Silvia Antalíková - Náš milý synáčik

Predstavujem vám novinku Náš milý synáčik od slovenskej autorky Silvie Antalíkovej.

Ak máte radi príbehy zo života, miernu iróniu a poriadny balík humoru, tak  Náš milý synáčik vám presne zapasuje.  Môžete sa tešiť na reálne situácie zo skutočného prostredia jedného pubertiaka a jeho rodičov.
Román vychádza 30. apríla pod záštitou vydavateľstva Slovart.

Pubertálne dieťa vie narobiť poriadne veľa starostí, a niektoré ešte oveľa viac. A keď je naň matka sama, jedného dňa pohár pretečie. Našťastie každý syn má aj otca, aj keď o ňom šestnásť rokov nevedel. Neuveríte, čo všetko sa môže stať, ak máte zrazu zo dňa na deň dieťa. Jeden syn, dvaja rodičia, jedna pubertaaaaa!!!!!!!

Silvia Antalíková o novinke:

 Som mama a pracujem v školstve s deťmi, takže všetky zážitky, postrehy, skúsenosti sú v tejto knihe. Teda, všetky nie, pretože sa sem všetky nezmestili. A nechávam si ešte priestor aj na nejaké iné bláznivé knihy :-).

Príbehy sa ku mne vždy dajakou cestou dostanú a nedajú mi spávať dovtedy, kým ich nepoložím na papier.  

Ukážky:

– Jáááj! – Ťukla som si po svojej tvrdohlavej hlave, až to zaklepkalo tak nahlas, ako keby som mala cyklistickú prilbu.

Vlasy si už na nej našli svoje pôvodné miesto.

– Dovoľ mi, aby som vás konečne zoznámila. Maťo, toto je tvoj syn Peter. – Ukázala som na naše spokojne spiace a na mol opité smradľavé dieťa.

– Jáj, pozri, či je len zlatý! – neudržala som v sebe posmešnú grimasu a trúfalú poznámku.

  Petra som naučene postrapatila po vlasoch a jemne ho štipla do oboch líc. Ešte mi tak zľahka napadlo: Ktovie, po kom to dieťa je? Ale to už som si radšej pre istotu nechala pre seba.

  Rada by som odtiaľto odišla zdravá a živá, nie nohami napred v drevenej truhle s pomocou pracovníkov pohrebnej služby a policajtov. 

….. teba mať za žiaka, obesím sa vo vestibule školy. Ani listom na rozlúčku by som sa nezdržoval! – Maťo sa hneval, až takéto známky on zo školy nikdy nenosil, aj keď teda tiež dával rodičom a učiteľom dosť zabrať.

   Ale takto? Takto až nie! Čo s ním má teraz robiť? Čo mu má povedať? Má ho zbiť varechou po holom zadku? Postaviť ho čelom do kúta? Zavolať Jane? Alebo svojej mame? Och!

– Prečo si ušiel zo školy? – Zaujímalo ho a čakal, akej šikovnej odpovede sa dočká.

  Muselo sa určite zomlieť niečo veľmi strašné, že musel utiecť. Záchrana holého života. Požiar, panika. Prírodná katastrofa. Lavína, výbuch sopky.

– Krčmu otvárajú o desiatej. Teraz nemám veľa času byť s kamarátmi, tak mi to chýba.

– Ty si ušiel zo školy do krčmy? – Maťo rozmýšľal, či mu neprestáva slúžiť sluch i zdravý rozum. Moje nervy! To naozaj povedal? Ušiel zo školy do krčmy. Bol to schopný úprimne povedať aj triednej. Nemal vo zvyku klamať. Nikdy nepotreboval klamať. Bol taká čistá otvorená milá mladá duša.

– Áno. Čo je na tom? – Čudoval sa, prečo je to nepochopiteľné.

– A veľmi smrdí od cigariet a nejakého chľastu. Treba ho vydezinfikovať. – Babka bola krutá, no úprimná. Prečo by klamala? Úprimných ľudí si treba v dnešných časoch vážiť. Nie je ich veľa.

– Vidím mu na očiach, že je riadny exemplár. – Babke sa neodvráva, babka vie.

  Maťo už viac nevydržal. Nemohol. Peter naňho zazeral, aj tak mu bolo od začiatku jasné, že nemôže pochádzať z normálnej rodiny.

– Babka, a kde máš dedka? – zaujímalo ešte Petra.

– Chodím ho polievať na cintorín. – Usmiala sa pokojne.

  Nie, nepochádza z normálnej rodiny. Definitívne potvrdené.