Máte radi príbehy o mladých ľuďoch? Tak mám pre Vás dobrú správu. Predstavujem Vám nový román z pera mladej autorky Jany Šulkovej, ktorý nesie príznačný názov Skús to.
Autorka opäť vstupuje do života mladých ľudí, ktorí sa nachádzajú v najťažšej fáze svojho života. Zröntgenujte exkluzívnu ukážku, v ktorej Nataša rieši svoj komplikovaný život, ktorý sa razom zmenil na chaos. Spolu s hlavnou hrdinkou budete ľúbiť, nenávidieť, ale aj smiať sa či plakať. Novinku Skús to si môžete prečítať už 3. novembra. Knihu si kúpite TU.
Sedemnásťročná Nataša má síce trochu iný život ako jej
rovesníci, no napriek tomu pokojný. Jedného večera, keď sa vracia domov z
tréningu baletu, sa stane niečo, čo spustí sled mnohých nepredvídateľných
udalostí. Jej život sa razom mení, až sa obráti úplne hore nohami, a to najmä
preto, že doň vstúpi záhadný a drzý Adam, ktorý je pre ňu čím ďalej, tým viac
príťažlivý.
„Kdesi
hlboko vnútri môjho momentálne zúboženého ja pociťujem deficit jeho
prítomnosti. Asi som sa počas tej skľúčenosti a nevedomosti naňho akosi upla.
Hups.“
Ďalší román pre mládež z pera Jany Šulkovej je plný
sebapoznania mladých ľudí, ktorých tak veľmi formuje ich rodina, okolie a teraz
aj dosiaľ nepoznané city, až takmer zabúdajú, kým v skutočnosti sú.
Úryvok:
O tri týždne
neskôr „Tak, mladá dáma, konečne si sa zbavila záťaže.“ Lekár ma potľapká po
pleci s úsmevom od ucha k uchu. Áno, odložila som dlahu aj barly, no
čo z toho, keď nemôžem tancovať? „Nezabudni, že musíš chodiť na
rehabilitácie a nohu zaťažovať postupne. Takže nijaké dlhé prechádzky
a hlavne žiadny balet!“ vystríha ma prísnym tónom. Ako správna tínedžerka sa zamračím a ohrniem spodnú peru. „Ďakujeme, pán doktor.
Dovidenia!“ Otec mu podáva ruku a úplne ignoruje môj výraz na tvári. Vie,
aká som, už si zvykol. Vyjdeme z ambulancie a pri recepcii zbadám
stáť chlapca, ktorý vyzerá presne ako on. Aspoň zozadu. Mám chuť pobehnúť,
zdrapiť ho za plece a spýtať sa, čo to malo v ten večer znamenať.
Prečo ma takto máta? Ukáže sa, je milý, pozorný a odrazu zmizne zo
zemského povrchu, akoby nikdy neexistoval. Mladík sa však po chvíli otáča
a ja zisťujem, že to nie je Adam. „Poď, Nataša, odveziem ťa do školy,“
povie otec. „Hm,“ prikývnem a s nechuťou odchádzam z nemocnice
konečne po vlastných. Vonku je poriadne chladno. Bundu si zapnem až ku krku
a na ruky natiahnem rukavice. Zdá sa, že november priniesol zimu. Ani
neviem, kedy sa skončila jeseň, nejako som ju nestihla vnímať, pretože odkedy
sa stal ten incident
a ja poznám jeho, žijem v akejsi bubline. V škole mám problém
sústrediť sa, poobedia trávim flákaním sa po meste či vysedávaním v
kaviarni a stále všade hľadám jeho. Musím ho nájsť, ale ako? „Kam to
pôjdeme osláviť?“ spýta sa ma Denča po vyučovaní. „Čo chceš oslavovať?“
reagujem pomerne znechutene. „Predsa tvoju nohu. Konečne ti dali dole tú vec
a zahodila si aj barly.“ „Stále však nemôžem žiť ako predtým, takže nie je
čo oslavovať.“ „Nata, prosím, nebuď smutná,“ pohladí ma po ruke a usmeje
sa, len aby mi aspoň trochu pozdvihla náladu. „Nie som.“ „Ozaj, čo ten chalan,
ozval sa ti?“ Len jej som povedala, čo sa mi naozaj stalo. Dôverujem jej
a viem, že to nepovie nikomu. Nechcem totiž, aby to všetci vedeli, veď aj
tak o nič nejde. „Nie, vôbec nič o ňom neviem,“ priznám. „Tak sa už
naňho vykašli. Prečo ťa to vôbec trápi?“ Uvedomím si, že to netuším a že
nepoznám odpoveď na jej otázku. Vlastne sa to pýtam samej seba, odkedy ho
poznám, odkedy sme vyšli z chaty, odkedy som sa k nemu túlila, keď
nás našli. Stále mám pred očami obraz, ako ma pevne drží a ja sa
v jeho náručí cítim tak… bezpečne. „Neviem,“ pokrútim hlavou. Denča na mňa
skúmavo pozerá, premýšľa a analyzuje ma. „Nataša, ty ho máš rada?“ vyhŕkne
znenazdajky. „Čože? Nie! Isteže nie.“ „Prestaň, veď to na tebe vidím.“ „Nemôžem
ho mať rada, veď ho ani nepoznám,“ obraňujem sa Prečo? Strávili ste
spolu niekoľko dní. Viem, nebola to práve ideálna situácia, ale city sa dokážu
zrodiť rýchlo. Neveríš na lásku na prvý pohľad?“ „Nie som taká romantička ako
ty.“ „To len preto, lebo si ešte nebola zamilovaná,“ podotkne sebavedome, akoby
vedela o mne aj to, čo neviem sama. Má až také skúsenosti s láskou?
„Zmeňme tému,“ požiadam ju. „Ako chceš, no nemysli si, že sa tomu vyhneš, keď
to budeš popierať sama pred sebou. Raz ťa to doženie,“ povie úplne vážnym
tónom, čím ma poriadne zneistí. Žeby mala naozaj pravdu a ja… nie, radšej
to ani nevyslovím. Keď sa rozlúčime, nasadnem do autobusu a pomaly sa dám
odviezť domov. Na oslavu naozaj nemám náladu. Premýšľam o sebe,
o svojej rodine, o svojom živote a o ňom. Hoci to nechcem,
stále sa prediera pomedzi všetky myšlienky dopredu a upozorňuje na seba.
Mám pocit, akoby sa udomácnil niekde v mojom mozgu a nechcel odtiaľ
odísť, darmo sa ho snažím vyhodiť. Alebo si namýšľam aj to? Doma ma čaká otec,
čo sa nestáva často. Vyzujem sa a vojdem do obývačky. „Ahoj!“ pozdravím ho
neutrálne. „Nataša, poď, sadni si,“ pokynie rukou ku gauču. „Deje sa niečo?“
„Volali z polície. Chytili jedného muža, ktorý by mohol mať niečo spoločné
s tvojím únosom.“ „Čože?“ Samozrejme, že som na tú udalosť nezabudla. Veď
to sa ani nedá. No nemyslela som si, že sa niekedy podarí zistiť kto
a prečo. Stále sa domnievam, že to bol len nevydarený žart. „Nie je však
isté, že to bol on, a preto ho musíš identifikovať.“ Na chvíľu sa mi
zatmie pred očami a ovalí ma teplo. „Zlatko, si v poriadku?“
