Predstavujem vám novinku od Kataríny Gillerovej Kroky v daždi, ktorá vychádza už 24. októbra.
Román časovo
zachytáva príbeh počas takmer 40 rokov (jedna postava 42 rokov), začína v roku
1979 v dobe bývalého režimu, ktorý si dnes mladá generácia už nedokáže ani
predstaviť: Neboli mobilné telefóny, nedalo sa bez povolenia kamkoľvek
cestovať, pred obchodmi stáli často dlhé rady na akýkoľvek tovar. Ja som
napríklad vyrástla v rodine, ktorá nemala zavedenú ani pevnú telefónnu linku, a
tých s telefónom doma bola menšina. Skrátka bez dlhoročného čakania v
poradovníkoch a bez protekcie sa to vybaviť nedalo. A hlavne sa človek mohol
dostať do väzenia za vyslovenie názoru alebo kritiky. Počas písania románu som
preštudovala množstvo materiálu o emigrácii (poznám osobne niekoľko príbehov aj
z rodiny a priateľov), o forexových obchodoch alebo o práci na bitúnku. O
podnikaní som čerpala z vlastnej praxe a praktiky podvodov v dnešných časoch
poznáme dobre všetci. Veľa z osudov postáv je zo skutočnosti, a ja ako autorka
ich príbehy dotváram, rozdeľujem alebo spájam - aby sa spojili v jeden román,
ktorý, dúfam, čitateľov zaujme.
Jeden
muž zasiahne do života dvoch žien rozdielnych generácií a rozdielnym
spôsobom. Jolana je šťastná a zaľúbená stredoškoláčka. V náručí
Júliusa prežíva dni plné lásky, v jeho spoločnosti spoznáva svet
dospelých, kultové vinárničky, zvláštne kamarátstva, podivné zháňanie valút za
bývalého režimu. Nič z toho sa nesmie dozvedieť jej prísna mama, ktorá má
odlišné plány a predstavy o budúcnosti Jolany a jej tvrdohlavej
sestry. Napriek tomu Jolana prijme Júliusov návrh na tajnú svadbu, hoci má ešte
vyše roka do maturity. Prvotné veľké nadšenie z nej po svadbe postupne
vyprcháva, obáva sa reakcie mamy a pedagógov v škole. Oznámenie
o svadbe odkladá, ale príde deň, keď táto informácia vyjde najavo šokujúcim
spôsobom, a ovplyvní budúcnosť celej rodiny. Jolana sa zmieta
v problémoch, bojuje v sebe s pocitmi lásky a nenávisti, až
napokon kvôli sebe a rodine musí urobiť konečné rozhodnutie. Zdá sa, že
jej sestre sa darí lepšie, nekompromisnosť a tvrdohlavosť však nie sú
vhodnými vlastnosťami pre sny o láske na celý život. Diana žije
v šťastnom manželstve. Jej manžel a štvorročný syn sú celým jej
svetom, aj napriek tomu sa rozhodne vo firme, v ktorej spolu podnikajú,
hlasovať v dobrej viere odlišne pri dôležitom rozhodnutí. Postupne však
začína zisťovať, akú veľkú chybu urobila, ale čas sa nedá vrátiť a koleso
osudu sa roztočí smerom k neočakávaným udalostiam a tragickým zmenám
v jej živote. S nimi sa musí postupne vyrovnávať, hľadať východisko
a nápravu svojich chýb. Nechtiac však pri tomto svojom úsilí natrafí na
udalosti z minulosti svojich blízkych, tajomné a nevyriešené.
A dozvie sa o osude jednej lásky, jedného muža a jeho rodiny.
Úryvok:
Jolana
1979 – 1981
Schod za
schodom, stúpanie do kopca popri zelenom zábradlí. Zrýchlený dych, rumenec
v lícach. A dotyk dvoch dlaní, prsty spletené ako nežný prísľub.
Chlad jesenného podvečera na začiatku novembra si Jolana
vôbec neuvedomovala. Ani temné šumenie stromov vo vetre. Jej nervozita
narastala.
Ako dopadne toto stretnutie?
Pred odchodom z domu si obliekla novú sivú vetrovku, aj
keď s jej kúpou nebola veľmi spokojná. Výber v obchode však nebol
veľký – buď táto, alebo potom podobná, v čudnej, nepeknej tmavomodrej.
Pripomínala jej montérkovú blúzu, akú nosil starý otec, keď rýľoval
v záhrade.
Jolana však vedela, ako vylepšiť nudnú sivú. Za pár večerov
si z červenej vlny uštrikovala dlhý šál a klobúčik s vyhrnutým
okrajom a oživila nimi svoje oblečenie. Vedela, že to bol dobrý nápad,
lebo pri stretnutí si ju oči mladého muža prezerali s obdivom. Alebo žeby
to bol pátravý pohľad? Zadumaný?
Horský park, schod za schodom v pravidelnom tempe,
zosúladený dych. On kráčal zľahka, vystierajúc dlhé nohy pred seba, akoby si
strmé stúpanie ani neuvedomoval. Jolana však musela pridať do kroku, ak mu
chcela stačiť.
Dnes sa so mnou rozíde, pomyslela si.
Neozval sa jej takmer dva týždne, presne dvanásť dní, štrnásť
hodín a päťdesiatdva minút. V meste ho nestretla, ani minulú sobotu
na diskotéke. Čakala na jeho telefonát, obzerala sa, keď odchádzala zo školy,
pretože vedel, kedy sa jej končí vyučovanie, a ona dúfala, že ho zbadá na
rohu ulice. Zakaždým ju však čakalo iba trpké sklamanie. Takto sa zaľúbený muž
nespráva. Túžba po jeho objatiach čudesne bolela. Cítila sa ako chorá, bez
energie, bola zatrpknutá. Ničilo ju to, aj keď sa tomu bránila, a začínala
si nahovárať, že urobila chybu, keď podľahla jeho nedočkavosti a vyspala
sa s ním.
Možno mala odolávať dlhšie. To si myslí dnes, vtedy však
ležala pod ním v jeho silnom zovretí a už nebolo návratu. Nechcela ho
stratiť, a tak nerozhodne lavírovala medzi odmietnutím intímností a
rozhodnutím vyjsť v ústrety jeho túžbe. Jej vlastné telo ju zradilo,
prestala s aj tak chabým odporom a dala sa ním viesť v milostnej
hre.
Odvtedy prešiel mesiac, stretli sa viackrát. Rýchle milovanie
v pivničnom klube alebo niekde v prírode, raz v byte jeho
rodičov. Napĺňalo ju tichou hrdosťou, že dozrela v ženu a spoznala
tajomstvo, o ktorom si kedysi dychtivo šepkávala s kamarátkami. Ale
taká dlhá odmlka... Nebol prvý, kto mal o ňu záujem, a tak vedela, že
zaľúbený chalan sa chce stretávať takmer každý deň. Július bol iný... avšak
jediný, ktorému dala všetko.
Snažila sa ovládnuť vnútornú triašku. Nechce ho po tom
všetkom stratiť... po týždňoch neistoty, kým sa rozhýbal. Celú ju opantal,
nemohla spávať, nemohla jesť. Myslela na neho vo dne v noci. Ten pohľad,
ktorým sa na ňu díval, ju oberal o pokojný spánok. O pokoj
v duši.
Schodov za nimi pribúdalo, tie pred nimi jej pripadali, že
vedú do neba. Na oblohe sa však prevaľovali ťažké mraky, sivé a skľučujúce
ako jej obavy z tohto stretnutia.
„Nechceš si trochu oddýchnuť?“ spýtal sa, keď sa po chvíli
zastavil, hľadiac na Jolanine červené líca. Usmial sa. Oprel sa
o zábradlie a pritiahol si ju k sebe.
„Chcem,“ prikývla.
Pritúlila sa k nemu a zhlboka si vzdychla. Sklonil
sa k nej, aby sa ich pery mohli spojiť v nedočkavom bozku.
Znovu ju opantal ten opojný pocit, pri ktorom strácala silu v
nohách, pocítila závrat z blízkosti jeho tela, keď ju zovrel v náručí.
„Dlho si sa neozval,“ zašepkala so zmiešanými pocitmi.
Pohladkal ju po vlasoch. Potom vboril prsty do kučeravých
prameňov a chvíľu sa s nimi pohrával. Privrela oči.
„Bol som v jednom kolotoči, kolegu skolila chrípka,“
vysvetlil jej.
Spomenula si na tie trýznivé dni, plné márneho čakania.
„Mohol si aspoň prísť za mnou ku škole, na chvíľu...“ povedala smutne.
„Hovorila si, že máš prísnu mamu, nechcel som ti vyrobiť
nepríjemnosti.“
„Po vyučovaní mama ku škole nechodí,“ namietla mierne.
Čo bude nasledovať? Pritúlila sa k nemu. Vychutnávala si
jeho blízkosť, vôňu, dotyky. Bude si môcť toto všetko vychutnávať aj
o týždeň? Čo urobí, ak jej teraz oznámi, že sa s ňou rozchádza?
Zadul prudký vietor a zvíril prach so suchým lístím
v zákutí schodov. S napätím čakala, čo povie.
„Vieš, premýšľal som,“ ozval sa po chvíli. V panike sa
jej prudko rozbúchalo srdce, v žalúdku pocítila bolestivý kŕč. Privrela
oči. „Čo keby sme sa zobrali?“ spýtal sa.
Jolana skamenela v nemom úžase. Okamžite otvorila oči
a pár sekúnd civela pred seba. Potom sa od Júliusa trochu odtiahla.
Pozerala na neho prekvapene, v rozšírených očiach mala neskrývaný údiv.
„Ty sa chceš so mnou oženiť?“ vydýchla neveriacky. Asi sa
musí uštipnúť do ruky, či sa jej to nesníva. „Veď... si sa takmer dva týždne
neozval. Bože... čo na to tvoji rodičia? Ani ma nepoznajú! A naši... naši
by mi to určite nedovolili.“ Panika v nej narastala, tentoraz z úplne
iného dôvodu ako pred chvíľou.
„Môžeme to urobiť tajne,“ navrhol. „Na nejakom krásnom,
tichom mieste. Nikto o tom nemusí vedieť. A na zoznámenie s rodičmi
bude dosť času aj potom.“
Hlavou sa jej mihlo päť mesiacov ich známosti. Nádherné
prechádzky, tanec vo svetlách diskoték, túlenie sa k sebe v prítmí kina...
A ukradnuté chvíľky milovania.
Telom jej ako elektrina prešiel intenzívny pocit šťastia.
Vôbec netušila, že ju tak veľmi ľúbi!
„Bože, ja neviem, čo na to povedať.“ Jolane sa rozžiarila
tvár. „Samozrejme, chcem sa za teba vydať, ale...“ Zháčila sa. Myslí to vážne?
Takýto bláznivý, prekvapujúci nápad! „Je to také nečakané... Panebože! Nechcem,
aby si si myslel, že ma to nepotešilo, ale... Ako ti to vôbec napadlo?“ Cítila
sa ako v tranze, v inej dimenzii.
S úsmevom ju objal. „Nebude to skvelé, ak budeme
manželia?“
Jolane sa z upreného pohľadu jeho zelených očí,
z nadšeného tónu v jeho hlase zakrútila hlava. Manželia! Oni dvaja sa
budú môcť nazývať manželmi. Neuveriteľné! Celým telom jej prešiel zadúšajúci
príval citov. Je pripravená urobiť pre svojho milovaného čokoľvek, aby bol
šťastný.
Pretože jeho šťastie bude aj jej šťastím.
„Ako by si to chcel urobiť?“ rozhodila rukami s pocitom,
že sa jej to iba sníva.
„O všetko sa postarám, neboj,“ prešiel jej prstom po líci.
Opäť privrela oči. Vzápätí sa jej v predstavách vynoril
obraz mamy. Tá by s ich svadbou nesúhlasila, nepochybne, o otcovi ani
nehovoriac. Keby im to povedala, určite by jej zakázali stretávať sa
s Júliusom, nepustili by ju nikam. Kto to kedy videl, vydávať sa počas
štúdia na strednej škole! Mamin argument by zaznel iba raz, ale dôrazne.
Tie mamine zákazy... Po svadbe už na ňu platiť nebudú.
„Ale osemnásť budem mať až v januári,“ pripomenula mu.
„Dovtedy sa nedá nič robiť.“
„Ja viem,“ usmial sa Július. „Za tých pár mesiacov všetko
zariadim. Vieš,“ objal ju cez vetrovku okolo pása pevnejšie, „nikto sa nemusí
nič dozvedieť. Zoberieme sa mimo mesta, v nejakej dedinke tu v okolí.
Bude to veľmi romantické, určite sa ti to bude páčiť.“
„Och, áno, bude!“ zvolala nadšene a zopäla ruky. „Bože, musím
si zohnať nejaké pekné šaty...“ V hlave sa jej roztočil kolotoč predstáv
o tom, čo potrebuje taká nevesta. „A po svadbe, čo bude po svadbe?
A ako potom zareagujú vaši?“ zasypávala ho otázkami. „Budeme bývať ako
doteraz každý s rodičmi, až kým nezmaturujem? Ale to bude až o rok
a pol, to je taký dlhý čas...“ Pozrela naňho prosebne. „Dá sa to zariadiť
nejako inak?“
„Určite áno,“ prisľúbil jej. Nadvihol ju a mierne sa
s ňou roztočil. „Potom sa už dá vymyslieť všeličo, aby sme mohli byť stále
spolu. Dohodneme sa, kedy to všetkým oznámime, či o mesiac, alebo
o tri. Všetko závisí iba od nás, všetko máme pred sebou.“ Opäť ju postavil
na zem a objal ju okolo pliec. „A teraz pokračujme v ceste, aby sme sa
zahriali.“ Pevne jej zovrel dlaň a spolu vykročili.
Rozosmiala sa. Ruka v ruke sa opäť rozbehli po schodoch,
hnaní novou vidinou svojej budúcnosti. V chladnom vzduchu sa ich dych
menil na krehký opar, stúpal dohora, aby sa kdesi nad ich hlavami spojil
a potom nenápadne rozplynul. Suché lístie im šušťalo pod nohami. Stromy sa
ho zbavovali neochotne, akoby sa pestrosťou farieb snažili vzdorovať
prichádzajúcim zimným mesiacom.
Bože, pomyslela si Jolana, to bude senzácia, keď sa to
dozvedia spolužiačky! Bude úplne prvá vydatá spomedzi tretiačok aj štvrtáčok.
Už teraz si predstavovala ich tváre, prekvapené a v úžase. Najviac
jej bude závidieť Klára, tá má rande každú chvíľu s iným, môže si vyberať.
A potom im o tom rozpráva, s takým nasprostastým, povýšeneckým
výrazom. Baby jej hltajú slová priamo z tých pekných, ružových pier, ktoré
zažili už toľko bozkov, a predstavujú si, aké to bude, keď to zažijú ony.
Onedlho však bude stredobodom záujmu Jolana. Tajná svadba,
ako v románe! A z lásky, nie pre tehotenstvo ako minulý rok tá
štvrtáčka... To bolo v škole veľké haló: jej rodičov si dal predvolať
riaditeľ, zasadal výbor zväzu mládeže, dievčatá mali besedu
s gynekologičkou...
Jolana pootočila hlavu a s obdivom pozrela na
Júliusa. Im dvom sa to nestane, určite nie. Je taký úžasný!
Vyšli schodmi úplne navrch a ocitli sa uprostred lesa.
Cítila teplo jeho dlane, ktoré sa jej rozlievalo až pod kožou. Ten
elektrizujúci pocit sa jej šíril po celom tele, opäť v nej narastala túžba
po jeho bozkoch.
„Ľúbiš ma?“ Hlas sa jej zachvel.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára