20. 8. 2018

Eva Ava Šranková - Izabela a jej lásky

Izabela – Láskou spútaní; Čas nevinnosti; Izabela – V tieni Notre-Dame; Izabela a její lásky... štyri knihy, jeden a ten istý román. Keď po prvýkrát vyšiel, písal sa rok 2011 a uchádzal sa o cenu literárnej kritiky Zlaté pero vydavateľstva Ikar.
Zručne napísaný, krásny a strhujúci príbeh, ktorý sa výborne číta, sa od svojho prvého vydania teší pozitívnym ohlasom odbornej kritiky a veľkému záujmu čitateľov. A čomu sa raduje jeho autorka Eva Ava Šranková, označovaná za „slovenskú Benzoniovú“? Práve spomínanej Izabele, ktorá o chvíľu uzrie svetlo sveta vo vydavateľstve Maxim.
Vzrušujúci príbeh krásnej Izabely sa odohráva v stredovekom Francúzsku. Ak máte radi historické romány, tak tento nevšedný príbeh lásky, bolesti, zrady, hrdosti, ale aj cti vás dostane. Intrigy na kráľovskom dvore či hrdinské činy rytierov alebo odhodlanosť šľachtičnej bojovať s osudom oslovia nejedného čitateľa.


Šrankovej romány, vydávané a obľúbené nielen na Slovensku, ale aj v Čechách, sú pamätníkmi krutostí, ktorých sa dopúšťala stredoveká spoločnosť berúca do úst slová: Deus lo vult! (Boh tak chce!). 
Autorka pod hromadou špiny, násilností a intríg odhaľuje krásu a lásku, ktorá je ústrednou témou jej kníh. 

 Intrigy na kráľovskom dvore, hrdinské činy odvážnych rytierov a verné i zradné lásky urodzených dám. Príbeh nevšednej lásky, bolesti, zrady, hrdosti a cti.To všetko na pozadí bratovražednej vojny medzi Armagnačanmi a Burgunďanmi vo Francúzsku v prvej polovici 15. storočia. Lásku mladučkej šľachtičnej Anny de Moselle a Filipa de Vosges kruto zmarí otec dievčiny. Ten mal so svojou dcérou úplne iné plány a s ich stroskotaním by sa nikdy nezmieril. Z vášnivého vzťahu sa narodilo dieťa. Nádhernú Izabelu však osud tiež nešetrí. Nájde napokon svoje šťastie po boku muža, ktorý pretne jej životnú cestu, alebo sa rozhodne pre charizmatického Reného d'Anjou, vojvodu lotrinského, ktorý sa o ňu vytrvalo uchádza? 
Román okrem ľudských osudov zachytáva aj obdobie bojov medzi Francúzskom a Anglickom, ktoré s kratšími či dlhšími prestávkami trvalo viac ako storočie. 


Úryvok: 

 Škripot v zámke ju prinútil pozrieť k dverám, ktoré sa potichu otvárali a ona vzápätí uzrela známu tvár. Bola vďačná za svetlo, ktoré tu rozzúrený André nechal, lebo len vďaka nemu spoznala Gérarda de Dreax. Zbadal ju – s rozžiarenou tvárou pobehol k nej. „Krásna pani,“ sklonil sa k nej a vzal jej ruku do dlaní. „Chúďatko, koľko ste si vytrpeli!“ Bola mu vďačná za milé, láskavé slová a slzy radosti jej zmáčali krásnu tvár: „Gérard, ste to naozaj vy? Vari ste mojím jediným priateľom?“ spýtala sa cez slzy. „No tak, tíško.... neplačte,“ utieral jej vlhké líca a nežne na ňu pozeral. „Prišiel som po vás. Odvediem vás odtiaľto!“ „Ale ako? André...“ „Nie je tu! Odišli, a preto dnešnú noc využijem a dostanem vás odtiaľto. Keď som sa dozvedel, že vás Pierre du Gaz doviedol a ako sa k vám pán de Carentan zachoval, myslel som, že sa zbláznim! Všetko som zariadil, odvediem vás...“ Izabela sa zachvela. „Gérard, ale André sa dozvie o vašom čine!“ Predstava, že sa jej nepodarí uniknúť v nej vyvolávala hrôzu. „To nech vás netrápi, madame. Keď sa to dozvie, vy už budete ďaleko! Nejako mu to vysvetlím. Aj keď je mi veliteľom, predsa len je najprv mojím bratom v zbrani. Vstaňte,“ nahol sa k nej a pomohol jej na nohy, „musíme už ísť!“ Vyviedol ju na čistý, svieži vzduch, ktorý vdychovala z plných pľúc. Nádvorie bolo tiché, noc tmavá a Izabela bez strachu kráčala povedľa mladého muža, ktorého jedinou slabosťou bola láska k nej. Doviedol ju k bráne a ukázal na neďaleko uviazaného koňa. „Vystriedal som na niekoľko hodín strážcu, Izabela, a preto uháňajte, akoby vám šlo o život! Som šťastný, že som vám mohol pomôcť,“ zašepkal. Sklonil sa k nej a bez uvažovania jej vtisol na pery ľahký bozk. Odtiahol sa od nej, díval sa. „Choďte a buďte zbohom, krásna pani. Ak Boh dá, raz vás opäť uvidím!“ Viac neotáľala. Vyšvihla sa na koňa, prešla odchýlenou bránou a na spustenom moste ho pošibala do cvalu. Letela tmavou nocou ako šíp a v ušiach jej zneli Andrého kruté slová. Neberúc ohľad na zviera, bodala ho do slabín, aby bola čo najďalej od hradu a jeho pána. „Raz mi zaplatíš za všetko to poníženie, ktoré si mi uštedril, pán de Carentan!“ šemotila zúrivo. „Verím, že príde deň, keď pokľakneš predo mnou a budeš prosiť o odpustenie. Vtedy trpko oľutuješ bolesť, čo si mi spôsobil!“ Jazdkyňa s vetrom vo vlasoch si práve prisahala, že zadusí vo svojom srdci lásku k mužovi, ktorý ju odvrhol, lebo si ju nezaslúžil. Zmiernila klus koňa a nežne poláskala jeho šiju. Dúfala, že Boh jej dožičí dostatok času, aby okúsila sladkú príchuť pomsty. Na perách sa jej objavil úškrn. Opäť pohnala koňa do cvalu. Izabela vdychovala chladný jesenný vzduch a opájala sa radosťou z voľnosti. Bola opäť slobodná.