Pozor, pozor! Na svetlo sa derie nová temná "rimovka". Predstavujem Vám novinku Popol a hriech z pera úspešnej slovenskej autorky Andrei Rimovej.
Zröntgenujte exkluzívnu ukážku, v ktorej sa dozviete, akú silu majú staré tajomstvá, ktoré pohlcuje strach z ohňa. A čo majú spoločné nepredvídané náhody a nesplnené sny? To sa dozviete už 10. novembra. Román si môžete objednať aj TU.
Všetci tí, ktorí poznajú tvorbu Rimovej sa znova prenesú do desivej minulosti, v ktorej na vás čakajú vyhrotené situácie plné emócií, permanentné napätie, prepletené medziľudské vzťahy, temné tajomstvá, ktoré sú okorenené ľahkými prvkami trileru.
On, ona a
nesplnené sny.
Mrazivý
strach z ohňa.
Desivé
tajomstvá.
Ak veríte
na náhody, nepochopili ste silu osudu.
Škatuľka pripomínala starú skrinku z
dobrodružného filmu o poklade. Tušila som, že v nej bude niečo príliš osobné.
Priveľmi vzácne.
Nečakala
som, že v nej nájdem šperky. Skôr som to odhadovala na zápisky.
Bol
v nej zošit. Obyčajný školský zošit tehlovej farby. Určite bol veľmi starý. Do
rovnakého písala moja mama svoje prvé diktáty. Ukazovala mi ich, keď som
chodila na strednú školu.
Privoňala
som k zošitu a pocítila som jemný pivničný zápach. Na prednej strane nebolo nič
napísané. Potom som ho otvorila. Mal širšie vyblednuté riadky, ktoré zívali
prázdnotou. Otočila som stránku v nádeji, že sa nerozpadne, keďže zošit
existoval na tomto svete minimálne štyri desaťročia. A tam to stálo. Čierne na
bielom.
Milá Zornička!
Slová adresované mne. Stuhla som a položila
škatuľu na nočný stolík. Vankúš opretý o stenu sa medzičasom zosunul, tak som
si ho upravila a pohodlne sa usadila.
Erny, ty si mi napísal odkaz!
Keď
čítaš tieto riadky, asi som už preč. Vieš, ako to myslím…
Úryvok:
Odlepila som štítok
a vložila som ho do obálky. „Čo máte teraz v pláne?“ vyzvedal. To by
som aj ja rada vedela, milý môj. Keď je ten dom opustený, sotva sa niekde
posuniem. „Poznáte v obci niekoho, kto tu žije celý život?“ napadlo mi
zrazu. „Väčšina ľudí sa narodila už veľmi dávno,“ zažartoval. „Myslíte, že si
niekto na Jána pamätá alebo s ním možno ešte udržiava styky?“ „Možno,“
povedala som zamyslene. „Viem, že mal priateľa. Žil niekde v susedstve.
Ako sa len volal?“ Snažila som sa rozpamätať sa na meno Ernyho priateľa, ktorý
ho vytiahol na tancovačku. „Neviem si spomenúť,“ hromžila som. „Jeho krstné
meno bolo tuším Jozef, ale nie som si úplne istá.“ „Ak hovoríte, že boli
susedia, skúsim sa pozrieť, aké rodiny vtedy obývali okolité domy, a
možno si spomeniete. Dnes tam hore už nezostalo veľa ľudí, aj keď výhľad odtiaľ
je najkrajší.“ Trvalo niekoľko minút, kým to Kováč našiel. Prečítal mi štyri
priezviská a ja som hneď vedela, že Jozef Murín bol chlapec, ktorý kúpil
Ernymu jeho prvé pivo v živote. „Tak to máte šťastie. Jožko stále žije
a pamäť mu slúži lepšie ako mne, aj keď by mi mohol byť otcom. Je to veľký
vtipkár,“ potešil ma Kováč.
48
Z
obecného úradu som vychádzala plná vzrušenia. Cítila som sa ako investigatívna
novinárka, ktorá pátra po senzácii. Strácala som prehľad o realite aj
o čase. Podľa Kováčových inštrukcií som kráčala hore dedinou a dúfala
som, že bude Jozef Murín doma.
Kam by asi išiel
osemdesiatročný dedko? Nanajvýš do záhrady. Ale teraz, koncom októbra? Bola som
príjemne prekvapená, keď som ho zbadala, ako ukladá drevené polená pod
prístrešok vedľa domu. Musel to byť on, dva domy pred tým jeho boli úplne
spustnuté a presne tak mi to opisoval pán z obecného úradu. „Dobrý
deň,“ zakričala som. Dedko sa pozrel na mňa a kývol rukou. Potom
pokračoval v práci. Nevzdávala som sa. „Vy ste Jozef Murín?“ Ignoroval ma
a robil ďalej. Akoby som bola vzduch, ktorý popri ňom preletel
a stratil sa v neznáme. Tak to teda nie. Ak si jediný, kto mi môže
povedať viac o Ernym, tak pokojne preleziem tento plot aj celé Tatry.
„Hľadám niekoho, kto poznal Jána Ondreja,“ zvolala som a Jožko vtipkár
prestal ukladať polená. Otočil sa ku mne a chvíľu si ma premeriaval. Potom
povedal: „Odišiel. Už sú to roky. S tým ti nepomôžem.“ „Viem, že tu už
nebýva,“ podišla som bližšie k plotu a moje oči prosili, aby sa nado
mnou zľutoval a pustil ma dnu. „Tak čo potom chceš?“ odvetil bez toho, aby
sa na mňa pozrel. Mala som poslednú šancu. „Je veľmi chorý.“ Jožko Murín
prestal pracovať a podišiel ku mne bližšie. „A ty si kto?“ „Je to na
dlhšie. Mohla by som ísť k vám do dvora? Chcem vám niečo ukázať.“
Neveriacky si ma prezeral. „Ak je toto iba zámienka a chceš kúpiť môj dom,
tak rovno hovorím, že ho nepredám.“ Jeho hlas znel vážne a mne napadlo, že
je oprávnene takýto opatrný. Prečo by mal veriť,
že mám čestné úmysly? Nikdy ma nevidel. Vybrala som z kabelky obálku
a z nej fotku. Našla som Ernyho obrázok z mladosti
a natrčila som ho k nemu. Keď ho zbadal, usmiali sa mu oči. „Jány,
kamarát môj,“ povedal a vzal mi fotku z ruky. Pozorne sa na ňu
zadíval. Potom otvoril bráničku a pozval ma dnu so slovami: „To som teda
zvedavý, kto si a čo tu hľadáš. Jány sa zaprisahal, že sem viac nevkročí.
Nechápem, prečo by sem namiesto seba niekoho posielal. No počkaj, kým zakryjem
toto drevo, aby mi nezmoklo.“
49
„Prečo sa stále
pozeráš na mobil?“ opýtal sa Majo podráždene. „Zora sa neozvala už dosť dlho.
Sú takmer štyri hodiny popoludní. Mám o ňu strach,“ priznala Ema. „Kam
vlastne išla? Ráno si mi napísala, že ju budeme kryť pred jej mamou, ale neviem
prečo,“ hneval sa. Práve sa pomilovali a prvé, čo Ema spravila, bolo, že
sa vrhla na mobil. „Išla do Tatier.“ „Načo?“ nechápal Majo. „Ernesta dnes
operovali. Nie je na tom najlepšie a ona chce vypátrať jeho rodinu.“
„Nemalo by to byť naopak? Nemali by hľadať jeho? Asi nikoho nemá, keď skončil
v Oáze.“ „Zora si nedá povedať. Trvá na tom, že človek by nemal umierať
sám,“ bránila ma Ema, netušiac, že som si zabudla zapnúť zvonenie v mobile
a jej správy som si zatiaľ vôbec neprečítala. „Kam presne išla?“
„Spomínala nejakú Polianku. Tatranskú,“ dodala Ema. „Neboj sa, určite sa ozve.
Ak odtiaľ vyrazí pred ôsmou, do polnoci je doma. Prinesiem minerálku.“
