vychádza pod záštitou vydavateľstva Motýľ už 16. apríla.
Priaznivci Hajdukovej, no nielen tí, sa môžu tešiť na jedinečný príbeh, ktorý si podmaní vyše srdce a myseľ.
Miška Hajduková je všestranná autorka, a tak ako dokáže spriadať nitky medzi nebom a zemou, dokáže prelínať mystiku so skutočnosťou alebo súčasnosť s minulosťou, tak vie zaujať aj skutočným príbehom či námetom z druhej svetovej vojny. Nie je jej cudzí ani fantasy svet zmiešaný s fikciou.
Osobne si myslím, že vojnová tematika je poloha, ktorá Miške sadne najviac.
Julienova
rodina a ďalšie tisíce židov zomreli strašnou smrťou v koncentračných táboroch.
Jedna z mojich dvoch najlepších kamarátok má vytetované číslo, ktorého sa nikdy
nezbaví. Druhá zomrela pod rukami doktora Mengeleho, ktorého meno vyslovila
Olive len pošepky a cez zovreté pery. Ako jej mám po tom všetkom povedať, že
som odišla do Nemecka a vzala si Nemca v nacistickej uniforme?
Bohémske
20. roky 20. storočia v Paríži. Geraldine de Laffont tancuje vo vzduchu na čiernych
stuhách. Jej životom je divadlo Folies Bergére a jeden nemecký muž. Je
mladá a bezstarostná, až kým pritvrdo nedopadne na zem – jej stuhy sa zmenia na
nacistické vlajky a milovaný muž má odrazu nacistickú uniformu.
Zdrvená
Geraldine poznačená príchodom vojny stráca viac ako len vlastné ilúzie. Osud
jej vracia lásku, ale berie viac, ako je človek schopný uniesť.
Jej
mrazivý príbeh je ako zostup do neznámeho podzemia. Začnete v krásnom zámku
a pôjdete hlbšie... chodby času vás prevedú životom odvážnej ženy a vzápätí vás
nepripravených hodia z pompéznych divadelných dosiek do zbombardovaných
Drážďan. Okázalé chodby Reichstagu v Berlíne i šesť mŕtvych detí vo
vodcovom bunkri. Ako hlboko sa dá ukryť pravda?
O
mnoho rokov neskôr prichádza do Paríža Júlia rozhodnutá vypátrať svoje korene.
Skutočnosť, že zdedila zámok, však zďaleka nie je takým šokom ako to, že otvorí
Pandorinu skrinku a vypustí z nej všetky hrôzy, ktoré musela prežiť jedna
nešťastná... Tanečnica.
Čo prezradila o Tanečnici autorka?
Novinka
s názvom Tanečnica je ako všetky autorkine knihy zmesou prítomnosti,
minulosti a je v nej miesto aj pre kúsok sveta medzi nebom
a zemou. Historická časť začína v roku 1929 v Paríži
a končí v roku 1951 taktiež v Paríži. V tomto časovom
období sa čitateľ prenesie do života
Geraldine de Laffont, mladej Francúzsky, ktorej život je krásny
a bezstarostný. Je zamilovaná a tancuje v divadle Folies Bergére.
Život a osud drasticky menia jej plány, keď ju milovaný muž opúšťa. „Keď
sa znova stretnú, má on odrazu na sebe nacistickú uniformu. To však zďaleka nie
je všetko zlé, čo Geraldine čaká.“
„V knihe popisujem ako sa žilo ľuďom
v Nemecku za vlády Adolfa Hitlera. Vždy som si myslela, že sa tam mali
dobre, no opak je pravdou. Hitler nerobil čistky iba v okupovaných
krajinách, ale aj na nemeckom národe. Bolo jedno, kto s politikou súhlasil
a kto nie. Drastické opatrenia sa týkali každého. Tisíce a tisíce
ľudí boli spočiatku podľa nového Zákona o sterilizácii sterilizovaní
a neskôr umierali v programe Eutanázia. Toto sa netýkalo židov, či
Rómov, ale čistokrvných Nemcov, ktorí z akéhokoľvek dôvodu neboli dosť
dobrí na to, aby mohli žiť. Týkalo sa to predovšetkým ľudí postihnutých.“
Autorka
v knihe odrýva mnoho zvrátenosti novej politiky. Ako doklad o čistote
krvi, či nahlasovaciu povinnosť pôrodných asistentiek nahlasovať každého
novorodenca, ktorí nespĺňal najvyššie kritéria pre nový život v novom
Nemecku.
Čitateľ
sa vďaka príbehu prenesie do predvojnového Paríža, do vojnového Nemecka, zažije
i bombardovanie Drážďan a bližšie sa zoznámi s rodinou neslávne
známeho Josepha Goebbelsa.
Úryvok:
Sneží. Počujem
vločky celkom tichučko padať vzduchom. Mám holé ramená a cítim, ako mi
chlad vytvára husiu kožu. Kráčam celkom bosá, ale moje nohy nepáli mráz. Vzduch
okolo mňa červenie, krúti sa a formuje dlhé stuhy visiace odkiaľsi
z výšky, kde nedovidím. Plápolajú v studenom vetre opatrne, akoby ich
vzduch iba nežne objímal. Otáčam sa, sú všade okolo mňa a menia sa. Sú
širšie a v ich strede sa černie akýsi nezná- my symbol v bielom
poli. Objímem si ramená, vločiek pribúda a mrazivý vietor prináša
vzdialený hlas. Mužský? Ženský? Nerozumiem, neviem ho rozoznať. Neprestávam sa
krútiť dookola. Vlajky. Tisíce obrovských červených vlajok okolo mňa vejú vo
vetre. Všade, kam sa pozriem. Odrazu sa mi ťažšie dýcha a hlasov pribúda.
Ľudí však nevidím, len tie neznáme vlajky, ktoré okolo mňa krúti vietor. Dýcham
a z úst sa mi vinie para, dívam sa na vlastné ruky. Sú studené, ako
bez života, bez krvi. Mŕtve... Znova tie hlasy, približujú sa. Točím sa a kráčam
pomedzi obrovitánske zástavy visiace z ničoho. Sú všade... tak ako tie
hlasy. Bijú mi v hlave ako jeden a kričia... Dve slová. Nezná- me
slová... Sneh mám zrazu po kolená a nemôžem sa pohnúť. Vydesene otvorím
ústa, chcem kričať, ale žiadny hlas zo seba nevytisnem. „Sieg heil! Sieg heil!“
Tie slová mi burácajú v hlave ako hromy a nechcú prestať. Množstvo
hlasov, ako jeden muž! „Nein!!!“ zvriesknem odrazu, lebo sa mi zdá, že mi tie
hlasy rozbijú hlavu. A v tej chvíli všetky vlajky popadajú
s obrovským rachotom na zem a ja mám pocit, že sa rúca celý svet.
Vydesene som civela do tmy. Spotená, horúca. Čo to bolo? Sen. Bol to iba sen.
Dych sa mi upokojoval iba veľmi pomaly a aj srdce mi ešte bilo tak veľmi,
až to bolelo a musela som si na hruď pritisnúť
ruku. Nedokázala som si však opäť ľahnúť a znova zaspať. Ten pocit, ten
desivý pocit, ktorý sa mi usadil vnútri, sa ma držal ako pazúry obrovského
vtáka. Nechcel ma pustiť. Musela som vstať, zažať lampu a chvíľu chodiť po
izbe. Nepomáhalo to, úzkosť, ktorá sa vo mne rozprestrela a zapustila
korene, sa nechcela rozplynúť, uvoľniť svoje zovretie. Keď som sa ako-tak
upokojila, klesla som do kresla a tvár si vložila do dlaní. Mala som
strach na to myslieť. Od detstva sa mi občas snívali nelogické a zvláštne
sny. No o nejaký čas som si vždy na ne spomenula. Keď sa vyplnili. Tej
noci som už nezaspala. Akosi som cítila, že je to jeden z tých snov. Čo
však znamenal, to som sa mala dozvedieť až o mnoho rokov neskôr.
Paríž, máj 1930
Parkety zavŕzgali pod mojimi topánkami, keď som kráčala za madame Bouvierovou
do salónu. Moja učiteľka, ktorá ma kedysi veľmi dávno ako dieťa naučila hrať na
klavíri, mala už svoj vek, no stále to bola elegantná dáma, z ktorej priam
pršala akási zvláštna vznešenosť starého sveta. Pri chôdzi si už pomáhala
paličkou. Jej dom bol taký ako ona – zamrznutý v čase. Žila sama, prežila
svojho muža i syna. S nevestou sa nevídala. Po tragickej smrti svojho
manžela vzala dcéru a odišli k rodičom až do Marseille. Nehovorí
o tom, ale viem, že jej celé roky chýbajú. Našťastie má priateľky,
s ktorými ju spája láska k hudbe. Spomínam si, že už ako malé dievča
som obdivovala fotografi e rozostavané na veľkom krídle, ktoré bolo ozdobou
salónu. Mohla byť známou klaviristkou, ale nebola to klavírna kariéra, čo ju
lákalo. Zamilovala sa, vydala, porodila syna a ku klavíru sa vrátila už
len ako učiteľka hudby. „Posaď sa, drahá, rada ťa znovu vidím,“ pokynula ku
kreslu a ja som si na stole všimla pripravené papiere na dnešnú lekciu.
„Mimochodom, tvoje včerajšie vystúpenie bolo úchvatné.
V istých chvíľach som skutočne ani nedýchala,“ rozplývala sa
s pochvalným úsmevom. Ešte vždy som ostala zarazená, keď
spomenula Folies Bergére. Ani vo sne by mi nenapadlo, že práve ona chodí na miesta ako toto divadlo.
„Ďakujem vám, naozaj si vašu pochvalu nesmierne cením
a vždy ma prekvapí,“ nedalo mi nedodať.
„Ach, viem, kto by už len čakal, že slušná stará dáma bude
chodiť do kabaretu. Myslím si však, že Paríž ponúka dosť
možností zábavy pre každého, je si z čoho vyberať. Mala som
priateľku, ktorá milovala Moulin Rouge. Život je iba jeden,
dušinka, a aj ten je často krátky. Treba si užiť všetky radosti
a zázraky, ktoré sa nám ponúkajú.“ Neraz mi napadlo, že moja
teta Apolline o tejto stránke mojej učiteľky nemala ani tušenia
a tieto dve by pri jednom stole teda vyzerali veľmi čudne. „No
vrav, čo ten tvoj gavalier?“ žmurkla na mňa. „Nečudujem sa,
že sa ti rozbúchalo srdce, skutočne je impozantný.“
„Dostala som ďalší list, už je to tak dlho, čo odišiel. Aspoň-
že píše a mám jeho fotografi u. Navyše to vyzerá, že sa znova
uvidíme,“ potešene som na ňu pozrela. Pred pár dňami som
dostala list, ktorý ma potešil ešte viac ako tie, ktoré prišli pred
ním. Vráti sa, znova sa vráti. Už som škrtala dni v kalendári.
Ostávalo ich ešte desať. Desať dní, ktoré sa mi budú vidieť nekonečné.
„Tak to ti prajem,
chérie. Nuž sa teda pustime do ďalšej lekcie, aby si ho mohla ohúriť. Ach, jaj,
ešte čosi...“ zarazila sa a trochu nervózne sa pozrela mimo mňa, akoby
uvažovala, ako povedať to, čo chce. „Tá moja klebetná suseda Mathieová. Keď som
sa včera vracala zo stretnutia s Camille, zastavila ma na chodníku. Však
vieš, že musí všetko vedieť,“ zagúľala očami. „Vypytovala sa na teba.
A čože znova chodíš, či sa v klavírnej hre zdokonaľuješ,“ krútila
hlavou. „Vyzvedačka jedna. Ach... tak som jej povedala, že áno, že prečo by si
nemohla. Nebudem jej vešať na nos, kvôli čomu si tu, nič ju do toho nie je."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára