Monika Wurm - Rockový sen

Pamätáte sa ešte na plachú zdravotnú sestru Shunshine a drzého a arogantného rockera Damiena?
Monika Wurm pripravila pre svojich verných čitateľov pokračovanie románu s príznačným názvom Rockový sen.
Ako sa vyrovnal Damien so stratou milovanej ženy? Dokázal zabudnúť? Získa si jeho zatrpknuté srdce nová žena?

Predstavujem vám pokračovanie úspešného románu, ktorý vychádza pod záštitou vydavateľstva Brána už začiatkom júna.
Recenziu na Rockový sen si môžete prečítať TU.

Na naliehavú žiadosť anglickej televízie sa rockový titan Damien Shane stáva porotcom kastingovej speváckej súťaže. Na prvý pohľad arogantný hudobník sa ani štyri roky po smrti milovanej Sunshine nedokáže zmieriť s krutosťou osudu. Za celý ten čas si k telu nepripustil jedinú bytosť ženského pohlavia.

Damien sa zmenil. Podrezaný jazyk využíva ako bodnú zbraň, ktorou si chráni vlastné vnútro i súkromie. Hoci sa z neho stal lepší človek, niekedy sa predsa len nevyhne drobnejším konfliktom so zákonom. A práve v čase, keď si prostredníctvom verejnoprospešných prác odpykáva trest, spoznáva Melody. Sebavedomá punkerka sa stáva jeho nepríjemnou spoločníčkou, ktorá si odpracováva podobný  trest. Jej poznávacím znamením nie sú iba dúhové vlasy a výstredný odev, ale aj dar v podobe rockového hlasu. Osud sa pohrá so životmi hlavných hrdinov a tí sú si bližší, ako by sami čakali.

Dokáže Damien opäť milovať? Dokáže milovať ženu, ktorá ho neskutočne vytáča a privádza na pokraj šialenstva? Skrotí ju? Rozhodne sa otvoriť jej svoje zlomené srdce?

Scelia sa v tomto dojímavom príbehu Damienove rozbité sny? A dá sa to vôbec? Život je predsa taký nevyspytateľný, rovnako ako aj záver tohto príbehu...

Čitatelia sa môžu tešiť na príbeh lásky, kde vždy ten jeden miluje o trochu viac. Príbeh, ktorý hlavnej hrdinke zmení život hneď viackrát, čo hneď nemusí znamenať postup k lepšiemu. Odhalením právd v šoubiznise poukazujem na to, že sláva má aj svoje temné stránky. Sklamanie, miešajúce sa s nádejou, láska, pre ktorú sa trpí a protiklady hlavných hrdinov vám ponúkajú moderný príbeh zo súčastnosti, okorenený tou správnou dávkou erotického iskrenia.
Zaujímavosťou románu je, že Monika Wurm sa rozhodla vyhľadať a vyspovedať naozajstnú punkerku a jej kamarátku, aby sa ľahšie ponorila do rozmýšľania tejto neobyčajnej ženy. To, či sa jej to podarilo sa dozviete, ak si román prečítate.

Úryvok:

Polovicu trestu v podobe verejnoprospešných prác som mala za sebou. Dnes som mala dostať pomocníka – začiatočníka, ktorý bude pracovať pod mojím dohľadom. Už som zvedavá, čo to zas bude zač. Dozorcu, ktorý podával hlásenia o kvalite nami vykonanej práce, som prosila, aby mi nepriradil nejakého nácka alebo narkomana. S nimi sú vždy problémy.

S malým ruksakom, prehodeným cez plece, som na neho, alebo na ňu, čakala. Nahlas som zazívala. Neznášala som vstávať takto skoro ráno, ale musela som. Čas som si krátila lízaním lízanky, ktorá bola hneď po žuvačkách mojou najmilšou sladkosťou. Opierala som sa o vozík so šiestimi nádobami, pretože zozbieraný odpad sme museli triediť. Zdalo sa mi, že môj pomocník práve prichádza. S rukami vo vreckách a hlavou zahalenou v hlbokej kapucni to mal namierené ku mne. Ani sa na mňa nepozrel. Zastal predo mnou a z uší si vytiahol slúchadlá, z ktorých sa stále ozývala rocková hudba.

„Čo mám robiť?“ začal zisťovať bez zoznámenia nie veľmi nadšeným hlasom. Chcela som byť milá, ponúkla som mu ruku.

„Volám sa Melody, kradla som, preto som tu.“

Podobným spôsobom sme sa mali predstaviť novým členom zberačskej tlupy, aby sa necítili trápne, že si tiež musia odrobiť nejaký priestupok. Lenže tento nafúkanec mi nielenže nepodal ruku, ale neunúval sa ani predstaviť. Dlaňou som ho priateľsky udrela do ramena. Nie silno, prisahám, len som chcela vedieť, čo s ním je. Vtom na mňa zreval a odtiahol sa na dva kroky.

„Toto už nikdy, ale nikdy neurobíš, je ti to jasné?!“

Uvedomila som si, že takto už raz na mňa niekto zhúkol. Lovila som v pamäti, odkiaľ ten silný hlas poznám.

„Už vieeeem! Ty si ten chlapík, do ktorého som nechtiac drgla v súdnej sieni. Bol si si vtedy tiež po rozsudok, že? Morisonová je fakt číslo!“

No tento arogantný týpek sa so mnou nemienil zhovárať.

„Začneme aj pracovať, alebo musím tvoje drísty znášať ešte ďalšiu hodinu?“

Jeho namyslenosť ma prekvapivo zabolela. Snažila som sa len o prostú konverzáciu, ale s ním nebolo rozumnej reči, a tak som mu začala vysvetľovať, čo je náplňou našej práce. Do ruky som mu podala špeciálne náradie na zber odpadu.

„Sem dáš papier, sem plasty a do tohto hádžeme bioodpad. Do štvrtého poputuje sklo a sem zase plechovice. Do posledného posúvame taký odpad, ktorý nevieme zaradiť. Vozík tlačíš ty!“ vyplazila som víťazoslávne jazyk. Čakala som na nejakú emóciu, úsmev, alebo námietku, lenže on nič.

Zostala som zarazená, lebo zvyčajne sa noví chcú zhovárať, alebo sa ma snažia baliť, alebo sú aspoň priateľskí, ale tento?

„Týmto smerom?“ ukázal na nekonečne dlhú ulicu pred nami.

Prikývla som a ukázala som mu, ako používame náradie. Len čo som sa priblížila, urobil krok vzad. Hnevalo ma to. Nadvihla som pravú ruku nad hlavu, aby som si privoňala k podpazušiu, či náhodou nezapácham. Podpazušie som otrčila aj jemu pod nos.

„Smrdím ti, alebo čo ti na mne tak prekáža, kristepane?! Nemusíš sa správať ako namyslený debil, sme totiž na spoločnej lodi. Musíme si pomáhať. Nezabúdaj na to!“ zvýšila som hlas. Pohybom ruky mi len naznačil, aby som jeho správanie nebrala tak tragicky. Keď si do uší začal pchať slúchadlá, bola som proti.

„A ja som sa tak tešila, že si budem mať s kým pokecať. To mám teraz držať hubu a krok celý deň?!“ hnevala som sa.

On len mykol hlavou a nebadane precedil pomedzi zuby: „Tak si hoc aj spievaj, len mi už daj pokoj!“

Skôr ako som mu stihla odpovedať, že spievať viem, tak si zosilnil zvuk, aby mi dal jasne najavo, že so mnou nechce mať nič spoločné. Možno by sa so mnou bavil inak, keby som miesto výstrihu po pupok mala blúzku zapnutú až po krk, alebo keby som namiesto farebných vlasov hrala jemnú blondínku. Možno vtedy by sa ku mne začal správať ako k žene. Ale na podobné opovrhujúce správanie som si zvykla už dávno. Najlepšie som sa cítila medzi svojimi punkermi, ktorí človeka berú takého, aký v skutočnosti je. Bez pretvárky. Aj keď sa musím priznať, že som sa nad zmenou imidžu už zamýšľala. Niekedy mi bolo ľúto, že ma spoločnosť neberie vážne a díva sa na mňa ako na totálneho cvoka.

Slúchadlá neznámeho hrali tak nahlas, že som niektoré piesne dokonca spoznávala. Naozaj som si začala spievať a tancovať okolo vozíka. Náročky tak, aby ma ten namyslenec videl. Nástroj na zbieranie odpadkov mi slúžil ako mikrofón, lenže on ma úplne ignoroval. Akoby som vôbec neexistovala. Jeho nezáujem ma ešte viac rozdráždil. Túžila som z neho dostať jeden, aspoň jeden maličký úsmev.

Po troch hodinách sme mali nárok na polhodinovú prestávku. Usadila som sa do tieňa jedného z mála stromov, ktoré poskytovali osviežujúci tieň. Na počudovanie si pán Nedotýkajsama prisadol. Všimla som si, že so sebou nemal nič na jedenie, dokonca ani len vodu nie a v tejto štvrti sa nenachádzal žiadny obchod či reštaurácia s rýchlym občerstvením. Ja som to už poznala, preto som si jedlo nosila vždy so sebou. Ráno bolo v plnom prúde a začínalo byť poriadne horúco. Potila som sa ako krava v kufri a on si tú svoju kapucňu nestiahol z hlavy ani vtedy. Ponúkla som mu vodu z mojej plastovej fľaše, ktorú som si pravidelne plnila vodou z verejného napájadla. Odmietol. Prečo som sa začudovala? Vytiahla som si obložený chlieb, ktorý som si za pár drobných kúpila v diskontných potravinách po ceste sem. Polovicu som odlomila a podala som mu ju. Čo keď vôbec nemá peniaze, aby si mohol niečo kúpiť a ostýcha sa vypýtať si? Aj keď punkeri sú večne švorc, vedia sa s jedlom vždy podeliť.

Tento chlapík, ktorý mohol byť mojím otcom, nevyzeral, že by bol na drogách. Možno tiež kradol ako ja, alebo žeby niekoho zbil? Na prvý pohľad tak vyzeral. Asi sa za svoj trest hanbí, preto sa so mnou nezhovára. Chlieb som mu ponúkla ešte raz. Na jedlo sa síce zahľadel, ale neprijal ho.

Akoby omylom mu tiché ďakujem vypadlo z úst. Aspoň, že to.

„Veď ja si ťa skrotím!“ dávala som si tiché predsavzatie do budúcnosti.

Na druhý deň si tesne pred prestávkou telefonicky objednal pizzu, ktorú mu donášková služba priniesla rovno pod nos. Takže peniaze má, pretože poslíčkovi nechal vysoké prepitné, z ktorého by som ja v pohode prežila týždeň. V tichosti som sa zalizovala nad voňavou pizzou. V hĺbke duše som dúfala, že mi kúsok ponúkne, no nestalo sa tak. Musela som si nechať zájsť chuť.

Najšokovanejšia som zostala vtedy, keď takmer tretinu vyhodil medzi odpadky v našom vozíku.

„Zbláznil si sa, človeče?! Jedlo sa nezahadzuje! Mohol si si ju nechať na neskôr. Blázon!“ nadávala som nahlas.

Vylovila som skrčenú škatuľu a pustila som sa do stále teplej pizze. Zjedla som aj suché kraje, ktoré nechal on.

„Takú dobrotu som už dávno nemala,“ pochvaľovala som si mliaskajúc. Hľadel na mňa, akoby som zožrala nechutného chrobáka.

„Čo je? Zahodil si ju! Veď hádam nie si otrávený. Nemám peniaze na pizzu ako ty, macher! Zvyšky po ľuďoch dojedám pravidelne a vôbec sa za to nehanbím, aby si vedel! A stále žijem, ako vidíš!“

Zapózovala som pred ním v plnej paráde. Dózu s nedopitou kolou položil na vozík tak, aby sa jej obsah nevylial. Vypila som aj tú. Plechovicu som doslova vylisovala ťažkou bagančou a odhodila do správnej zbernej nádoby.

Od tohto dňa sa so mnou síce nezhováral, ale nedojedené jedlo mi vždy posunul, bez toho, aby ho hneď zahodil. Za týždeň som určite pribrala tri kilá.