Predstavujem vám štvrtú knihu Denisy Martincovej Šepot motýľov, ktorá sa práve zrodila vo vydavateľstve Brána.
Všetci, ktorí vyhľadávate v knihách napätie, nebezpečenstvo, intrigy a lásku, tak sa môžete tešiť na toto krásne dielo. Román je výnimočný, pretože má všetko, čo čitateľ od dobrej knihy očakáva.
Môžete sa tešiť na spaľujúcu lásku, hľadanie skutočného priateľstva či novinárske špekulácie alebo ozajstný strach, ktorý vám vzápätí vženie slzy do očí. Nebezpečenstvo číha na každom kroku a hlavná postava hľadá pravdu aj za cenu vlastného života.
Čo o knihe prezradila autorka:
Ku knihe ma priviedol pohľad na niektoré ženy, ktoré žijú vo vzťahu z nejakého dôvodu. Ale nie pre lásku. V kútiku duše o nej snívajú, ale nikdy nenájdu odvahu alebo silu zmeniť tento stav. A tak hrajú celý život divadlo.
Simona je mladá, ambiciózna novinárka. Má vysnívanú prácu a priateľa, s ktorým si plánuje budúcnosť. Netuší, že jej zdanlivo dokonalý život zmení jeden telefonát. Minulosť jej šliape na päty a nebezpečenstvo neohrozuje len ju. Simona sa ocitne vo svete nenávisti, korupcie a intríg, kde objavuje spaľujúcu lásku, spoznáva skutočné hodnoty života a hľadá silu skutočného priateľstva. Na vlastnej koži zisťuje, že život vie byť nielen krutý a nespravodlivý, ale aj krehký a krásny. Ale hlavne, že pred pravou láskou sa nedá ujsť, pretože aj keď na ňu neveríme, srdce nás presvedčí, že existuje. Šepot motýľov je príbeh, ktorý sa vám dostane pod kožu, navodí vám skutočný pocit strachu, ale aj dojme k slzám.
Úryvok:
Leo ju vytrhol z
myšlienok a pokračoval: „Nataša
potrebuje pomoc.
Myslel som si, že ty by si mi mohla
pomôcť.“
„Prečo sme sa
nestretli v kaviarni alebo v pizzerii?
Prečo sme sa stretli
v najväčšej diere, akú poznám?“
skočila mu Simona do
reči.
Leo zaboril do nej
pohľad, bola v ňom otázka, to
myslíš vážne? Zdalo
sa jej, že sa ho to dotklo.
Simona sa potešila.
Bol to jej úmysel. Znevážiť ich
spoločné miesto,
odkiaľ bol najkrajší výhľad na mesto
a nočnú oblohu. Tam
podľa nej pomenoval hviezdu
a ona sa vždy cítila
pod psa, keď ju videla večer vychádzať.
Nataša sa tvárila
vážne, Simona si až teraz všimla,
že mladá žena bola
príliš unavená a mala kruhy
pod očami. A naozaj
sa jej to nezdalo, ale pod nánosom
mejkapu mala pri
krku jazvu.
V Simone sa konečne
prebudila profesionalita a zakopala
načas hnev aj
žiarlivosť.
Šeptom sa opýtala:
„O čo ide?“
Leo potichu
prehovoril: „Nataša žila najprv na
Ukrajine, až neskôr
prišla na Slovensko.“
„To si mi už
povedal.“
„A je svedok.“
„Svedok čoho?“
Leo akoby chvíľu
otáľal, či predsa len môže dôverovať
žene, stojacej pred
ním, ktorú nevidel viac ako šesť rokov.
Napokon
ešte tichšie vyslovil dve slová:
„Svedok vraždy.“
„Vraždy?!“ skríkla
nechtiac Simona a obzrela sa, či
ju niekto nepočul.
„Spomínaš si, ako
všetky média pred pár mesiacmi
pretriasali vraždu
toho ruského podnikateľa?“
„Myslíš Malikova?
Toho Malikova, z ktorého mali
strach všetci
vplyvní ľudia?“
Leo prikývol.
„Preboha,“
neskrývala zdesenie Simona. „A čo má
s tým ona?“
„Bola jeho pravá
ruka.“
„A čo mám s tým ja?“
„Mám pocit, že už
nemôžem dôverovať ľuďom, ktorým
som doteraz veril.
Okrem jedného, ale toho spoznáš.
Ak pôjdeš so mnou do
toho.“
„A čo s tým máš ty?“
Leo sa odmlčal,
zhlboka sa nadýchol a odvetil: „Som
vyšetrovateľ.
Pracujem na obzvlášť závažných trestných
činoch.“
„Ako prosím? Chodili
sme spolu do školy a bol si...“
„To teraz nie je
podstatné.“
„Ale prečo si
odišiel bez slova. Mohol si...“
„Simi, vysvetlím ti
to neskôr. Ale nie teraz. Ohrozujem
vás obidve. Na
zbytočné reči nie je čas.“
Simona sa vystrela,
akoby ju bodla osa.
Leo si uvedomil, že
sa jej to dotklo. Mala právo po
toľkých rokoch na
vysvetlenie.
„Takže ona videla,
kto zavraždil Malikova?“
„Nie úplne.“
„Ako to myslíš?“
XXX
lampy pred ňou kráčal len jej tieň. Nakláňal sa z jednej
strany na druhú a chvíľami vyzeral ako tieň mrzáka.
Naďa si prikladala fľašu k ústam, aby zahasila túžbu
po smäde. Rokmi bola silnejšia a silnejšia. Mala
pocit, že keby sa v tom hnusnom víne utopila, stále by
ten smäd po ňom neuhasila.
Znovu sa napila. Pach lacného vína jej udrel do
nosa, ale keď jej tekutina pretekala hrdlom, strácala
chuť. Necítila z neho ani náznak lahodnosti, alebo aspoň
trpkosti. Stále rozmýšľala, čo sa stalo za posledné
mesiace, dni alebo hodiny. Nevedela.
Čas nebol pre ňu podstatný. Všetko sa jej v hlave
krútilo a nech rozmýšľala, ako chcela, vedela iba jedno.
Prezradila to, čo si chcela ponechať na dne svojej
zúboženej duše do konca života, aby neublížila svojím
tajomstvom niekomu ešte viac.
Znovu si priložila fľašu k ústam, prehltla poslednú
kvapku lacného vína, akoby sa jej na okamih rozsvietilo
v hlave, ale vzápätí záblesk myšlienky vyhasol.
Nahnevane odhodila prázdnu fľašu do najbližšej
priekopy, spravila ešte pár krokov a vošla do tunela.
S námahou otvorila dvere a vošla do podzemia.
Rozsvietila otáčavým vypínačom a potácajúc, otvorila
skriňu, kde boli nahádzané staré plynové masky.
Rukou medzi nimi šmátrala, aby vytiahla fľašu, čo si
tam nedávno ukryla. Vrátila sa späť k dverám a zamkla
zvnútra.
Zvalila sa na starú posteľ, otvorila si fľašu vína
a napila sa. Zazdalo sa jej, že počula ohlušujúci buchot.
Trasúcou rukou si znova priložila fľašu k ústam,
aby vyhnala búchanie z hlavy, ale vtom počula hlas:
„Otvorte mi. Potrebujem sa s vami rozprávať.“
Naďa chrapľavým hlasom skríkla: „Kto vás poslal?!“
myslela si, že za ňou poslali niekoho, kto má
problém s políciou za drobnú krádež, žobranie, pobyt
v nemocnici alebo stratu identity po rokoch.
Leo namrzene odvetil: „Nikto. Sám som...“ nedopovedal.
Naďa vykríkla: „Tak zmiznite! Nemáme sa o čom
rozprávať!“ Chvíľu držala fľašu na kolenách a čakala,
že dotyčný za dverami to pochopil.
Nech bol za dverami pred chvíľou ktokoľvek, myslela
si, že teraz tam už nie je. Nemala ani silu, ani
chuť sa s niekým rozprávať. Uvedomila si, že teraz si
vytiahla poslednú zásobu vína a ďalšie má v úkryte,
kde bola naposledy s Chňapačkom, keď ho liečila zo
zranenia, ktoré mu sama neúmyselne spôsobila.
Ozval sa v nej smäd a skríkla: „Halo, ste tam
ešte?“
„Som. Čakám, kedy mi otvoríte.“
Naďa si vychudnutými, žilovými rukami pošúchala
vytŕčajúce kolená, postavila sa za dvere a fľochla:
„Zadarmo ani kura nehrabe. Ak niečo odo mňa chcete,
tak viete, čo sa patrí,“ odmlčala sa. Vrátila sa späť
k posteli a nahlas skríkla: „A nech je to niečo lepšie,
ako som dopila!“
„Dobre. Potom vám prinesiem.“
