Stephen King, Owen King - Spiace krásavice

Priaznivci Kinga majú opäť dôvod na radosť.  Znova sa budete báť a po tele vám budú naskakovať zimomriavky. Kinga predstavovať netreba a tí, čo poznajú jeho diela, tak vedia, čo môžu od knihy očakávať.  Poriadna dávka strachu, napätia, hororových scén a fantasy prvkov nebudú chýbať ani tentoraz.

A tým, ktorým King nič nehovorí, možno práve teraz nastal čas, aby ste si zaobstarali nový bestseller.

Táto knižná lahôdka vychádza už 27. marca.

Radšej nespite! Prečo? Dozviete sa už čoskoro.

V ženskej väznici je toľko osudov, koľko je tam trestankýň. Každá má svoj žiaľ aj nádej. A jedna má tajomstvo, ktoré môže zmeniť dejiny ľudstva.

Medzitým vo svete prepukne spavá choroba, aká tu ešte nebola. Postihuje ženy a dievčatá každého veku. Ak žena zaspí, je z nej monštrum, ktoré neslobodno rušiť. Ženy sa boja spánku, muži sa obávajú, že všetko sa rúca. Šíri sa panika.

Šerifka Lila Norcrossová sa zo všetkých síl snaží udržať situáciu vo svojom mestečku pod kontrolou. Predovšetkým sama nesmie zaspať, hoci padá od únavy, inak by sa nevyhla smrteľným následkom. Ale má ešte prečo bdieť, keď ju zradil ten najbližší?

Jej manžel, psychiater Clinton Norcross, musí v núdzi riadiť väznicu plnú na všetko odhodlaných žien. Netuší, že jedna z nich zrejme ani nie je človek!

Úryvok:

Ree sa spýtala Jeanette, či niekedy pozorovala svetelný štvorec, ktorý vrhá okno. Jeanette povedala, že nie. Ree ležala na vrch - nom lôžku, Jeanette na spodnom. Obidve čakali, kedy cely odomknú a pôjdu na raňajky. Bolo ďalšie ráno. Jeanettina spoluväzenkyňa Ree sa svetelným štvorcom zjavne zaoberala takmer vedecky. Pustila sa do vysvetľovania, že štvorec začína svoju dráhu na stene oproti oknu, skĺzne dolu, potom sa preplaví cez dosku stola a napokon dopadne na dláž- ku. Ako Jeanette vidí, teraz sa nachádza presne v strede dlážky a je neskutočne jasný. „Ree,“ zamrmlala Jeanette, „mne nejaký svetelný štvorec môže byť ukradnutý.“ „Podľa mňa ti svetelný štvorec ukradnutý byť nemôže!“ Ree vydala gagotavý zvuk, ktorým vyjadrovala pobavenie. Jeanette odvetila: „Ako myslíš,“ a jej spoluväzenkyňa ešte raz zagagotala. Ree bola v pohode, ale správala sa ako decko – znervózňovalo ju ticho. Sedela za finančné podvody, falšovanie a prechovávanie drog s cieľom predaja. Ani jedno z toho jej ktovieako nešlo, a preto skončila tu. Jeanette zavreli za zabitie – jednej zimnej noci v roku 2005 bodla svojho manžela Damiana skrutkovačom do slabín, a keď - že bol zhulený, zostal sedieť v kresle a vykrvácal. Samozrejme, aj ona bola zhulená.

„Dívala som sa na hodiny,“ pokračovala Ree. „Stopla som si to. Svetlo prejde od okna na dlážku za dvadsaťdva minút.“ „Mala by si zavolať do Guinnessovej knihy rekordov,“ navrhla Jeanette. „Snívalo sa mi, že som jedla čokoládový koláč s Michelle Obamovou a ona sa naštvala: ‚Priberieš z toho, Ree!‘ Hehe, ale jedla ho tiež.“ Ree zagagotala. „Nie. To som si vymyslela. Snívalo sa mi o jednej učiteľke. V kuse mlela, že nie som v správnej triede, a ja zase, že som v správnej triede, a ona, že dobre, potom nám niečo vysvetľovala a potom mi zase povedala, že nie som v správnej triede, a ja, že nie, som v správnej triede, a tak stále dookola. Vlastne o nič nešlo, ale bola to otrava. O čom sa snívalo tebe, Jeanette?“ „No...“ Jeanette si lámala hlavu, ale na nič si nespomenula. Po nových liekoch akoby mala tvrdší spánok. Predtým občas mávala nočné mory o Damianovi. Väčšinou vyzeral tak ako vtedy ráno, keď bol mŕtvy, pokožku mal fľakato modrú ako vlhký atrament. Jeanette sa doktora Norcrossa spýtala, či si myslí, že ten sen súvisí s pocitom viny. Doktor na ňu pozrel s tým svojím vý- razom, či to akože myslí vážne, čo ju vždy najprv vytáčalo, ale zvykla si na to, a potom sa jej spýtal, či si myslí, že králiky majú ovisnuté ušká. Jasné. Chápem. Jeanette však tie sny rozhodne nechýbali. 

„Prepáč, Ree. Neviem. Ak sa mi niečo snívalo, tak je to fuč.“ Niekde na chodbe na poschodí krídla B klopkali po betóne topánky: dozorca vykonával poslednú kontrolu pred otvorením dverí. Jeanette zavrela oči. Vymyslela si sen. Väznica v ňom bola zrúcanina. Po starých stenách ciel sa šplhali popínavé rastliny a chveli sa v jarnom vánku. Strop bol napoly preč, zhltol ho čas, zostal z neho len prístrešok. Po hŕbe hrdzavých trosiek pobehovali jašteričky. Vo vzduchu poletovali motýle. V tom, čo zostalo z cely, bolo cítiť sýte vône zeme a lístia. Bobby bol unesený, stál vedľa nej pri diere v stene a nazeral dnu. Jeho mama bola archeologička. Ona to miesto objavila.

Myslíš, že ťa pustia do televíznej súťaže, keď máš záznam v registri trestov?“ Predstava sa rozplynula. Jeanette zastonala. Nuž, bolo to pekné, kým to bolo. Život bol jednoznačne lepší na tabletkách. Našla s nimi pokoj. Jedno treba doktorovi uznať – vďaka chémii sa žije lepšie. Jeanette otvorila oči. Ree na ňu zízala. 

Väznica na tom nemala zásluhu, ale dievča ako Ree sa tu možno ocitlo vo väčšom bezpečí. Vonku by mohla veľmi ľahko podbehnúť pod auto. Alebo predať trávu agentovi, ktorý na to vôbec nevyzeral. Veď to aj spravila. „Čo je?“ spýtala sa Ree. „Nič. Len som bola v raji a tvoja papuľa mi ho odfúkla.“ „Čo?“ „Kašli na to. Počúvaj, podľa mňa by mala existovať televízna súťaž, do ktorej by si mohla ísť len vtedy, ak máš záznam. Volalo by sa to Vyklam si výhru.“ „To už hej! Ako by to fungovalo?“ Jeanette sa posadila, zívla a pokrčila plecami. „Musím sa nad tým zamyslieť. Vytvoriť pravidlá.“ Ich domov bol taký, aký vždy bol aj bude, svet bez konca, amen. Cela dlhá desať krokov so štyrmi krokmi medzi posteľou a dverami. Steny boli hladké, z betónu farby ovsenej kaše. Zvlnené fotky a pohľadnice (niežeby sa chcel na ne niekto dí- vať) držali na jedinom povolenom mieste kúsky zelenej lepiacej hmoty. Pri stene stál kovový stolík a pri druhej krátky kovový policový diel. 

Vľavo odo dvier bol oceľový záchod, nad ktorý si museli čupnúť, a obe odvracali pohľad, aby si vytvorili úbohú ilúziu súkromia. Z okienka na dverách cely, cez dvojité sklo na úrovní očí, bolo vidieť krátku chodbu, čo sa tiahla cez krídlo B. Každý centimeter a predmet v cele mal príchuť prenikavých väzenských pachov: potu, plesne a lyzolu. Jeanette si chtiac-nechtiac všimla ten svetelný štvorec medzi posteľami. Bol takmer pri dverách – ale ďalej sa nedostane, však? Ak bachar nestrčí do zámky kľúč alebo neotvorí celu na diaľku zo strážnice, zostane tu trčať rovnako ako ony. „A kto by to moderoval?“ spýtala sa Ree. „Každá súťaž po trebuje moderátora. Aké by boli ceny? Ceny musia byť dobré. Detaily! Musíme vymyslieť detaily, Jeanette.“ Ree so zdvihnutou hlavou pozerala na Jeanette a nakrúcala si na prst pevné odfarbené kučery. V hornej časti čela mala jazvu, ktorá pripomínala odtlačok grilu – tri súbežné čiary. Jeanette nevedela, kto alebo čo jazvu spôsobilo, ale domyslela si. Nejaký chlap. Možno jej otec, možno brat, možno frajer, možno niekto, koho nikdy predtým nevidela a už nikdy neuvidí. Diplomaticky povedané, väzenkyne nápravnovýchovného zariadenia v Doolingu sa nepreslávili vyhrávaním cien. Zato sa často zaplietli s darebákmi. Čo s tým? Môžete sa ľutovať. Alebo nenávidieť sama seba či všetkých ostatných. Môžete fetovať čistiace prostriedky. Môžete robiť čokoľvek (v rámci svojich obmedzených možností), ale nič tým nezmeníte. Ďalšiu šancu rozkrútiť veľké ligotavé koleso šťastia nedostanete skôr ako pri nasledujúcom prerokúvaní žiadosti o podmienečné prepustenie. Jeanette ním chcela zakrútiť z celej sily. Musela myslieť na syna. Ozval sa hlasný buchot, keď dozorca zo strážnice odomkol naraz šesťdesiatdva zámok. Bolo pol siedmej a osadenstvo ciel vyšlo von na nástup. „Neviem, Ree. Zamysli sa nad tým,“ povedala Jeanette, „aj ja sa nad tým zamyslím a potom si to preberieme.“ Švihla nohami a vstala z postele.