23. 9. 2018

Martina Monošová - Ples u vojvodkyne

Milovníci historických romancí sa môžu tešiť na tajomstvom opradený príbeh Ples u vojvodkyne, ktorý sa zrodil z pera Martiny Monošovej.

Ak obľubujete históriu, drámu, ale i nebezpečenstvo s odleskami lásky, tak sa pripravte na poriadnu
jazdu francúzskym vidiekom.

Píše sa rok 1531. Na francúzskom zámku Anet sa za dramatických okolností objaví mladučká šľachtičná, ktorá nielenže stratila pamäť, ale ani nerozpráva. Jej príchod zasiahne do života majiteľky zámku, dvornej dámy Diany de Poitiers, ako aj ostatných členov jej domácnosti. Lenže kto sa usiluje záhadnej kráske o život, až radšej predstiera, že je nemá? A kam sa podel rytier Marcel, ktorý ju odvážne zachránil pred banditami, alebo kam zmizli jej vzácne klenoty? A kto v skutočnosti krásna neznáma naozaj je? Takto sa začína román Ples u vojvodkyne prvý z historicko-romantickej série príbehov o záhadnej Sophie. 


Čo prezradila autorka o knihe:

Ples u vojvodkyne vznikol pre mňa pomerne netypickým spôsobom.
            S manželom sme pred desiatimi rokmi žili dva roky v Belgicku a odtiaľ bolo veľmi jednoduché cestovať do Anglicka, Holandska alebo Francúzska. Jedno päťdňové májové voľno sa preto premenilo aj na výlet na moje vysnívané zámky na Loire, z ktorých som chcela vidieť predovšetkým vodný zámok Chenonseau - hoci ten je postavený vlastne na rieke Cher.
            Je to jeden z kráľovských zámkov, ktorý daroval Henrich II. svojej milenke Diane de Poitiers, ktorá bola od neho o dvadsať rokov staršia, a práve v Chenonceau je Dianin neskrotný duch všadeprítomný. Nie je možné, aby spisovateľa návšteva takéhoto miesta nijako neovplyvnila, zvlášť, keď sme počas tých dní navštívili ešte zámok Villandry, či Chambord, Ussé, ale napríklad aj zámok Amboise a neďaleké sídlo Clos Lucé, kde pod krídlami kráľa Františka I. (otca Henricha II.) strávil svoje posledné roky Leonardo da Vinci. V tamojšej kaplnke Sv. Huberta je aj údajne pochovaný. V Amboise som našla silnú stopu zasa práve Františka I., akoby esenciu ešte starého Francúzska a zároveň už toho moderného, renesančne osvieteného, akým sa malo stať len zopár rokov potom...
            Vždy sme sa učili, ako renesancia prišla do celej Európy z Talianska, ako sa ujala hlavne vo Francúzsku, ale nikto už nehovoril o tom, že fyzicky tú renesanciu všade priniesli vlastne vojaci. Rabovali šľachtické domy na území dnešného Talianska, vtedy ešte celkom inak rozdeleného, a všetky ukradnuté umelecké diela, nábytok, koberce, knihy a iný súkromný majetok, sa tak paradoxne stal základom vzniku celkom iného myslenia celého zvyšku starého kontinentu. Do Francúzska sa dostalo tak hladko možno preto, že všetci francúzski vzdelanci i šľachta bežne čítali v taliančine.
            Keď som sa rozhodla pre zmenu žánru a po románoch zo súčasnosti som zabŕdla do oblasti historických románov, najskôr som mala v hlave začiatok príbehu a jeho nie celkom jasný koniec. Musela som sa zavŕtať čo najviac do histórie a dozvedala som sa veľmi veľa zaujímavých dejinných súvislostí, ktoré sme si v škole na hodinách histórie tiež nikdy neuvedomovali. Napríklad, že francúzsky kráľ bol „kamarát‟ s tureckým sultánom Sulejmanom, čiže ako súvisí seriál Sultán, ktorý videla asi celá súčasná Európa, napríklad s Leonardom da Vincim, či s Martinom Lutherom, alebo s Kolumbovým objavením Ameriky. Tiež nie je veľmi v povedomí, že v prvej polovici 16. storočia sa Zem zo záhadných príčin ochladila a napríklad ruský cisár začal výborne zarábať predajom kožuchov zo sibírskych zvierat. Alebo že ruženec sa začal používať až okolo roku 1565, alebo že vejár sa na francúzskom kráľovskom dvore po prvý raz objavil až v druhej polovici 16. st., hoci Marco Polo objavil Čínu už dvesto rokov predtým A vejár prišiel jednoznačne z Číny. Po prvý krát sa rozvinul v rukách kráľovnej Kataríny Medičejskej, vdovy po Henrichovi II., ktorá svoju celoživotnú rivalku, Dianu de Poitiers, po smrteľnej nehode manžela počas rytierskeho súboja, okamžite vykázala zo Chenonceau a sama ho nanovo prebudovala...
            Čiže vejár, ruženec alebo len obyčajné zemiaky, ktoré sa v Európe len s veľkou nedôverou udomácňovali vyše dvesto rokov, som v románe vôbec nemohla použiť, hoci často krát by sa mi vyslovene žiadalo dať do scény predmet práve takého charakteru...
            No hoci ma životopis i osobnosť charizmatickej dvornej dámy Diany de Poitier veľmi očarila, nechcela som napísať zasa len daľšiu knihu o nej. Preto sa v príbehu vyskytuje len ako vedľajšia postava. A jej domáci zámok Anet, ktorý zdedila po svojom manželovi, jej kráľ Hernich II. na dôkaz svojej lásky nechal kompletne zrekonštruovať. Žiaľ, Anet sa nezachoval ani v tejto zrekonštruovanej podobe, lebo počas fr. revolúcie v r. 1789 bol veľmi zničený. Dnes teda ťažko predpokladať, ako vyzeral ešte pred kráľovou rekonštrukciou. Za základ predstavy o Anete mi teda poslúžila práve návšteva na Chenonceau a podľa toho som vedela, že napríklad kuchyne v tých časoch stavali v suterénoch zámkov.
            Je toho veľa, čo sa človek môže dozvedieť, ak sa vŕta v životopisoch dávnych osobností, či iných dejinných faktoch, a dúfam, že čo najviac z týchto zaujímavostí sa mi podarí včleniť do atmosféry ďalších pokračovaní o záhadnej Sophie.
            ... a samozrejme, že najväčšie tajomstvá sa odkryjú až celkom nakoniec. 


Úryvok:


Chevalier?“ šepkala Sophie, ako sa tmou opatrne zakrádala dopredu, no odpoveď neprišla...
... a vtom ju zrazu oslepilo svetlo!
To sa práve vyvalil z neďalekej izby jeden z násilníkov, ako vnútri hľadal poklady po jej obyvateľoch, ktorých chvíľu predtým jeho kumpán odlifroval von.
Prekvapene na ňu vyvaľoval okále a rovno do tváre, až pocítila jeho smradľavý dych, jej zakričal: „Aj tu ešte niekto je, pane!“
Od strachu celkom stuhla a nedokázala sa ani pohnúť. Toto je jej koniec! Ten divoch ju tu zabije!
„Čo tu tak kričíš, priateľko?“ ozvalo sa tesne za ňou zmierlivo a Sophie čiasi silná ruka celkom ľahko stiahla dozadu. Došlo jej, že je to rytier Marcel, až keď ju napokon zaclonil vlastným telom. „Nevidíš, ako sa ťa to moje krásne dievča zľaklo?“
Cudzí chlap zdvihol k Marcelovi lampáš, vytrčil dopredu čepeľ svojho meča a výhražne sa k nemu natiahol.
„Ale no, priateľko,“ oslovil ho rytier stále rovnako zmierlivým tónom hlasu a sprisahanecky sa naňho usmial. Ukazovákom mu pritom ostrie zbrane odsunul nabok. „Hádam by si nedoprial kamarátovi, aby si v prítmí nezašpásoval s prítulnou slúžtičkou?“
Chlap najskôr hodnú chvíľku nechápavo civel na Marcela, ktorý sa navyše tváril, že je aj opitý, no potom sa mu rozjasnievalo, až sa obaja dvojzmyselne rozrehotali.
A aby chlap nepoňal nijaké podozrenie, Marcel dodal: „Nechaj nás už. Tam vzadu v izbe je ešte jedna, ak by si chcel užiť aj ty... No a my sme to kde skončili, moja?“ Potom rytier prudko schytil Sophie, zaklonil ju dozadu a začal ju bozkávať tak náruživo, akoby pokračoval v prerušenej činnosti. Pritom ju šikovne vtiahol do chodby, ďaleko zo svetla chlapovho lampáša.
Ten ešte raz pobavene pokrútil hlavou a nadvihol si klobúk, aby sa na nej poškriabal. Napokon závistlivo mľaskol a už sa aj zvrtol na opätku, zanechajúc tých dvoch vlastnému osudu. Radšej sa vždy staral o svoje.
Len čo zmizol, Sophie zlostne zaprskala. Prskala, lebo nemohla protestovať, pretože jej dlaňou zakrýval ústa.
„Ticho!“ šepol jej znovu do ucha. „Ticho, inak sa vráti!“
Keď sa prestala rozčuľovať, chytil ju za ruku a ťahal tmavou chodbou kamsi dozadu: „Tadiaľto. Poďme!“
Vytiahol meč a rútil sa dopredu. Ako ju ťahal za sebou, mohla ho iba nasledovať.
Cestou sa potkýnala o hrboľatú dlážku zadnej chodby, ktorá rozhodne nebola určená pre nohy lepších hostí. Podobne nerovné, deravé a zubaté sa ukázalo aj úzke točité schodište, ktorým chodba končila. Kým ich schody doviedli dolu, niekoľkokrát sa jej o rozbitý drevený povrch zatrhla látka topánky. Celú cestu mala Sophie absolvovať v parádnych topánočkách, chránená pred vonkajším svetom pekne v koči ako sa na pravú dámu a poriadnu nevestu patrí. Naozaj by sa jej pri tomto úteku zišli jej pevné a pritom pohodlné jazdecké čižmičky – zvlášť, keby vedela, čo všetko ju ešte len čaká!
Ak chýbal kus schodu, okamžite letela dopredu a celou váhou mu pristála na chrbte, nešikovná ako decko, ktoré sa učí chodiť. Vždy ju zachytil, nestratiac rovnováhu. A musel to byť zázrak, že sa nestalo nič horšie, lebo v tej tme a rýchlosti skoro nič nevideli.
Schody ústili bez dverí do dvora smerom k stajniam, teda ich od hostinca nebolo vidieť. Tam sa zastavili a chvíľku sa schovávali v otvorenom výklenku, kým Marcel neusúdil, že vzduch je čistý.
Vtedy už v celom hostinci vypuklo hotové peklo, hoci banditi niekam zmizli. Naplno horeli maštale i stajne, odvšadiaľ sa ozývali rôzne zvláštne zvuky od dupania na schodoch, nadávanie, krik, ohlušujúci hluk obrovských plameňov, ktoré lačne stravovali, čo im prišlo do cesty, rinčanie skla, ako teplom praskali okná, až po čľapot vody a ťukot vedier na vodu. Tými sa dobitý hostinský s rodinou, čeľaďou a inými pomocníkmi pokúšal ratovať svoj majetok. Popod nohy sa im spolu s vyplašenými psami motali i prasce, husi, kačky a sliepky, niektoré natoľko zmätené, až sa omylom samy vrhali ohňu v ústrety.