Gillian McAllisterová - Všetko okrem pravdy

Máte radi psychologické trilery? Verím, že áno. Už 20. marca sa môžete tešiť na nový prírastok.  Poriadna dávka napätia, drámy  a tajomstiev vás čaká v novinke Všetko okrem pravdy.

Všetko okrem pravdy je jedinečný psychologický príbeh o lžiach, zrade a o naliehavej potrebe jednej ženy odhaliť pravdu. Je však aj o zásadných životných rozhodnutiach, ktoré nám môžu navždy zmeniť život. O našich pochybeniach. Koľko chýb urobíme v živote? Koľko nešťastia nimi spôsobíme? O koľkých vieme? A ako sa s tým všetkým vyrovnáme?

Kontrolujete niekedy svojmu partnerovi mobil? Mali by ste? A ste pripravení na následky takéhoto kroku? Pretože všetci niečo skrývame.

V prípade Rachel Andersonovej a jej priateľa Jacka sa to všetko začalo e-mailom, na ktorý sa Rachel ani nechcela pozrieť. Miluje Jacka, čaká s ním dieťa. Dôveruje mu. No nemôže zvrátiť skutočnosť, že ten e-mail videla, ani zastaviť reťaz udalostí, ktoré sa dali do pohybu. Prečo jej Jack o svojej minulosti opakovane klame? Čo skrýva? Nemá Rachel právo dozvedieť sa to za každú cenu? A aký dôvod má v skutočnosti jej nutkavá potreba prísť veciam na koreň?

Zröntgenujte exkluzívny úryvok:

Charlie Masters. Nepoznala som ho. Zoznámila som sa iba s Jackovou rodinou, nepoznala som ani jedného priateľa. Zastala som s prstom nad e-mailom. Stačil jediný dotyk, aby som si ho prečítala. Musela som váhať o sekundu dlhšie, lebo iPad zhasol, a tak som ho vrátila na nočný stolík a takmer som zabudla na e-mail aj na svoje chvíľkové šialenstvo. Newcastleská noc za oknom bola skoro čierna. Vedela som, že je za ním krajina, ale nevidela som ju. „Rachel? Čo robíš?“ zívol Jack. Zbožňovala som jeho výslovnosť. A mal veľmi hlboký hlas. Cudzí ľudia sa k tomu vyjadrovali. Prevrátil sa na bok a zažal lampu. Tmavé vlasy mal všade. A keď sa posadil a odhalil aj bradu a nakoniec chlpy na hrudi, pomyslela som si, že vyzerá trochu ako jaskynný muž. „Niečo sa rozsvietilo,“ povedala som. „Asi kocúr čosi porobil,“ zamumlal. „Možno. Bol tu,“ klamala som. Hľadela som na izbu. Nebola útulná – nie veľmi. Teda nie tak, ako som chcela, aby si ju zútulnil. Ale na stene bola jedna vec. A tou vecou bol zrnitý obrázok z ultrazvukového vyšetrenia. Vynímal sa s mierne zvlnenými okrajmi na neomietnutej tehlovej stene vedľa okien bez záclon a bez čohokoľvek. Videl, že sa naňho pozerám. „Čo má Wally za lubom?“ opýtal sa. Volal naše dieťa Wally, čosi ako trúba či chmuľo, pretože sme mu na snímke nevedeli nájsť istý dôležitý inštrument. Kamsi sa schoval. „Spí,“ povedala som s úsmevom. Rozpačito som si vytiahla prikrývku až ku krku. Predstavila som si, ako mi svetlo lampy osvetľuje hrubé modré žily, ktoré sa mi prakticky cez noc objavili na prsiach a pokrývali mi kožu ako korene rastlín, aj ružové zvädnuté bradavky.

Aj Jack sa na mňa usmial, potom vstal a vyšiel z izby. Pozerala som sa, ako jeho vysoké telo mizne na chodbe a na olivovú pokožku mu dopadá mesačné svetlo, ktoré prúdilo dnu cez okná. Pri chôdzi vytáčal chodidlá od seba a pri pohľade na ne mi poskočilo srdce. A keď som sa pozrela na jeho napnutý zadok, v slabinách sa mi penila krv. Znovu som bola pripravená, hoci sme mali sex iba pred niekoľkými hodinami. Neuhasiteľný apetít nových milencov. Po niekoľkých sekundách sa vrátil s termoforom v jednej a s ryšavým kocúrom Howardom v druhej ruke. Začal s tým len nedávno. Nosil mi termofor. Raz ma videl, ako som si ho niesla do postele a bez slova sa tej úlohy sám ujal. S úsmevom mi ho každú noc prinášal, či sme spali uňho, alebo u mňa. „Vravela som ti, že sa tu niekde motal,“ povedala som a ukázala som na kocúra. Howard na mňa prekvapene pozrel obrátený hlavou dolu. „Je to otrava,“ vyhlásil Jack, keď sa zviera zvrtlo a skočilo na posteľ. Jack dočasne pracoval pre newcastleský časopis City Lights. Prisťahoval sa na chvíľu zo Škótska. Keď som prvý raz vkročila k nemu domov, opýtala som sa ho, prečo si kúpil mačku. „Muž, ktorý žije sám a spoločnosť mu robí kocúr?“ doberala som si ho. „Každý dom potrebuje mačku,“ povedal. „Každý jeden. A ten, kto s tým nesúhlasí, sa mýli.“ Jack si sadol k Howardovi a pozrel na mňa. Na perách mu poihrával úsmev. Myslela som na to, že by som rada vedela, kedy prestanem mať závrat, len čo sa na mňa takto pozrie. Bývala som vtedy ako opitá a často som sa pristihla, že sa v kúpeľni na seba do zrkadla šťastne usmievam, kým som si zotierala mejkap jeho mydlom značky Nivea. „Kedy si kúpiš záclony?“ opýtala som sa namiesto toho, aby som komentovala svoj stav. Mala som hlúpy pocit, že mi trčí spod prikrývky len hlava. Jack sa nad mojou požiadavkou vážne zamyslel, hoci jemu samému boli záclony nepochybne ukradnuté. „Keď sa presťahujeme. Susedia už aj tak všetko videli,“ povedal so zdvihnutým obočím. Bol to jeden z našich súkromných vtipov. Koľko sexu sme mali. A akí sme v tom dobrí. Takí dobrí, že sme splodili dieťa. „Aké by si chcela?“ „Nejaké pekné. A hrubé,“ povedala som. „Budí ma svetlo.“ „Porozmýšľam o tom.“ Ukázal za mňa. „Podáš mi to?“ Zažmurkala som, potom som sa pozrela a predstierala som, že som si až teraz všimla iPad a že som ho pred chvíľou nedržala v rukách s prstom nad displejom, aby som jediným kliknutím otvorila e-mail. Keď som mu ho podávala, mala som pocit, že ma v rukách páli. Chvíľu ho držal v rukách s prázdnou obrazovkou. „V sobotu sa začala sezóna ragby,“ povedal. Obrátila som sa na bok a oprela som sa o lakeť. Howard sa mi usalašil medzi chodidlami. Nebol príjemne teplý a hebký ako väčšina mačiek, ale tučný a ťažký ako zarážka dverí. „Nikdy predtým som nepoznala hráča ragby,“ povedala som s úsmevom. „Ani v škole nie?“ Pohŕdavo som si odfrkla. „To vážne?“ „Och, zabudol som, že si chodila do školy v Bronxe,“ povedal Jack so smiechom. Ruka mu zmizla pod prikrývkou a spočinula na mojom boku. Celú ľavú polovicu tela som mala odrazu v pozore, cítila som mravčenie a v bruchu ohňostroj. Snažila som sa sústrediť, ale bolo to prakticky nemožné. „Do tej najfajnovejšej školy v Newcastli,“ povedala som. „Nie každý môže chodiť do školy, ktorá má vlastnú hymnu a zamestnancov, čo bývajú v kampuse. Povedz mi ešte, čo ste mávali na obed?“