Predstavujem vám jej novinku zo šesťdielnej série, prvú časť s názvom Navždy.
Chcela byť dobrou
basketbalistkou, snívala, že bude kuchárkou, a bude mať vlastnú
reštauráciu. A chcela písať. Niečo sa jej splnilo, niečo nie. Basketbalu
sa musela po zranení vzdať, kuchárči len doma v kuchyni a reštauráciu
nemá, zato však riadi hotel, píše a má aj vlastné vydavateľstvo.
Mária Cabanová
v týchto dňoch uviedla do života romantický príbeh Navždy, ktorý je prvou knihou jej Bielej
série. Všetkých šesť kníh tejto série napísala pod pseudonymom Maya Sinay. Nie preto, že by chcela zostať
v anonymite.
„Sinay je meno mojej babičky.
Vždy sa mi veľmi páčilo. Keď som bola malá, predstavovala som si, že som
umelkyňa a používam práve toto meno. Určitým spôsobom mi dáva voľnosť v písaní.
Aj keď sa k nemu, samozrejme, priznávam, predsa len mám pocit, že mi dáva
krídla na mojej novej ceste života, ktorou je písanie,“ hovorí.
Čo o sebe prezradila autorka?
Som ako
každá iná žena.
Som
manželka, matka, dcéra a sestra.
Zamestnaná
na celý deň. Z toho len jedna časť dňa je platená. Druhá? Za ňu sú mi odmenou
slová: Ľúbim ťa.
Píšem,
odkedy sa pamätám. Stále niečo, ale prevažne to boli básne a neskôr príbehy.
Mojím fanúšikom, asi jediným, čo sa týka básní, bola moja babka. Keď odišla do
nebeského hľadiska, moje písanie odišlo s ňou. Príbehy som písala sem tam pre
svoju romantickú dušu a pre svoju sestru.
Kde ma moja cesta
zaveje? Netuším. Snívam a verím, že sny
sa splnia. Verím, že som na správnej ceste a dokážem zvládnuť každú, aj neľahkú
prekážku. Pracujem naplno a verím, že moja práca prinesie ľuďom radosť alebo im
aj inak pomôže.
Funny má svoj život
pevne v rukách. Má basketbal, ktorý ju neskutočne baví, svoju rodinu, ktorá ju
vo všetkom podporuje, priateľa Denisa, ktorý jej je taký blízky, akoby bol jej
brat. Vyzerá ako boh Thor a vždy vie, čím ju príjemne prekvapiť. Napríklad lístkami
na tenisový zápas jej obľúbeného tenisového šampióna.
Môže jedna návšteva
tenisového zápasu spôsobiť v živote zmenu? Zdanlivo nevinná príhoda spustí
lavínu udalostí a Funny sa zrazu cíti nešťastná, opustená a bezradná. Jediné,
čo ju môže dostať z beznádeje, je basketbal. A ešte láska. Na lásku nikdy
nesmieme prestať veriť, pretože len ona všetko prekoná. Aj kilometre, tréningy,
turnaje a bulvár. Pretože najlepšie na skutočných snoch je to, že ich nemusíte
len snívať, ale môžete ich aj žiť.
Úryvok:
Nemohla som sa
spamätať zo situácie, ktorá sa práve odohrala. Každá sekunda sa mi vryla do
mozgu ako do dreva. To sa stalo mne? To bol ten Marián, s ktorým už roky
chodím? Uvedomila som si bolesť hlavy a stále som cítila, ako sa mi
Mariánove ruky zarývajú až do mäsa. Akoby mi zúrivosťou vypaľoval otlačky
svojich prstov. Mala som pocit, že si ma označkoval.
Striaslo ma pri
spomienke na jeho nepríčetný pohľad. Na druhej strane som sa chválila za to, že
som nezostala po celý čas len nemo hľadieť a stáť. Chvíľu som
sa rozhodovala, či ostanem troskou, akou som sa pri Mariánovi cítila,
alebo budem bojovnicou. Bojovnicou? Pri tom slove som sa stratila, nie, skryla
v myšlienkach. To je lepšie pomenovanie. Napadla mi bojovnica, čo pláva
v centimetrovej vode v malom tégliku v akvaristike. Najradšej by
som ich všetky vykúpila. Ale nemôžu byť v jednom akváriu, lebo by sa
navzájom požrali. Hmm. Všetky namyslené ženy by som mohla volať bojovnice.
Presné pomenovanie. Dve namyslené ženy v malom priestore plnom chlapov.
Zožrali by sa.
Takže čím budem?
Stačilo by mi byť sama sebou. Bolo by už na čase.
Myšlienka mi
preskočila zase na trénera. V mysli som ho videla, ako stojí
a s pokojom zvláda tú šialenú situáciu. Pocítila som vďačnosť.
V priebehu pár minút sa mi zmenil pohľad na dvoch ľudí. Na človeka,
o ktorom som si nemyslela nič dobré a dnes mi podal pomocnú ruku
a na človeka, o ktorom som si v poslednom čase myslela
kadečo, ale nikdy by mi nenapadlo, že by mi bol schopný fyzicky ublížiť.
Denis sa ma snažil
ešte viac pritisnúť k svojmu telu, stále ma chcel chrániť. Zacítila som na
tvári jeho teplý dych. Ten ma vrátil z môjho myšlienkového úniku.
„Ďakujem,“ pošepkala
som.
„Za čo?“
„Že si prišiel.“
„Kiežby som prišiel
skôr,“ povedal Denis, akoby sa ospravedlňoval.
„Hlavne, že si tu.“
Oprela som si hlavu
o jeho rameno. Bol odo mňa o hlavu vyšší. Z jeho objatia som
cítila obrovskú silu, ktorá postupne prechádzala aj do môjho tela a moje
kroky sa stávali istejšími.
Denis dospel
v dokonalého chlapa. Moje prirovnanie k Thorovi bolo presné. Blond
vlasy, síce kratšie ako Thor, ale to by tak nevadilo, tie môžu dorásť.
Prekrásne modré oči. Ako letná obloha. Dnešný výraz zúrivého Denisa bol pre mňa
novinkou. Presne taký by bol Thor v bojových scénach.
Stačilo, aby sa
nejakú babu usmial s tými jeho neuveriteľnými bielymi zubami, a už bola
z neho hotová. Bodaj by nie, keď jeho mama bola zubárka a Deniskove
zúbky boli chodiacou reklamou na jej prácu. Sem-tam jej poslúžil
v triedach ako figurína s dokonalým chrupom. Na moje počudovanie to
Denisa neštvalo a hral sa na trénované zviera. Mama mu povedala „vycer
zuby“ a on bol v tom momente tigrom, inokedy medveďom a vydával
k tomu patričné zvuky. Ja som sa na neho nemohla pozerať. Celý čas som
mala hlavu zabarikádovanú medzi rukami. Denis si tú pozornosť užíval. Keď som
sa ho opýtala, prečo to vlastne robí, povedal mi:
„Mám pekné zuby?“
„Máš.“
„Tak
čo! Nedrhol som si ich od malička preto, aby mi ich nebolo ani vidno.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára