Penelope Wardová - Milovaný nevlastný brat

Milovníčky ženských románov sa môžu tešiť na iskrivý príbeh z pera britskej autorky.
Kniha už svojou obálkou a anotáciou sľubuje napínavé a erotické čítanie.
Milovaný nevlastný brat vychádza už 20. marca.

Keď sa k nám v poslednom ročníku strednej nasťahoval môj nevlastný brat Elec, netušila som, že je až taký arogantný kretén. Štvalo ma, že si na mne vylieva zlosť pre otca. Štvalo ma, že si k nám vodí dievčatá. Ale najviac ma štvalo, že v jeho prítomnosti sa mi zakaždým rozbúšilo srdce.

Spočiatku som to pripisovala jeho tetovaniam a príťažlivým črtám, ale v jednu noc nastal v našom vzťahu zlom. Potom sa Elec vrátil do Kalifornie a celé roky som ho nevidela. Keď našu rodinu postihla tragédia, osud nás opäť spojil. Z protivného tínedžera však vyrástol príťažlivý muž, čo ma privádzalo do šialenstva. Vedela som, že sa mu moje srdce neubráni.

Nechajte sa inšpirovať exkluzívnym úryvkom:

Nervózne som stála pri okne v obývačke s výhľadom na zátoku a vyzerala cez sklo zahmlené od studeného vetra. Každú chvíľu malo pred domom zastaviť Randyho volvo. Išiel na Loganovo letisko po svojho syna Eleca, ktorý sa k nám mal na rok nasťahovať. Jeho mama prijala ročnú pracovnú ponuku v zahraničí. Randy a moja mama Sarah sa vzali len pred dvoma rokmi. S otčimom som vychádzala dobre, ale neboli sme si veľmi blízki. O jeho minulosti som vedela zhruba toto: jeho bývalá žena Pilar, ekvádorská umelkyňa, žila v San Franciscu a jeho syn bol potetovaný pankáč, ktorý si podľa Randyho robil, čo chcel. Nikdy som sa s ním nestretla a videla som ho len na jednej fotke spred pár rokov, krátko predtým, ako sa Randy oženil s mamou. Po Pilar zdedil havranie vlasy a tmavšiu pokožku, po otcovi zasa svetlé oči a jemné črty tváre. Na tej fotografii bol ostrihaný nakrátko, no vraj z neho vyrástol rebel, v pätnástich sa dal potetovať a dostal sa do problémov pre alkohol a trávu. Randy Pilar vyčítal, že sa sústredila iba na svoju umeleckú kariéru a Elecovi by pokojne odpustila aj vraždu. Keď Pilar ponúkli dočasné miesto lektorky v londýnskej galérii umenia, Randy ju podporoval a sedemnásťročný Elec tak mal prísť bývať k nám. Hoci otčim dvakrát za rok chodil na západ, na prevýchovu Eleca to nestačilo. Trápilo ho to a myslel si, že to počas spoločne stráveného roka doženie. V bruchu mi poletovali motýle. Dívala som sa na špinavý sneh lemujúci ulicu. Nepríjemné bostonské počasie privíta môjho nevlastného brata z Kalifornie ako pekne studená sprcha. Mám nevlastného brata. Zvláštna predstava. Ktovie, či spolu budeme dobre vychádzať. Ako jedináčik som odjakživa túžila po súrodencovi. Pri pomyslení na to, aká som bola hlúpa, keď som si predstavovala, že by sme mohli mať rozprávkový vzťah, asi ako Donny a Marie Osmondovci alebo Jake a Maggie Gyllenhaalovci, som sa musela usmiať. Dnes ráno som počula pesničku od Coldplay Brothers and Sisters, o ktorej som doteraz ani netušila. Aj keď zrejme nie je doslova o súrodencoch, samu seba som presvedčila, že je to znamenie. Bude to v poriadku. Niet sa čoho báť. Mama bola nervóznejšia ako ja. Pobehovala po schodoch a pripravovala Elecovi izbu, ktorú vytvorila z pôvodnej pracovne. Vo Walmarte sme nakúpili obliečky a ďalšie potrebné veci. Bolo zvláštne vyberať veci pre niekoho, koho nepoznáme. Vybrali sme obliečky námorníckej modrej farby.

Popod nos som si nacvičovala uvítaciu reč, v mysli som preberala témy na rozhovor a dumala nad tým, čo mu poukazujem ako prvé. Vzrušujúce a zároveň znepokojivé. Pri buchnutí dvier na aute som vyskočila z gauča a rýchlo si uhladila pokrčenú blúzku. Greta, upokoj sa. V zámke zaštrkotal kľúč. Vošiel Randy a dvere nechal otvorené. Do miestnosti zavial mrazivý vzduch. Po pár minútach sa ozvali kroky na zľadovatenom chodníku. Elec sa zatiaľ neobjavil. Asi sa niekde zamotal. Randy vykukol za dvere. „Pohni sa už, Elec.“ Keď zastal vo dverách, v hrdle mi navrela guča. Nasucho som prehltla a pár sekúnd som naňho nemo hľadela. Srdce mi bilo čoraz rýchlejšie. Vôbec nevyzeral ako na fotke. Bol vyšší než Randy a strapaté krátke havranie vlasy, ktoré som si z tej fotky pamätala, mu teraz padali do očí. Páchol po cigaretách, alebo skôr po fajke, lebo tá vôňa bola sladšia. Z pútka riflí mu visela reťaz. Nepozrel sa na mňa, preto som využila príležitosť a lepšie si ho obzrela. Tašku hodil na zem. Buch. Bolo to moje srdce alebo taška? Pozrel sa na Randyho a zachrapčal: „Kde mám izbu?“ „Hore, ale nikam nejdeš, kým sa nepozdravíš so sestrou.“ Pri tom slove mi stuhol v tele každý sval. Nechcela som byť jeho sestra! Po prvé, keď sa ku mne obrátil, tváril sa, akoby sa ma chystal zabiť. Po druhé, už pri pohľade na jeho krásne črty tváre mi bolo nad slnko jasnejšie, že kým rozum ma varoval, moje telo podľahlo kliatbe. Dala by som čokoľvek za to, aby som sa z nej rýchlo prebrala. Pohľadom sa mi zavŕtal do očí. Mlčal. Podišla som k nemu, premohla svoju hrdosť a podala mu ruku. „Som Greta. Teší ma.“ Neodpovedal. Až po niekoľkých sekundách mi neochotne stisol ruku. Zovrel mi ju nepríjemne, takmer bolestivo, a hneď ju pustil. Odkašľala som si. „Vyzeráš inak… ako som si ťa predstavovala.“ Prižmúril oči. „A ty vyzeráš pekne…obyčajne.“ Hrdlo sa mi na okamih stiahlo, nazdávala som sa, že mi zloží kompliment, až kým za slovom „pekne“ nenasledovalo „obyčajne“. Smutné na tom bolo to, že keby som mala opísať, ako si v tej chvíli pripadám, najvýstižnejšie by bolo práve slovo „obyčajná“. Premeriaval si ma ľadovým pohľadom. Napriek tomu, že sa mi priečila jeho zvláštna osobnosť, stále som žasla nad jeho zjavom, až ma obchádzali mdloby. Mal dokonale rovný nos a výrazné lícne kosti. Aj pery mal dokonalé, napriek tomu, čo z nich určite vychá- dzalo. Fyzicky predstavoval môjho vysnívaného princa a zároveň nočnú moru. Snažila som sa skryť pred ním to, že sa ma jeho slová dotkli. „Ukážem ti tvoju izbu?“ ponúkla som sa. Nevšímal si ma, zdvihol tašku a vybral sa ku schodom. Skvelé. Ide to vynikajúco.