Dievčatá, ktoré osud zavial do rodiny Smithovcov v Anglicku, kde pracovali ako opatrovateľky. Ja to tak trochu detektívny príbeh, hoci to nebol môj hlavný zámer. Chcela som len poukázať na rozdielnosti medzi našim a anglickým svetom, čo sa im zdá správne, my nemusíme vnímať ako najlepšie riešenie. Nemôžem však povedať, že tento román končí happyendom.

Momentálne píšem príbeh o mladej žene, ktorá sa vďaka rôznym náhodám stala bezdomovkyňou. Ani tento príbeh nebude mať šťastný koniec, ale dúfam, že čitateľov zaujme. Lebo... nikto z nás nevie, čo čaká za najbližším rohom.

Opýtala som sa Alici Rynke prečo číta a čo by odporúčala všetkým, ktorí nečítajú : Alica, prečo vy čítate?

Čítanie je pre mňa únik z reality, ale aj možnosť byť súčasťou príbehu niekoho iného. Vyrastala som na Dobšinského rozprávkach, Nevedkových dobrodružstvách či Babičke, a neskôr, ako gymnazistka, som čítala všetko možné. Najviac na mňa zapôsobila Americká tragédia, ešte aj teraz mám pocity z tohoto príbehu ukryté niekde vzadu v mozgu.

O písaní som nikdy neuvažovala. Bola som síce šéfredaktorkou školského časopisu, recitovala som, ale písanie románov… nikdy.

Ale, nikdy nehovor nikdy! Stalo sa to pred tromi rokmi, keď som učila na škole vo Veľkej Británii. Bola som pod obrovským tlakom, potrebovala som vyventilovať napätie, ktoré sa vo mne dlhé roky hromadilo a tak vznikol môj prvý román Na hrane. Rodil sa ťažko, ale pomohla mi náhoda. Natrafila som na mámtalent.sk… a potom to už išlo. Sofiu, voľné pokračovanie prvého románu, som napísala za necelé štyri mesiace. 

V detstve som si myslela, že vzťah k čítaniu je dedičný. Mama, aj stará mama veľa čítali, a ja som to od nich “odkukala”. Ale nie je to tak, moja dcéra je toho dôkazom. Beletriu nečíta, ale podarilo sa mi donútiť ju prečítať si aspoň moje romány. Pravda je taká, že číta veľa odbornej literatúry, a vnučkám rozprávky, ale sama knihy neobľubuje. Nechápem prečo, veď je to taká nádherná možnosť na chvíľu uniknúť do iného sveta! Takže, žiaľ, žiadnu radu nemám.

Hm, závery znejú tak definitívne, nemám ich rada. Budem písať dovtedy, kým budú čitatelia čítať, pretože to robím kvôli nim. Ich spätná väzba je pre mňa najdôležitejšia. Bez nich by som bola ničím, preto si zo všetkého najviac prajem veľa dobrých čitateľov.