Miroslava Varáčková - Stálo to za to

Poznáte knihy Mirky Varáčkovej?
Už 28.marca sa môžete tešiť na jej najnovší prírastok Stálo to za to.

Trnavčanke Miroslave Varáčkovej vychádza v týchto dňoch novinka Stálo to za to. V tejto knihe sa opäť venuje problémom dospievajúcej mládeže. S citom, priamo a bez príkras opisuje realitu mnohých adolescentov, ktorí sa s jej postavami vedia ľahko stotožniť. Okrem toho, že v knižke poukazuje na časté súrodenecké súperenie a nespravodlivosť rodičov, ktorí uprednostňujú jedno z detí, upozornila aj na pocity, ktoré sú späté s pubertou. Prvá láska, prvé vážne rozhodnutia, preberanie zodpovednosti za vlastné konanie... i tým si jej hrdinky prechádzajú takmer v každej knihe.

Autorka nám prezradila, prečo sa venuje práve písaniu románov pre mládež: „Myslím si, že je dôležité písať o súčasnej mládeži, o tom, čo ju trápi a zaujíma, pretože ak chceme, aby mladí čítali, mali by sme im ponúknuť knihy, ktoré sú im blízke. Námetmi, postavami i prostredím. Práve cez príbehy im môžeme postupne a hlavne nenápadne vštepovať pravé ľudské hodnoty.“

Hovorí sa, že ak si niekoho pripútaš, si zaňho zodpovedný po zvyšok života. Otázka znie, či to stojí za to.

Bašku a Líviu spája puto najsilnejšie, pokrvné. No napriek tomu, že sú sestry, akoby nemali nič spoločné. Zatiaľ čo Lívii sa vo všetkom darí, Baška ostáva na druhej koľaji - v škole, medzi kamarátmi, dokonca aj doma. Zaslepeným rodičom ani sestre sa skrátka nie je možné zavďačiť. Jedinú nádej na šťastie Baša vidí v rodiacom sa vzťahu s Jakubom, ktorý však ukrýva tajomstvo. Navyše, čoraz neznesiteľnejšiu Líviu niečo očividne ťaží...

Zvíťazí pocit zodpovednosti alebo stiahne sebeckosť všetkých na samotné dno?

Štrnásta kniha Mirky Varáčkovej je prenikavým ponorom pod povrch bežnej, zdanlivo normálnej rodiny, príbehom, v ktorom sa prekvapivo nájdu mnohí. Lebo získať od života dobré karty niekedy na rozohranie hry o šťastie nestačí.

Úryvok:

Bolo už po záverečnej. Bar stíchol a spustol. Všetci zákazníci sa pobrali preč, len žena vzadu pri okne odmietala odísť. Nezaujímal ju pokročilý čas ani opakované upozornenia, že zatváram. Mohla mať okolo štyridsiatky, možno o niečo viac. Hrbila sa na stoličke, pozerala na večernú ulicu, ktorú zasypával sneh, a pomaly dopíjala piaty pohárik lacného koňaku. Pri jej poslednej objednávke som zvažovala, či neodmietnuť, no keďže nevyzerala priveľmi opitá a výraz jej tváre prezrádzal, že sa cíti pod psa, zmäkla som, a predsa jej naliala.

Zhasla som svetlá na toalete i v sklade, odložila som posledné poháriky na policu, prerátala som peniaze v kase a netrpezlivo som opäť podišla k žene. Neunikli mi jej odrastené vlasy, ktoré sa pri korienkoch černeli a vytvárali nepekný kontrast so zvyškom svetlých vlasov, kruhy pod očami ani celková zanedbanosť.

„Už naozaj potrebujem zavrieť, tak rýchlo dopite a dovidenia,“ vyzvala som ju nekompromisne, no bez zbytočného hnevu. Čas, ktorý som doteraz strávila prácou v bare, ma naučil, že v takýchto prípadoch zvyšovanie hlasu nepomáha.

Žena neochotne odtrhla zrak od okna, krátko na mňa pozrela, nepatrne kývla a bez slova sa opäť zapozerala kamsi von.

„No tak, šup-šup! Ponáhľam sa,“ znova som ju upozornila, vzala som jej nedopitý pohárik a utrela som stôl, za ktorým sedela. Zmocňovala sa ma nervozita. Ostávalo mi sotva desať minút do odchodu posledného autobusu a ňou moje prosby ani len nehli.

„Pani, ak sa okamžite nepostavíte a neodídete, budem nútená zavolať políciu.“

Z vrecka nohavíc som vylovila mobil a začala som hľadať číslo taxislužby, ktorú budem pravdepodobne potrebovať. Dúfala som, že žena moju vyhrážku zoberie vážne a v domnienke, že idem skutočne zavolať políciu, konečne počúvne. Očividne jej však bolo moje súrenie ukradnuté.

„Počujete? Zatváram!“ Preniesla som váhu z nohy na nohu, zhlboka som vzdychla a kabelku, ktorá jej ležala pri nohách, som jej položila na chudé kolená. Jediné, na čo sa zmohla, bolo, že zovrela remence v prstoch. Nič nenaznačovalo tomu, že mieni odísť. Narýchlo som v duchu prebrala všetky možnosti a zvažovala som, či vytiahnuť kolegu z postele a požiadať ho o pomoc, alebo sa popasovať s problémom sama.

Vtom sa ozvalo hlasné búchanie na dvere. Potichu som zanadávala, či nevie dotyčná osoba čítať, že je zatvorené, no i tak som sa išla pozrieť, kto sa pokúša dobyť dnu.

Vonku stál vysoký chalan v starej nemodernej bunde a s kapucňou stiahnutou hlboko do tváre. Privieral oči pred silným vetrom a vyzeral ešte zúfalejšie ako žena, ktorá mi robila starosti.

„Je po záverečnej,“ vyprskla som, prudko si zaťukajúc na náramkové hodiny.

Niečo povedal, ale cez zavreté dvere som mu nič nerozumela. Ukázal dnu, na ženu. Skrsla vo mne iskrička nádeje, nuž som zvrtla kľúčom v zámke a pootvorila som.

„Chvalabohu, že som ju našiel. Hľadám ju už poriadne dlho,“ vyhŕkol a kývol hlavou k žene.

S úľavou som ho vpustila. 

„Odmieta odísť, tak si ju rýchlo vezmi a padajte preč! Ponáhľam sa,“ nepríjemne som zavrčala. Celá situácia mi už poriadne začínala liezť na nervy a nevedela som sa dočkať, keď zhasnem aj posledné svetlá, zavriem za sebou a rozbehnem sa na zastávku. Vidina teplej postele, v ktorej si konečne poriadne oddýchnem, bola viac ako lákavá. Od rána som bola na nohách a pendlovala od stolu k stolu, lýtka a chodidlá som si už takmer necítila.

Chalan dlhými krokmi prešiel k žene, čosi jej povedal a začal ju ťahať zo stoličky. Najprv sa bránila, no po chvíli rezignovala, a predsa vstala. Pomohol jej obliecť krátky kabát a na hlavu jej natiahol čapicu.

Mlčky som ich pozorovala a čakala, kým vypadnú.

„Koľko to robí?“ otočil sa ku mne, zalovil vo vrecku a začal rátať mince.

„Šesť eur osemdesiat,“ odvetila som.

„Toto je všetko, čo tu mám. Ostanem ti dlžný tridsať centov,“ previnilo na mňa pozrel a vysypal mi do dlane všetky drobné. „Prepáč. Určite prídem dlh vyplatiť.“

„Fajn, kašli na to,“ povzdychla som. „Rozdiel vyrovnám z prepitného. Hlavne už bežte!“

„Mrzí ma, že ťa... že sme ťa zdržali. Asi si už mala byť dávno preč.“ Podopieral ženu, tisol si ju pevne k boku a popritom si voľnou rukou utieral z tváre topiaci sa sneh, ktorý mu v cícerkoch tiekol z kapucne.

Mávla som rukou, že už je to aj tak jedno. Podržala som im otvorené dvere a kým vyšli von, s pohľadom upretým na chalana som premýšľala, čo za vzťah ich spája a čo sa im stalo, keď trávia nedeľný večer práve takto.

***

Dobehla som na zastávku v poslednej sekunde. Už-už sa autobus chystal pohnúť, no našťastie si ma vodič všimol a počkal, kým naskočím.

„Jeden študentský,“ vypýtala som si lístok a potom som sa usadila na prvom sedadle hneď za vodičom. Odmotala som si šál, stiahla rukavice a šúchala som si skrehnuté prsty, ktoré mi aj za krátky čas strávený na ulici stihli premrznúť. Vonku prituhovalo, ako už dlho nie. Navyše fúkal otrasný vietor a znásoboval pocit chladu. Pomyslela som si, že do takého hnusného počasia by som nevyhnala ani nepriateľa, keď mi padol zrak na dvojicu na ulici, okolo ktorej sme práve prechádzali. Chalan so ženou z baru. Odolávali náporom vetra a pomaly kráčali, podopierajúc sa navzájom.

Kdesi v bruchu ma bodol osteň viny. Až vtedy som si uvedomila, že chalan mi dal posledné peniaze, ktoré so sebou mal, takže mu pravdepodobne neostala iná možnosť, len ísť domov peši. Sledovala som ich, až kým sa nezmenšili na malú machuľu a autobus nezahol za roh.

Zvyšok cesty som ich mala pred očami a otázka, čo za život vedú, mi neschádzala z mysle. Ani neviem, prečo ma to zaujímalo. V bare sa denne vystriedala pestrá vzorka ľudí, od starých alkoholikov až po tínedžerov s prvými láskami, väčšinou som sa o nich nezaujímala viac, ako bolo potrebné. Iba z času na čas niekto zaujal moju pozornosť. A to sa stalo aj teraz. Možno za to mohla ženina ľahostajnosť, možno smútok, ktorý z nej vyžaroval. Málokedy totiž vidno na človeku toľkú rezignáciu.

A možno za môj záujem mohol chalan, ktorý sa tak veľmi snažil, aby nepôsobili odlišne, no nedarilo sa mu to. Automaticky a bez dlhého premýšľania som si ho zaškatuľkovala ako človeka z nižšej sociálnej vrstvy, ktorý sa bezpochyby topí v problémoch.

Tak či onak, predstavovala som si, aká im musí byť zima, a upierala som zrak na svoje skrehnuté červené prsty, do ktorých sa mi pomaly vracal cit a začínali ma páliť.

Na našu ulicu to bolo z mesta sedem zastávok. Rovných dvadsaťdva minút, počas ktorých som sa nevedela zbaviť zlého pocitu. Keď ma autobus vypľul kúsok od bytovky, v ktorej som bývala, rýchlou chôdzou som sa pokúšala vyhnať z hlavy všetko, čo by ma mohlo ťažiť aj nasledujúce hodiny.