Adriana Macháčová - Niekto ako ty

ADRIANU MACHÁČOVÚ vám nemusím predstavovať. Napísala šestnásť románov, z ktorých niektoré vyšli aj v českom a nemeckom preklade. 

Vo svojom sedemnástom príbehu Niekto ako ty, ktorý vychádza 16. októbra 2018 ,rieši kkolízne situácie, ľúbostné vzťahy, šťastné chvíle, ale aj vypäté emočné drámy svojich hrdiniek.


Čo o knihe prezradila autorka:

Niekto ako ty je psychologická skladačka sveta štyroch žien, ktoré nemôžu byť viac odlišné. Kým jedna posúva starostlivosť o domácnosť k dokonalosti, druhá sa snaží zvládať dospievajúceho syna a príchod nového potomka, tretia sníva o stratenej láske. Štvoricu uzatvára o generáciu mladšia, osudom skúšaná, Bibiána. Ich osudy sú vyrozprávané a podané z pohľadu každej hlavnej postavy. Je to predovšetkým príbeh s prekvapivými zvratmi v mnohých variáciách. Ubíjajúca všednosť, túžba po zmene, skrytá rivalita, paranoja vyvolaná strachom zo straty lásky a k tomu milostný románik. Hotová morálna panika.



Klára žije usporiadaným manželským životom. Túžba po zmene a ubíjajúca všednosť ju vrhne do milostného románika s Jakubom, synom svojej priateľky Aleny. Pomer dospievajúceho chlapca a ženy v najlepších rokoch otrasie všetkými priateľmi. Jakubovi rodičia sú šokovaní. Chcú ochrániť syna, a tak s tými najlepšími úmyslami odhalia Klárinu neveru pred jej manželom. Nepredpokladali, že vzdorovitý tínedžer sa obráti proti nim a utečie z domu.

Bibiána žije s mužom o dvadsať rokov starším, ktorý jej poskytuje pocit bezpečia a pohodlia. Všetko to, čo v detstve nepoznala. Lenže spoločné dni sú príliš krásne, aby trvali večne. Jurajova bývala manželka ťažko ochorie a Bibiána dostane strach, že sa jej muž k Marte zo súcitu vráti. Skrytá rivalita ju núti bojovať.

Zuzana sa zúfalo pokúša prekonať samotu a rozhodne sa vyhľadať svoju dávnu lásku. O Rasťovi sa dozvedá zvláštne veci. Novinky ju na jednej strane deprimujú, ale i dávajú nádej, že raz možno budú spolu.

Kapituluje Klára, zľakne sa zmeny, alebo sa jej podarí dostať manželstvo do starých, všedných koľají? A čo Jakub? Pochopí, že zrelá žena nie je nič preňho a vráti sa k vystrašeným rodičom? A čo Bibiána so Zuzanou? Prinesie ich odhodlanie zaslúžené ovocie? Jedno je však isté – priateľské putá štvorice hlavných hrdiniek prejdú ťažkou skúškou.

Úryvok:

Všimla som si ho, keď som pracovala v bufete bizniscentra, v ktorom sídlila Petrova firma. Výrečné pohľady a zopár dvojzmyselných viet vyústili v pozvanie na obed. Medzi predjedlom a hlavným jedlom ma krátko podržal ponad stôl za ruku a ja som bola hneď celá namäkko. Po bravčovej panenke v slaninke sme, pravdaže, skončili v sklade. Prehnutú o štós balíkov s minerálkami ma Klein rýchlo pretiahol. Narážal do mňa ako besný, fučal mi do ucha a umelohmotné uzávery fliaš sa mi cez hrubý igelit vrezávali do zadku, až kým ten debil zo seba nevypustil paru. Povznášajúci zážitok, fuj! Zlákal ma, prekotil a potom odkopol. Viac o mňa nezavadil. Vedela som prečo. Bola som len bufetárka ponúkajúca rozšafným kravaťákom a nafúkaným, vymaľovaným atrapám obložené chlebíky a teplú polievku.

   Lenže ja som sa len tak nevzdala. Keď prechádzal okolo bufetu, vybiehala som za ním a pýtala sa, prečo ma ignoruje. Zašla som dokonca tak ďaleko, že som si zistila jeho telefónne číslo a vyvolávala mu vo dne v noci. Buď ma odbil, alebo telefón jednoducho nezdvihol. Napokon sa postaral, aby ma z bufetu vyrazili. A tak som zistila, že ani sex na prvý pohľad netrvá večne. Do zoznamu nepríjemných spomienok mi pribudla ďalšia. Dnes by som bola radšej, keby som Kleina nikdy nestretla. Ale ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Našla som si miesto asistentky a spoznala Juraja.

   Pri ďalšej Klárinej otázke sa mi rozbúši v sluchách. Nie, Peter ma nepreťahoval. Bola som preňho iba diera na jedno použitie! Neviem, čo odpovedať. Pohľadom prebehnem po priateľoch. Alenine oči Kláru hamujú a prosia, nech nepokazí večierok. Zuzana si okázalo sňala okuliare a dôkladne čistí sklá o okraj trička. Vravela som, že je sympatická? Nestará sa. Martin pri rozžeravenom grile nadskakuje ako kozmonaut na Mesiaci, Juraj mi je otočený chrbtom, ale Peter mi skúmavo hľadí do tváre. Alebo do Klárinej? Neviem. Jedno je však isté, z pier mu čítam: Brzdi!

   Rozpačito sa zadívam na chrobáka lezúceho po drevenej podlahe. Nadhodí ho do výšky, keď Klára vyskočí ako fúria a vypochoduje z terasy. Plecia mi oťažejú. Mala som držať jazyk za zubami a briliant vôbec nespomínať. Urobila som hlúposť. Zlyhali mi nervy. Našťastie, Klára odišla a hneď nato vstala aj Alena, aby asistovala Martinovi pri grile. Zostali sme so Zuzanou samy. Teraz je tá chvíľa, keď by sme sa mohli spriateliť. S ňou sa môžem istotne porozprávať aj o bežných veciach.

   „Kam si sa zatúlala?“ prihovorím sa Zuzane.

   „Nikam,“ usmeje sa. Má krásny úsmev. Teda, až kým jej nepoviem, že som bola Jurkovou asistentkou. Je jasné, že si ma zaškatuľkovala. Rozbila som manželstvo, takže ma predsa nebude chváliť. Vyrozprávam jej, ako to medzi mnou a Jurkom bolo...

   „Zamilovali sme sa do seba až po uši. Nečakám, Zuzi, že ma pochopíš. Žijem s obrovskou ťarchou viny, že som inej ukradla manžela. Nahováram si, že i tak im to neklapalo. Lenže boli spolu takmer dvadsaťpäť rokov, spájali ich deti, majetok, takže im to zrejme nejakým spôsobom fungovalo.“

   „Ako to znášala jeho žena?“ opýta sa ma. Jej záujem ma poteší. Je úprimný. Teda, aspoň to tak vyzerá.

   „Sťažovala nám to. Poriadne! Postavila proti Jurajovi celú rodinu, najmä synov. Juraj bol z toho nešťastný, každý deň som čakala, že sa so mnou rozíde. Zdalo sa mi, že nevládze vzdorovať jej výčitkám. Napokon sme to obaja ustáli. Možno preto, že chcel naozaj vo svojom živote niečo zmeniť. A teraz sme spolu a navyše aj šťastní. Juraj je šťastný a to je hlavné,“ opravím sa a trikrát zaklopem na stôl. Po všetkých sklamaniach som zistila, že pretrvá iba skutočné porozumenie. „Ani neviem, prečo ti to hovorím,“ uzavriem, hoci dobre viem prečo. Chcem uľahčiť svojmu svedomiu. Nie, to nie! Alebo áno? Možno... Neviem nájsť správnu odpoveď. Chcem len, aby ľudia vedeli, že ja som nebola príčinou, ale iba dôsledkom Jurkovho rozvodu. Je ako môj otec, ktorého nepoznám. A matku viac poznať nechcem...

   „Už si dosť veľká, môžeš byť v noci sama,“ spomeniem si, ako sa mi prihovárala pred odchodom z domu. Lepšie povedané, oznamovala mi, že jej nočné sa pretiahnu až do obeda. Sama som sa vypravila do školy. Bez raňajok, bez desiatej. Vzala som z chladničky peniaze, ktoré mi tam zakaždým nechala, aby som si kúpila niečo na obed. A to bolo všetko. Tým sa jej starostlivosť o mňa končila. Bažila som po jej pohladení, po maminej láske a pozornosti. Podlizovala som sa jej, upratovala, prala. Držala by som pred ňou aj popolník a zhŕňala popol, čo doň neodklepla, len aby si ma všimla. Lenže matka na mňa kašlala. Kašlala na moje vzdelanie či budúcnosť. Nemala ma rada. O tom som presvedčená. Nikdy sa ma neopýtala, čo chcem, čo potrebujem, čo mi chýba...

   Až neskôr som zistila, že matka nočnými výletmi zarábala na naše živobytie. Na tých pár drobných na chladničke pre mňa, na nové, krásne šaty, topánky, šminky, bielizeň... pre seba, aby potešila oči svojich kunčaftov. Cudzím chlapom predávala svoje telo, falošné pochopenie a súcit. Na lásku pre dcéru už nemala silu.

   Prečo na ňu stále myslím? Zadívam sa doprázdna. Ako blesk z jasného neba ma zasiahne ďalšia spomienka. V hrudi ma neznesiteľne zabolí.

   „Mama, nejde to dolu!“ zvolala som priškrtene a zatlačila hubkou na dyhu bledých vchodových dverí, ale z veľkého červeného nápisu TU BÝVA KURVA! sa mi nedarilo odstrániť ani jedno písmeno. Nechtom ukazováka som zaryla do litery K a pokúšala sa náter zoškrabnúť. Bezvýsledne. Nasprejovaná lesklá farba pevne prilipla na bukovú dyhu.

   „Nemáš benzín alebo nejakú kyselinu?“ zakričala som k obývačke, ale odpoveď neprichádzala. „Mami, počuješ ma?“ Matka sa neozvala, iba spoza dverí na náprotivnej strane som začula šramot. Vedela som, že suseda Poliačková nás špehuje cez priezor. Aj vtedy. Koniec koncov ako vždy. Nikdy si nenechala nič ujsť a pri každom, čo i len nepatrnom hluku už cupotala k dverám. Striga stará!

   Nahnevane som hodila hubku do lavóra s vodou a saponátom a zamierila som k izbe. „Mami...“ zastala som na prahu.

   Mama sedela v kresle. Tvár mala unavenú, nevyspaté oči orámované tmavými kruhmi.  

Prikročila som k nej a dotkla sa jej ramena. „Nemáš benzín? Mami, vnímaš ma?“ jemne som  jej zatriasla plecom.

   „Robím to pre teba, aby sme mali z čoho žiť,“ vyslabikovala, nepozrúc na mňa.

   „Nemusíš! Nechcem, aby si sa predávala. Neznesiem tie hnusné pohľady susedov, všetci vedia, čo robíš, posmievajú sa mi! Aj spolužiaci si o tom šuškajú.“

   „Nech mi teda poradia, z čoho mám platiť účty!“

   „Nájdi si dajakú prácu alebo zostaň doma. Nevadí mi, že nebudeme mať čo žrať a ani z čoho zaplatiť nájom. Je mi to jedno,“ presviedčala som ju. „Len s tým prestaň! Keď skončím školu, zamestnám sa, splatím dlhy a bude nám lepšie.“

   „Prostitútka, si doma?“ ozvalo sa štipľavo odo dverí.

   Matka sa našponovala ako struna. „Nezavrela si?“

   Vyštartovala som do chodby. Oči sa mi stretli s nevraživým pohľadom susedy Poliačkovej. „Čo chcete?“ opýtala som sa jej.

   „Nevetrajte ten svoj smrad do spoločných priestorov!“ rozkričala sa. „Kto to má dýchať!“

   Nohou som prudko posunula plechový lavór, až z neho vyšplechla spenená voda, a rázne som zatresla dvere. Začula som, ako si Poliačková náznakom odpľula a hundrajúc prešla k svojmu bytu. Zapchala som si uši. Stále to isté. Keby som mala kam odísť, neváhala by som ani minútu. Lenže plánovala som, že len čo zmaturujem, zamestnám sa, hoci aj ako upratovačka, a zoberiem si hypotéku. Dovtedy to musím vydržať. Obchádzať unavenú matku, páchnucu na sto honov sexom. Vliecť olovenú guľu na nohe. Pod jej ťarchou a od hanby som sa prepadávala pod zem, až kým som nezahla za roh paneláka. Kým som sa nestratila z očí susedov bodajúcich ma do chrbta. Matka však neskoro večer pokojne vykročila z vchodu do ulíc so strojene dvihnutou hlavou... 

Lenka Kyselicová - Dievča z titulky

Ak máte radi oddychové romány a máte chuť sa vrátiť o pár rokov naspäť tak Dievča z titulky vám vaše želanie splní.

Lenka Kyselicová debutovala románom Láska a iné závislosti, ktorý získal u mladších čitateľov veľký ohlas.

Dievča z titulky nie je len pre mladšie ročníky, ale osloví všetky vekové kategórie.  Ak hľadáte v románoch napätie, romantiku, intrigy a prepletené vzťahy, táto novinka vás zaujme. Autorka vás prenesie cez Taliansko do Anglicka, do náručia dvoch záhadných mužov, ktorí skrývajú svoje tajomstvá.

Vychádza už 15. októbra.



Serafína má devätnásť a presne vie, čo v živote chce – stať sa lekárkou. No modrá krv v jej žilách jej nedovoľuje žiť život obyčajného dievčaťa s túžbami a so snami.

Po predkoch zdedila titul markízy, závratné dedičstvo i aristokratické privilégiá. Život ako z rozprávky však ukrýva svet mocenských hier a závisti, kde nič nie je sväté a kde sa aj nevinný prehrešok trestá verejnou šikanou a odsúdením.
Serafina uteká pred všadeprítomnými fotografmi z rodného Talianska až do anglického Oxfordu. Odhodlaná nasledovať svoj sen nastúpi na univerzitu, kde vďaka anonymite bežného života stretáva nových priateľov – Sebastiana a Bena.

Dokáže talianska aristokratka odolať ich britskému šarmu?
Objektívy fotografov však nikdy nespia a Serafina netuší, že jej noví kamaráti tiež nemajú obyčajný pôvod.


Úryvok:

Serafina sedela v rohu školskej knižnice a hľadela na stôl na opačnom konci pri okne. V rukách zvierala hodvábnu vreckovku s monogramom a v živote sa necítila trápnejšie. V duchu si za to nadávala. Prečo to robí? Ani si ju nebude pamätať! Napriek obavám si zbalila knihy a vykročila k stolu, ku ktorému sa chcela dostať už pred hodinou. Sedel za ním Ben. Chalan, ktorý jej dal vreckovku, ktorú držala v rukách. Cítila sa ako Anna Boleynová pred popravou. Mohla sa na to vykašľať, avšak babičkine slová a aristokratická výchova jej v tom zabránili. Babička Rosetta jej stále zdôrazňovala, že sa za každých okolností musí správať ako dáma. A dámy vždy prejavia vďačnosť, keď ide o džentlmena, ktorý im pomohol. Tu sa na chvíľu zastavíme. Áno, stále sme v dvadsiatom prvom storočí a, áno, ženy prešli emancipáciou a muži už neabsolvujú duely, aby zachránili česť svojej milej. To všetko Serafi na vie. Tak prečo robí vedu z  bezvýznamnej vreckovky? Pretože bola vychovávaná ako dáma. Babička Rosetta vždy ľpela – a stále ľpie – na aristokratických tradíciách, ktoré dedila jej rodina po generácie. A keď vám babička odmalička vštepuje, že muži svoje hodvábne vreckovky nenosia vo vreckách sák iba na okrasu, ale pre dámy, ktoré sa ocitnú v rozpakoch, vryje sa vám to do pamäti. Viete, že muž, ktorý nosí i dnes v saku hodvábnu vreckovku a bez váhania vám ju v núdzi poskytne, je skutočný džentlmen a mali by ste sa mu za jeho pomoc poďakovať. 

„Ehm… ahoj,“ šepla Serafina, keď sa konečne dostala k jeho stolu.

Odlepil zrak od kníh, do ktorých bol ponorený, a skúmavo ju sledoval. „Ja… ja som…“ „Viem, kto si,“ uškrnul sa. „Už som si myslel, že si na mňa zabudla.“ 

„Psst!“ okríkla ich knihovníčka. Ben ukázal na voľnú stoličku vedľa seba. Serafina si na ňu sadla.

 „Ja… uf, toto je tvoje…“ položila mu na knihu opratú vreckovku. Pozrel na ňu, potom na vreckovku. „Ďakujem?“ povedal v rozpakoch. 

„Nemáš zač. Tak… maj sa.“ Zdvihla sa na odchod, no Ben ju chytil za predlaktie, aby mu neušla. Bolo to také spontánne a rýchle, až sa mykla. Refl exívne sa mu vyšmykla zo zovretia a nešťastne drgla do papierového téglika s čajom, ktorý mal položený na stole. Hnedá tekutina zmáčala Benovi skriptá aj nohavice. „Ó, dio!“ šepla v panike. „Prepáč.“ Nervózne pozerala okolo seba a hľadala niečo, čím by utrela rozliaty čaj. Jediné, čo prišlo vhod, bola opratá vreckovka. 

„To nič, Sera. Nestresuj,“ upokojoval ju. To dievča sa mu páčilo. Bolo nevinne roztržité a prirodzene krásne, že sa naň nemohol hnevať. 

„Psst!“ okríkla ich opäť knihovníčka. „Obávam sa, že vás musím poprosiť, aby ste opustili knižnicu!“ povedala prísne.

 „Veľmi ma to mrzí,“ ospravedlňovala sa Serafina, keď spolu kráčali z knižnice. 

„Viem, už si mi to povedala asi osemdesiatkrát,“ zasmial sa.

„Počuj, Karamelka, čo keby si to odčinila?“ 

„Ako si ma to zas nazval?“ 

„Karamelka. Vieš, ako ten cukrík Cadbury…“ 

„Rozumela som!“ povedala podráždene. „Prečo mi vymýšľaš prezývky?“ 

„Baví ma to. A  nemohol som odolať. Si chutná ako karamelka.“ 

Serafi ne sa rozbúchalo srdce a na líca jej vystúpila červeň. 

„Takže o siedmej?“

 „Čože?“ 

„V tých obliatych nohaviciach vyzerám ako debil. Chalani mi to dajú vyžrať a môžeš za to ty,“ ukázal na ňu prstom.

 „Do siedmej mám labáky,“ ozvala sa potichu. Čo to trepe? Ísť s ním von?!

 „Okej, tak o  ôsmej.“ Z  vrecka saka vytiahol atramentové pero a  napísal adresu klubu do jej zošita. „Stretneme sa tu. A nie, že neprídeš. Viem, kde bývaš, Karamelka.“ Dal jej letmú pusu na líce a už ho nebolo.  

Bolo osem hodín a štyridsaťdva minút, keď Serafina vstúpila do klubu. Mala oblečené rifle, čierne tričko, obuté tenisky a na pleciach prehodenú univerzitnú mikinu. Vlasy si vypla do drdola, z ktorého jej vytŕčali neskrotné pramenne. Na mejkap sa vykašlala, použila iba maskaru. Rozhodla sa však pre šošovky namiesto okuliarov, lebo nechcela vyzerať ako úplná socka. Túžila sa na to vykašlať, ale Ava jej cez telefón vyčistila žalúdok, a tak sa nechala prehovoriť. Cítila sa hlúpo. Čo ak si z nej vystrelil? Prečo počúvala Avu vždy na slovo? Nikde ho nevidela. Klub bol plný, hrala v ňom živá hudba. Keď sa porozhliadla okolo, zistila, že je to vkusný podnik. Všetko naokolo bolo z  dreva – trámy, stoly, stoličky, podlaha i bar, ktorý bol zaplnený ľuďmi bažiacimi po dobrom pive a nezdravom občerstvení. Oproti vchodu bolo postavené pódium, na ktorom hrali muzikanti. Na chvíľu sa do ich hudby započúvala. 

… putujem prázdny, s hlavou sklonenou, naokolo život, ruch mesta predo mnou. 32 Kam zmizla láska? Kam sa vášeň podela? V tú minútu, keď si ma vo dverách videla. Opúšťam prázdny byt, zničený váhou tvojich slov. Vystavený temnote viet a obrazov. Všetko si medzi nami zmarila. Načo, načo si sa vôbec snažila? Klamárka! Klamárka! Klamárka!

Klubom sa ozval výdatný potlesk. Serafina sa pridala k tlieskajúcim, lebo pieseň, ktorá doznela, ju zaujala. Bola smutná. Baladická. No jednako z prejavu speváka cítila, že bola úprimná a prežitá. V duchu rozmýšľala, kto ho podviedol. Frajerka, snúbenica, manželka? „Tu si, Karamelka!“ odrazu sa pri nej zjavil Ben. „Už som si, myslel, že si sa na mňa vykašlala.“ Chytil ju za ruku. „Poď, predstavím ťa chalanom.“ Ani sa nenazdala a stála uprostred pódia. „Hej!“ okríkol ich Ben. „Toto je tá anjelka. Pozdravte Seru!“ Traja chalani sa narovnali a s úsmevmi ju zborovo pozdravili. Serafina im v rozpakoch mávla dlaňou. „Naozaj nie si vymyslená. Už som sa oňho bál,“ zasmial sa asi najstarší chalan zo skupiny. Vlasy mal ukryté pod čiapkou, oči prenikavé, smejúce sa. Na brade mal husté strnisko, no išla z neho aura pohody. „Ja som James,“ vystrel k nej ruku. „Bicie.“ „A môj najstarší brat,“ doplnil ho Ben. „Henry,“ ukázal na seba palcami vyšportovaný chalanisko s vlasmi hnedými ako med, v bielej košeli, modrom saku a rifliach. „Spev a gitara,“ žmurkol na ňu. „Čo piješ, princezná?“ Ben otrávene zagúľal očami. „Môj starší brat.“ Posledný chalan pokrútil hlavou. „Wescottovská klasika. Ahoj, ja som Sebastian. My sa poznáme,“ usmial sa na ňu. 

Strhujúci príbeh o láske a prežití podľa skutočnej udalosti

26.9.2018

Lisa Wingateová - Kým sme boli vaši

Tajomstvá si vždy nájdu cestu na svetlo

Kategória: Analgetiká/Antipsychotiká

Účinné látky: Verí v lepší život, búra predsudky a objavuje stratenú rodinu. Dodáva nádej.

Dávkovanie: Užívať dlhšiu dobu po 50 stranách, zásobte sa servítkami, teplým čajom. Čítať v kruhu rodiny.:)

Vedľajšie účinky:  Precitlivenosť, návaly plaču, nespravodlivosť osudu, strach, búšenie srdca.

Čo by ste mali vedieť predtým, ako si knihu TU kúpite: Keby sme si z príbehu súrodencov Fossovcov a reálneho pôsobenia Tennesseejskej spoločnosti domova pre deti mali zobrať zásadné ponaučenie, znelo by asi, že deti v akomkoľvek veku, z ktoréhokoľvek kúta sveta pochádzajú, nie sú tovar, predmet ani nepopísaná tabuľa, ako svojich zverencov často opisovala Georgia Tannová. Sú to ľudské bytosti s vlastnými osudmi, potrebami, nádejami a snami.

Rill vyrastá so štyrmi súrodencami na palube obytného člna. S rodičmi brázdia po rieke Mississippi a prežívajú najlepšie, ako vedia. V jeden večer, keď sa skomplikuje pôrod Rillinej matky, je otec nútený vziať ju do nemocnice. Rill ostáva so súrodencami sama, no len do momentu, pokiaľ ich násilne neodvlečú neznámi muži do sirotinca Georgie Tannovej. Rill bojuje s neistotou, strachom, krutým správaním opatrovateliek, odlukom od súrodencov a hrôzami, ktoré sa diali v domove.

O niekoľko rokov neskôr Avery Staffordová spoznáva záhadnú ženu May Crandallovu. Okrem toho, že je úspešná právnička, po boku svojho otca-senátora vedie bohatý spoločenský život na očiach verejnosti. Čaká ju veľkolepá svadba a pomáha otcovi zvládať zdravotnú krízu. Fotografia, ktorú nájde u May jej však nedá spávať a zdá sa, že aj stará mama ukrýva nejaké rodinné tajomstvo. Avery pátra po stopách minulosti.

Fern potrebuje ísť na záchod, a skôr než si premyslím, ako to mám zariadiť, pociká sa. Tmavovlasá žena v bielej rovnošate prejde popri nás a zbadá mláku na dlážku. Chmatne Fern za ruku. „Daj to do poriadku,“ povie mi. „Pani Murphyová dostane záchvat.“ Zoberie Fern so sebou a ja spravím, čo mi povedala. Keď sa Fern vráti, nohavičky a šaty má opraté a natiahnuté mokré na sebe. Žena nám povie, že aj my ostatní môžeme ísť na záchod, ale máme si švihnúť a znovu si sadnúť pod schody.

Kým sme boli vaši je obdivuhodné dielo s veľkou výpovednou hodnotou, v ktorom autorka prenikla do myslenia malého dieťaťa.  Úvod si vyžaduje trpezlivého čitateľa, ktorý sa spočiatku musí prehrýzť množstvom opisných častí. Sústreďuje všetku svoju pozornosť na zložitejší text, pričom sa dostáva hlbšie do jadra príbehu a sleduje dve dejové línie. Život úspešnej federálnej žalobkyne, ktorá vedie bohatý spoločenský život po boku otca, sa prelína do historickej minulosti do roku 1939, kde sa odohráva tragický príbeh rodiny Fossovej.

25.9.2018

Darina Hamarová - Posledná kniha

Pamätáte sa na príbehy z pera Darinky Hamarovej? Napísala autobiografický román Životom nekráčam sama alebo Slzy muža.

Hamarová si tentokrát pre vás pripravila skutočnú lahôdku. Už teraz sa môžete tešiť na historický román, ktorý sa odohráva vo Francúzsku na sklonku 18. a začiatku 19. storočia.

Posledná kniha s tajomnou, romantickou a vzrušujúcou predstavou vychádza 4.októbra.


„Na to, aby sme mohli milovať, nepotrebujeme oči, stačí nám srdce.“

 Nádherný príbeh Charlotte de Grièse odohrávajúci sa na pozadí búrlivých a dramatických udalostí vo Francúzsku na sklonku 18. a začiatku 19. storočia. Historický román plný vášne, lásky, priateľstva a zrady, ktorý vás prevedie tými najtmavšími katakombami Paríža až za hranice vašej fantázie.

„Kto ste? Prečo sa ma dotýkate? Váš hlas...“

„Kto som? Mená nie sú dôležité, lež to, čo po nich zostane. Povedzme, že som vietor, ktorý odhŕňa vlasy z vášho čela, slnce, ktoré hladí vaše líca, hviezdy, vyvolávajúce zasnený úsmev na vašich perách a som aj mesiac, prinášajúci spánok na vaše unavené viečka. Som vzduch, ktorý dýchate, voda, ktorou zaháňate smäd. Som všetko a nič.

Kto je tajomný muž v podzemí poľovníckeho zámku vo Vincenneskom lesíku? Aké tajomstvo skrýva papierová škatuľa od cukríkov? Čo sa stane, ak sa v jednej osobe stretne pekárova dcéra, grófka a žena, túžiaca po láske? Vznikne Posledná kniha.

Úryvok:

Prešlo leto, pominula jeseň a nebolo dňa, aby aspoň časť z neho netrávila Charlotte so Sebastienom. Mládenec bol ten, kto rozprával a ona ho so zatajeným dychom počúvala. Sníval o ďalekých krajinách, túžil byť ako Marco Polo, cestovať a objavovať nepoznané. Chcel vidieť Benátky, miesta, kde sa tento slávny človek narodil a kde žil. A potom si prial ísť ďalej do Európy, do Anglicka, Španielska. Pokloniť sa pri hrobe veľkého Cervantesa, ktorého Dona Quijota obdivoval za jeho nezlomnú odvahu bojovať hoci s veternými mlynmi či za jeho nesmiernu lásku k Dulcinée.

 „Sebastien, tiež by si dokázal milovať niekoho tak ako Don Quijote svoju krásku?“ opýtala sa ho nečakane. Sedeli v obchode, nikam sa neponáhľali. Vonku tma pomaličky rozprestierala svoju prikrývku nad mestom a privolávala si na pomoc mesiac, aby aspoň trochu osvetlil nastávajúci večer a noc. „Krásku? Vieš, že vôbec nebola pekná? To len on v nej videl najnádhernejšie stvorenie na zemi. Pretože čo znamená pre človeka vonkajší vzhľad, čo ako úchvatne farebný, keď vnútro je temné?“ 

„Hm. Takto som ľudí nikdy nevnímala. Vždy som videla len tvár, telo, nikdy som sa nesnažila dotknúť sa ich duše. Neodpovedal si mi.“

 „Či by som dokázal k nejakej žene zahorieť spaľujúcou láskou? Asi áno. Ak by som takú našiel,“ zasnene sa pozrel deve do očí.

 „Chceš povedať, že sa taká ešte neobjavila?“ 

„Hm. Keď sa to tak vezme, áno. Nedávno som išiel okolo záhrad de Tuileries, práve v čase, keď sa tam prechádzala kráľovná so svojimi dvornými dámami. Viem, že som si dovolil mnoho, zdvihol som zrak na samotnú kráľovnú Máriu Antoinettu, ale nedalo sa inak. Jej krása sa nedá opísať slovami. Nečudo, že si podmanila celé Francúzsko.“ 

„Aha, takže jej výsosť,“ povzdychla si.

 „A čo ja? Ja sa ti nepáčim?“ vyhŕklo z nej znenazdajky. 

„Nie je to o páčení či nepáčení. Si iná ako kráľovná. Keby to nebola prvá dáma krajiny, poviem, že si krajšia. No pýtala si sa ma na lásku a s týmto slovom narábam veľmi opatrne. Aby mi nezovšednelo. Je pre mňa veľmi vzácne. Ako šafran.“ 

"Znova si nedal odpoveď na moju otázku. Nemôžeš hovoriť priamo? Vždy musíš svoje myšlienky baliť do akejsi pozlátky? Veď nerozdávaš cukrovinky či vianočné ozdoby.“ 

„Charlotte, budem k tebe úprimný. Tak veľmi mi na tebe záleží, že sa nechcem k tebe správať majetnícky. Si pre mňa ako vzácny drahokam, ktorý som našiel v hŕbe skál. Vyzeral ako zvyšné kamene, úplne obyčajne. Lenže teraz ho každú chvíľku hladkám a leštím, aby sa trblietal vo svite hviezd. A keď si budem istý, že môj vzácny kamienok bude mať správny lesk, urobím z neho šperk a budem ho stále nosiť pri sebe.“ 

„Rozumiem,“ hlesla sklamane takmer nečujne. „Vedel by si aj pre mňa napísať nejakú báseň?“ opýtala sa ho pre zmenu inokedy. „Ešte nikdy mi nikto žiadny verš nezložil. Ak nepočítam tie hlúposti, ktoré po mne vykrikujú mládenci z mosta. Musí to byť úchvatné, keď muži čítajú ženám básne plné vrúcnych slov. Slov, ktoré patria iba im, ktorými sa muži snažia ženám preukázať hĺbku svojho citu.“ 

„Možno áno. Chceš, nejakú ti venujem. Dobre?“

 „Dobre,“ rozosmiala sa.

„Myslím to vážne,“ zdupľoval mladý muž.

 „Netáraj. Také veci sa nerobia len tak. Vlastne nechcem žiadne verše. Mne ich bude čítať niekto, kto ma bude skutočne milovať.“

 „Chceš tým povedať, že ak k tebe zahorím ľúbostným citom, môžem ti písať básne?“

 „Ak zahoríš. Lenže na to, aby sa stal z kameňa drahý klenot, musí ešte pretiecť veľa vody dolu Seinou.“ „Drahá Charlotte, to, že som Beaua zachránil, nebola náhoda. Božia prozreteľnosť zasiahla, aby sme sa mohli stretnúť. Od prvej chvíle, ako som ťa uvidel, som cítil, že ma k tebe niečo ťahá. Odvtedy som každé ráno na moste a čakám, kedy prejdeš okolo mňa. Stačí mi ten maličký okamih a celý deň sa usmievam. Akoby slnko svietilo len pre mňa. Keď ťa nevidím, som smutný, moje oči zastrie chmára a strácam sa v temnotách. Neviem, či je práve toto láska, ale raz to zistím.“

 „Prestaň, Sebastien. Si milý chlapec, ale netúžim celý život čakať, kým zistíš, čo ku mne skutočne cítiš. Aj tak ma môj osud ťahá niekam inam. Nechcem celý život predávať chlieb a klaňať sa paničkám, ktoré sa na mňa dívajú zhora, akoby som mala nejakú chorobu. Odmalička snívam o jednom. Budem ako ony. Stretnem niekoho, kto ma dostane na kráľovský dvor. Ty to určite nie si. Prepáč,“ pozrela sa mu do očí a jemne ho pohladila po líci.

 „Tú báseň ti aj tak napíšem. Možno ten niekto urodzený nepríde a ty si pri jej čítaní spomenieš na mňa.“ Sebastien pomaly prešiel k dverám.

„Hlupáčik, ničomu nerozumieš. Najmä nie ženskému srdcu,“ šepkala skôr pre seba. Zrazu z ničoho nič pribehla k nemu, postavila sa na špičky, objala ho okolo krku a pobozkala na pery. 

Chvíľku tak zotrvala a on netúžil po ničom inom, len aby ten bozk bol taký dlhý ako sám život. Nebol. 

„To je za Beaua. Nerada ostávam niekomu niečo dlžná. Poď, už musím ísť domov,“ riekla mu celá zapýrená a chytila ho za ruku. V ten večer akoby medzi nimi vyrástla obrovská neviditeľná hrádza, ktorá ich oddeľovala od seba čoraz viac. Už to neboli veselé prechádzky plné Sebastienových plamenných slov ani Charlotte svojím veselým štebotom neopisovala odev niektorej šľachtičnej. Mladý básnik nechodil po dievčinu do obchodu, čakal ju pred ním, až raz vôbec neprišiel. Na druhý deň ráno našla vo dverách obchodu zastrčený lístok a na ňom napísané verše. 

Hľadám ťa, láska, 

V ohnivom poli divého maku lupienkov, 

V ružovom tieni rozkvitnutých čerešní, 

V záhone bielych svadobných ruží, 

V láne slnko hľadajúcich zlatožltých slnečníc, 

V pestrofarebnej lúke poľných kvietkov,

 Hľadám ťa, láska, 

Viem, že tam niekde si, 

Najkrajšia z kvetín, 

Voňavá, nežná, krehká. 

Telom jej prebehol zvláštny, dovtedy nepoznaný pocit. Srdce začalo prudko búšiť, akoby chcelo vyskočiť z hrude a utekať za ním. 

Miluje ma a ja som ho nechala odísť. Nepochopila som, čo mi hovorí, ticho žialila.

Martina Monošová - Ples u vojvodkyne

Milovníci historických romancí sa môžu tešiť na tajomstvom opradený príbeh Ples u vojvodkyne, ktorý sa zrodil z pera Martiny Monošovej.

Ak obľubujete históriu, drámu, ale i nebezpečenstvo s odleskami lásky, tak sa pripravte na poriadnu
jazdu francúzskym vidiekom.

Píše sa rok 1531. Na francúzskom zámku Anet sa za dramatických okolností objaví mladučká šľachtičná, ktorá nielenže stratila pamäť, ale ani nerozpráva. Jej príchod zasiahne do života majiteľky zámku, dvornej dámy Diany de Poitiers, ako aj ostatných členov jej domácnosti. Lenže kto sa usiluje záhadnej kráske o život, až radšej predstiera, že je nemá? A kam sa podel rytier Marcel, ktorý ju odvážne zachránil pred banditami, alebo kam zmizli jej vzácne klenoty? A kto v skutočnosti krásna neznáma naozaj je? Takto sa začína román Ples u vojvodkyne prvý z historicko-romantickej série príbehov o záhadnej Sophie. 


Čo prezradila autorka o knihe:

Ples u vojvodkyne vznikol pre mňa pomerne netypickým spôsobom.

            S manželom sme pred desiatimi rokmi žili dva roky v Belgicku a odtiaľ bolo veľmi jednoduché cestovať do Anglicka, Holandska alebo Francúzska. Jedno päťdňové májové voľno sa preto premenilo aj na výlet na moje vysnívané zámky na Loire, z ktorých som chcela vidieť predovšetkým vodný zámok Chenonseau - hoci ten je postavený vlastne na rieke Cher.

            Je to jeden z kráľovských zámkov, ktorý daroval Henrich II. svojej milenke Diane de Poitiers, ktorá bola od neho o dvadsať rokov staršia, a práve v Chenonceau je Dianin neskrotný duch všadeprítomný. Nie je možné, aby spisovateľa návšteva takéhoto miesta nijako neovplyvnila, zvlášť, keď sme počas tých dní navštívili ešte zámok Villandry, či Chambord, Ussé, ale napríklad aj zámok Amboise a neďaleké sídlo Clos Lucé, kde pod krídlami kráľa Františka I. (otca Henricha II.) strávil svoje posledné roky Leonardo da Vinci. V tamojšej kaplnke Sv. Huberta je aj údajne pochovaný. V Amboise som našla silnú stopu zasa práve Františka I., akoby esenciu ešte starého Francúzska a zároveň už toho moderného, renesančne osvieteného, akým sa malo stať len zopár rokov potom...

            Vždy sme sa učili, ako renesancia prišla do celej Európy z Talianska, ako sa ujala hlavne vo Francúzsku, ale nikto už nehovoril o tom, že fyzicky tú renesanciu všade priniesli vlastne vojaci. Rabovali šľachtické domy na území dnešného Talianska, vtedy ešte celkom inak rozdeleného, a všetky ukradnuté umelecké diela, nábytok, koberce, knihy a iný súkromný majetok, sa tak paradoxne stal základom vzniku celkom iného myslenia celého zvyšku starého kontinentu. Do Francúzska sa dostalo tak hladko možno preto, že všetci francúzski vzdelanci i šľachta bežne čítali v taliančine.

            Keď som sa rozhodla pre zmenu žánru a po románoch zo súčasnosti som zabŕdla do oblasti historických románov, najskôr som mala v hlave začiatok príbehu a jeho nie celkom jasný koniec. Musela som sa zavŕtať čo najviac do histórie a dozvedala som sa veľmi veľa zaujímavých dejinných súvislostí, ktoré sme si v škole na hodinách histórie tiež nikdy neuvedomovali. Napríklad, že francúzsky kráľ bol „kamarát‟ s tureckým sultánom Sulejmanom, čiže ako súvisí seriál Sultán, ktorý videla asi celá súčasná Európa, napríklad s Leonardom da Vincim, či s Martinom Lutherom, alebo s Kolumbovým objavením Ameriky. Tiež nie je veľmi v povedomí, že v prvej polovici 16. storočia sa Zem zo záhadných príčin ochladila a napríklad ruský cisár začal výborne zarábať predajom kožuchov zo sibírskych zvierat. Alebo že ruženec sa začal používať až okolo roku 1565, alebo že vejár sa na francúzskom kráľovskom dvore po prvý raz objavil až v druhej polovici 16. st., hoci Marco Polo objavil Čínu už dvesto rokov predtým A vejár prišiel jednoznačne z Číny. Po prvý krát sa rozvinul v rukách kráľovnej Kataríny Medičejskej, vdovy po Henrichovi II., ktorá svoju celoživotnú rivalku, Dianu de Poitiers, po smrteľnej nehode manžela počas rytierskeho súboja, okamžite vykázala zo Chenonceau a sama ho nanovo prebudovala...

            Čiže vejár, ruženec alebo len obyčajné zemiaky, ktoré sa v Európe len s veľkou nedôverou udomácňovali vyše dvesto rokov, som v románe vôbec nemohla použiť, hoci často krát by sa mi vyslovene žiadalo dať do scény predmet práve takého charakteru...

            No hoci ma životopis i osobnosť charizmatickej dvornej dámy Diany de Poitier veľmi očarila, nechcela som napísať zasa len daľšiu knihu o nej. Preto sa v príbehu vyskytuje len ako vedľajšia postava. A jej domáci zámok Anet, ktorý zdedila po svojom manželovi, jej kráľ Hernich II. na dôkaz svojej lásky nechal kompletne zrekonštruovať. Žiaľ, Anet sa nezachoval ani v tejto zrekonštruovanej podobe, lebo počas fr. revolúcie v r. 1789 bol veľmi zničený. Dnes teda ťažko predpokladať, ako vyzeral ešte pred kráľovou rekonštrukciou. Za základ predstavy o Anete mi teda poslúžila práve návšteva na Chenonceau a podľa toho som vedela, že napríklad kuchyne v tých časoch stavali v suterénoch zámkov.

            Je toho veľa, čo sa človek môže dozvedieť, ak sa vŕta v životopisoch dávnych osobností, či iných dejinných faktoch, a dúfam, že čo najviac z týchto zaujímavostí sa mi podarí včleniť do atmosféry ďalších pokračovaní o záhadnej Sophie.

            ... a samozrejme, že najväčšie tajomstvá sa odkryjú až celkom nakoniec. 

Úryvok:

„Chevalier?“ šepkala Sophie, ako sa tmou opatrne zakrádala dopredu, no odpoveď neprišla...

... a vtom ju zrazu oslepilo svetlo!

To sa práve vyvalil z neďalekej izby jeden z násilníkov, ako vnútri hľadal poklady po jej obyvateľoch, ktorých chvíľu predtým jeho kumpán odlifroval von.

Prekvapene na ňu vyvaľoval okále a rovno do tváre, až pocítila jeho smradľavý dych, jej zakričal: „Aj tu ešte niekto je, pane!“

Od strachu celkom stuhla a nedokázala sa ani pohnúť. Toto je jej koniec! Ten divoch ju tu zabije!

„Čo tu tak kričíš, priateľko?“ ozvalo sa tesne za ňou zmierlivo a Sophie čiasi silná ruka celkom ľahko stiahla dozadu. Došlo jej, že je to rytier Marcel, až keď ju napokon zaclonil vlastným telom. „Nevidíš, ako sa ťa to moje krásne dievča zľaklo?“

Cudzí chlap zdvihol k Marcelovi lampáš, vytrčil dopredu čepeľ svojho meča a výhražne sa k nemu natiahol.

„Ale no, priateľko,“ oslovil ho rytier stále rovnako zmierlivým tónom hlasu a sprisahanecky sa naňho usmial. Ukazovákom mu pritom ostrie zbrane odsunul nabok. „Hádam by si nedoprial kamarátovi, aby si v prítmí nezašpásoval s prítulnou slúžtičkou?“

Chlap najskôr hodnú chvíľku nechápavo civel na Marcela, ktorý sa navyše tváril, že je aj opitý, no potom sa mu rozjasnievalo, až sa obaja dvojzmyselne rozrehotali.

A aby chlap nepoňal nijaké podozrenie, Marcel dodal: „Nechaj nás už. Tam vzadu v izbe je ešte jedna, ak by si chcel užiť aj ty... No a my sme to kde skončili, moja?“ Potom rytier prudko schytil Sophie, zaklonil ju dozadu a začal ju bozkávať tak náruživo, akoby pokračoval v prerušenej činnosti. Pritom ju šikovne vtiahol do chodby, ďaleko zo svetla chlapovho lampáša.

Ten ešte raz pobavene pokrútil hlavou a nadvihol si klobúk, aby sa na nej poškriabal. Napokon závistlivo mľaskol a už sa aj zvrtol na opätku, zanechajúc tých dvoch vlastnému osudu. Radšej sa vždy staral o svoje.

Len čo zmizol, Sophie zlostne zaprskala. Prskala, lebo nemohla protestovať, pretože jej dlaňou zakrýval ústa.

„Ticho!“ šepol jej znovu do ucha. „Ticho, inak sa vráti!“

Keď sa prestala rozčuľovať, chytil ju za ruku a ťahal tmavou chodbou kamsi dozadu: „Tadiaľto. Poďme!“

Vytiahol meč a rútil sa dopredu. Ako ju ťahal za sebou, mohla ho iba nasledovať.

Cestou sa potkýnala o hrboľatú dlážku zadnej chodby, ktorá rozhodne nebola určená pre nohy lepších hostí. Podobne nerovné, deravé a zubaté sa ukázalo aj úzke točité schodište, ktorým chodba končila. Kým ich schody doviedli dolu, niekoľkokrát sa jej o rozbitý drevený povrch zatrhla látka topánky. Celú cestu mala Sophie absolvovať v parádnych topánočkách, chránená pred vonkajším svetom pekne v koči ako sa na pravú dámu a poriadnu nevestu patrí. Naozaj by sa jej pri tomto úteku zišli jej pevné a pritom pohodlné jazdecké čižmičky – zvlášť, keby vedela, čo všetko ju ešte len čaká!

Ak chýbal kus schodu, okamžite letela dopredu a celou váhou mu pristála na chrbte, nešikovná ako decko, ktoré sa učí chodiť. Vždy ju zachytil, nestratiac rovnováhu. A musel to byť zázrak, že sa nestalo nič horšie, lebo v tej tme a rýchlosti skoro nič nevideli.

Schody ústili bez dverí do dvora smerom k stajniam, teda ich od hostinca nebolo vidieť. Tam sa zastavili a chvíľku sa schovávali v otvorenom výklenku, kým Marcel neusúdil, že vzduch je čistý.

Vtedy už v celom hostinci vypuklo hotové peklo, hoci banditi niekam zmizli. Naplno horeli maštale i stajne, odvšadiaľ sa ozývali rôzne zvláštne zvuky od dupania na schodoch, nadávanie, krik, ohlušujúci hluk obrovských plameňov, ktoré lačne stravovali, čo im prišlo do cesty, rinčanie skla, ako teplom praskali okná, až po čľapot vody a ťukot vedier na vodu. Tými sa dobitý hostinský s rodinou, čeľaďou a inými pomocníkmi pokúšal ratovať svoj majetok. Popod nohy sa im spolu s vyplašenými psami motali i prasce, husi, kačky a sliepky, niektoré natoľko zmätené, až sa omylom samy vrhali ohňu v ústrety.

Pripravte si vreckovky! Silný, emočne vypätý a skutočný príbeh, z ktorého mrazí.

19.9.2018

pripravujem recenziu

16.9.2018

Michaela Zamari - Posledný džentlmen

Michaela Zamari prichádza so svojím tretím titulom Posledný džentlmen, na ktorý sa môžete tešiť už 18. októbra.
Príbeh inšpirovaný skutočnými udalosťami v sebe skrýva množstvo tajomstiev, emócií a ako to v každom vzťahu býva zvykom, čitateľ narazí na pochybnosti, odvahu,  pády a vzostupy, no predovšetkým objaví nespútanú vášeň.


Čo o knihe prezradila autorka?
Keďže ide o veľmi osobný príbeh, niekoľkokrát som zvažovala, či je naozaj vhodné ukázať ho svetu, alebo si ho ponechať a možno raz prečítať dospelým vnučkám. Ale to by som sa načakala a dovtedy by mohol niekomu pomôcť nájsť v sebe odvahu a splniť si svoj sen. Nech už je akýkoľvek. Tak som sa rozhodla vydať ho. Nakoniec opäť na vlastné náklady, pretože sa mi zdalo príliš trúfalé ponúknuť ho vydavateľstvám, ktoré by sa v príbehu mohli nájsť...


Aké je to vydať svoju prvú knihu na knižnom trhu, kde vás nikto nepozná, a zamotať sa pri tom s kolegom v práci, kde vás poznajú všetci?

Jennifer vie o tom svoje. Pred oslavou jej dvadsiatych šiestych narodenín v nej naplno prepukne vášeň pre písanie a snaží sa dostať svoj debut na pulty kníhkupectiev za každú cenu. Nemá však ani poňatia, čo ju to bude stáť.
Počas tejto životnej etapy sa jej cesta pretne so starším kolegom, s ktorým na prvý pohľad nemá nič spoločné. Sú ako oheň a voda. Majú protichodné názory, odlišné záujmy a iné priority. Napriek tomu nedokážu prejsť okolo seba bez povšimnutia. Začnú sa nezáväzne stretávať.
Veď, čo sa môže stať? Jareda to však jednostaj ťahá domov, preč z hlavného mesta, kde sa Jennifer cíti ako ryba vo vode. Má vôbec ich vzťah šancu stať sa niečím viac? Alebo sa už dávno stal?


 Úryvok:

Mozaika jeho tváre ma uchvátila a svoje receptory som musela držať na uzde. Okrem ostrých čŕt mal aj ostrý pohľad a mňa ihneď začalo zaujímať, čo je zač. Niečo z neho vyžarovalo. Čosi, čo by neuniklo žiadnej fyzicky zdravej žene. Nielen ošúchané tajomno, ale omnoho viac. Akoby ste vzali tie najbolestivejšie emócie plné smútku a hnevu, najlepšie i najtvrdšie vlastnosti ľudskej bytosti a spolu so štipkou nádeje ich vložili do jeho nádherných dúhoviek. Tie oči mi učarovali.

Vtedy som ešte netušila, ako veľmi...

„Čo ty tu tak sama?“ vyrušil ma z myšlienok známy hlas. Ešte aj jeho hlas sa mi páčil.

Usmiala som sa. „Čakala som na teba.“   

Možno som žartovala, možno nie.

„To iste,“ zasmial sa a prisadol si na múrik, kde som posedávala.

„Ako sa darí, Jenny?“ opýtal sa zo záujmom.

Dokelu, ON si pamätá moje meno – prefackovala ma hanba.

„V rámci možností celkom fajn. Zháňam parťáka na cestu do Malajzie a Singapuru.“ Zámerne som túto informáciu podala bez záverečnej ponuky. Nepoznala som ho, ale bola som si istá, že na cestovanie by sa nahovoriť nedal. Aj keď, vedela by som si predstaviť, ako by asi dopadli večery strávené s ním...

Znova sa zasmial. Vlastne, celkom sa na mne bavil. Viac než som si priala. „Tak to držím palce.“

„Ďakujem,“ zašomrala som. Síce úprimne, ale jeho posmech sa ma trochu dotkol.

„Čo si to vlastne študovala?“ spýtal sa ma napriek tomu, že sme sa o tom najmenej desaťkrát rozprávali.

Brala som to s rezervou. Bolo citeľné, že sa so mnou chcel rozprávať, aj keby sme mali preberať, čo som mala alebo skôr nemala na obed.

„Psychológiu s náukou o spoločnosti,“ odvetila som zdvorilo.

Stiahol obočie a odpil si zo svojho piva. „Takže už ma máš prečítaného?“

„Keby som mala, rozprávala by som sa s tebou?“

S ohromením sa zasmial. „Možno si jedna z tých, čo si nedajú povedať a nezabráni ti to v nevinnej konverzácii.“

Obaja sme vedeli, i keď možno skôr iba tušili, že naša konverzácia nie je nevinná. Aspoň dnes už nie.

„Takže z nás dvoch si tu ty ten, kto vie čítať v druhých,“ poznamenala som.

Zasmial sa ešte srdečnejšie. „Bodaj by. Ja mám takú smolu, že ma dobehne takmer každý, kto si to zaumieni. Som jednoduchý človek.“

Ani trochu mi nepripadal ako jednoduchý človek. Asi zaúradovalo subjektívne vnímanie.

„Takže,“ pokračoval, „keď si študovala psychológiu, to musíš byť hlavička.“

„Nemyslím si. Psychológia nie je veda, ktorú študuješ päť rokov na výške a potom sa z teba stane odborník. Beriem to len ako úvod. Zvyšok je už na každom osobitne. Buď sa človek ponorí do štúdia hlbšie a obetuje tomu takmer všetok svoj čas alebo nie.“

„A ty? Ponorila si sa?“

„Zatiaľ iba rekreačne,“ usmiala som sa. „Popri ostatných koníčkoch som sa jej ešte nemohla oddať naplno.“

„Chápem. V podstate študujeme celý život...“ prehodil zádumčivo, „a ty si ešte mladá, nemáš sa kam ponáhľať.“

Bolo mi jasné, čo študuje v tejto chvíli. Alebo skôr koho. Nenápadne si ma popri svojom prejave obzeral aj napriek tomu, že som mala džínsy a košeľu s vyhrnutými rukávmi. Možno má rovnakú predstavivosť ako ja... napadlo mi.

„Hovoríš, ako keby si ty bol starý. Každý sme len taký starý, ako sa cítime,“ povzbudila som ho pohľadom. Možno o to nestál.

„Povieš mi, keď budeš mať moje roky....“

„Dovtedy nemám právo vyjadrovať sa?“ zvraštila som čelo.

„Tak som to nemyslel, ale... ľudia si myslia - aj ja som si to myslel, že s vekom sa človek mení a že keď budú starší, budú sa na život pozerať inak. Teda aj budú, ale nie je to natoľko odlišné, ako si človek predstavuje. Ale nemyslím si, že to dokážeš pochopiť.“

„Čudoval by si sa...“ namietla som.

„Povieš mi o tom, keď budeš mať štyridsať,“ odsekol.

„Takže ty máš štyridsať?“

„Nie, ale o pár týždňov budem mať.“

Práve týmto prístupom ma už od prvej minúty vytáčal. Sršalo z neho mudrovanie na kilometre.

Ľudia občas zabúdajú, že dospievať sa dá aj bez obrúčky a pred založením si vlastnej rodiny.

„Čiže,“ presedlala som na jeho nôtu, „keď ťa berieme ako príkladný exemplár, nepomohlo ti ani to, že si zostarol?“

„Nie si nejaká drzá, Jennifer?“

„No dobre, prepáč, ale sám si si to vypýtal.“

„Ja som si to vypýtal?“ položil otázku, na ktorú nebolo nutné odpovedať. Radšej rozumne zmenil tému. Sklonil hlavu k mojim teniskám po členky. „Prečo máš šnúrky takto čudne?“

Narážal na moje netypické uväzovanie. Namiesto mašličky som šnúrky zviazala a zvyšok zastrčila za jazyk.

„Nemám rada mašličky,“ uškrnula som sa.

„Hm, tak to dáva zmysel,“ zamyslel sa a uspokojil sa s mojou odpoveďou. „Ty musíš byť riadne číslo,“ podotkol pár sekúnd nato. Zvedavosť vo mne sa už chystala zareagovať, ale vyrušil nás Timothy a pár ďalších kolegov.

Možno si mohli dať ešte trochu načas. A možno prišli práve vhod.

stvorená na letné čítanie

11.9.2018

Michaela Ella Hajduková - Draculová žena

Michaela Ella Hajduková si pre svojich čitateľov aj túto jeseň pripravila temnú novinku Draculova žena.
Máte radi historické romány s kvapkou napätia, drámy a tajomna?

Viete, kto bol Dracula? Vampír či krutovládca?

Už 27. septembra sa môžete tešiť na príbeh plný zvratov, historických faktov a jeden tragický osud uhorskej grófky, ktorý je pretkaný nielen nebezpečenstvom ale aj láskou.


Pikoška o knihe: Všetky miesta, ktoré sú opísané v románe autorka niekoľkokrát navštívila. Ako sama tvrdí, Rumunsko miluje a chodí tam už desať rokov. Väčšiu časť knihy napísala práve počas svojich pobytov v Rumunsku. Hajduková sa netají láskou k tomuto miestu a dokonca písala aj v Draculovom rodnom dome v Sighisoare.

Kto bol Dracula?

Transylvánsky vampír? Krutovládca? Stredoveký psychopat? Či sexuálny sadista svojej doby?

Karolínu to nezaujíma, presne tak ako ju nezaujíma ani Rumunsko. Jej priatelia majú však na

vec iný názor. Na výlet do tajomnej Draculovej krajiny sa bláznivo tešia, hoci sa chystajú vziať so sebou i kladivo, kôl a cesnak. Nadšením napokon nakazia i samotnú Karolínu. Všetka zábava sa však končí, keď v hlbokom lese blízko hradu Poenari natrafí na svorku

vlkov. V pude sebazáchovy pred nimi uteká, ale netuší, že svojím príchodom spustila niečo, čo sa už nedá zastaviť... Na zdanlivo opustenom hrade v horách jej bude odhalený tragický osud mladej uhorskej grófky Ilony Szilágyiovej, ktorú v 15. Storočí vydali za krutého valašského princa Draculu. Karolína dostane odpovede, ktoré nechcela poznať, na otázky, ktoré nekládla. Kto bol teda vlastne Dracula? Alebo ešte stále je?

Úryvok:

Odrazu som prudko zastala. Periférne som si uvedomila pohyb, a keď som otočila hlavu doprava, od ľaku sa mi rozšírili zreničky. Zaspätkovala som. Vlk stál bez pohybu, premeriaval si ma a potom pomaly vykročil ku mne. Vykríkla som a rozbehla sa najrýchlejšie, ako som vládala. Hoci som vedela, že je to hlúposť, urobila som to inštinktívne. Cítila a počula som, že sa blíži. Až príliš živo mi to pripomenulo moje sny, ibaže toto bolo iné. Reálne, skutočné. Srdce mi bilo tak rýchlo, až som sa obávala, že zlyhá. Nemohla som sa zastaviť ani obzrieť, napriek tomu som stále počula vlka za sebou. Navyše sa mi zdalo, že už nie je sám. Pripojili sa k nemu ďalší. Až keď som mala pocit, že ma nohy už neunesú, zbadala som chodník vedúci z lesa. Vybehla som na čistinu a vtedy som si uvedomila, že sa niečo zmenilo. Vlk bol zrazu preč. Kam sa mohol tak rýchlo vypariť? Chytala som dych, opierala som sa rukami o kolená, no po vlkovi nebolo ani stopy. Bežať hore kopcom ma unavilo omnoho viac, ako keby som utekala po rovnom teréne. Navyše mi nešlo do hlavy, ako je možné, že som ušla pred vlkom! Potom som však zdvihla hlavu a zbadala čosi, z čoho mi nohy už celkom vypovedali poslušnosť. Padla som na zem. Kľačala som, prudko dýchajúc na kamenistej ceste, a neveriaco som sa dívala na hrad pred sebou. Už bola takmer tma a pre husté stromy som ho nemohla vidieť z diaľky. Vysoké strmé schodisko, podobné tomu na Brane, viedlo k mohutnej bráne. Pomaly som vstala a hľadala nejakú tabuľu, ktorá by mi napovedala, kde je vchod alebo kde sa kupujú vstupenky. Nepochybovala som, že je to iba ďalšia pamiatka. Hoci tu už nestálo žiadne auto, pustila som sa k schodom. Nevzala som si so sebou ani len mobil, možno tam budú mať telefón a možno mi aj povedia, kde presne som. 

Pomaly som vystupovala hore, nohy ma boleli z  únavného behu lesom. Zastala som pri mohutných dverách. Žiadny nápis, že je to vchod, nenašla som ani otváracie hodiny. Položila som ruku na kľučku a skúsila otvoriť dvere. Vošla som do priestrannej haly, kde na stenách viseli kožušiny. Už to bolo prvé, čo ma zarazilo. Ako druhé ma prekvapili fakle zastoknuté v držiakoch na stenách. Ony vážne horeli! Kam som sa to dostala? Kráčala som pomaly, až som prišla do obrovskej priestrannej siene s vysokým dreveným schodiskom. Tiež tam stáli svietniky a v nich horiace sviečky. 

„Haló!“ zvolala som do priestoru. „Je tu niekto? Bolo otvorené, potrebujem pomoc.“ Odpoveďou mi bolo iba mrazivé ticho. No nevzdávala som sa, už zvonku to vyzeralo obrovské, možno je niekto na poschodí. Vyšla som teda na schody a skúsila znova volať. Stále ticho. Necítila som sa tu dobre, preto som sa rozhodla vyjsť radšej von a skúsiť si to obzrieť zvonku. Ak nenájdem človeka, asi mi neostane nič iné, len sa popamäti pustiť naspäť za ostatnými. A dúfať, že sa ten vlk už neobjaví. Zišla som dole schodmi a  viac si pritiahla tenký sveter, lebo odrazu mi bolo akosi chladnejšie. „Už odchádzate? Veď ste iba teraz prišli,“ ozval sa zrazu hlas a ja som od ľaku zastala. Znel tak zvláštne chladne. „Pre-prepáčte, ja som len… hľadala…“ vykročila som k  dverám, lebo som zrazu dostala strach. Dobehla som k nim a až mnou prešiel mráz, keď som si uvedomila, že sa nedajú otvoriť. Kedy ich stihol zamknúť? Ina, máš problém, teraz máš skutočne problém!!! hovorila som si v duchu. 

To bol teda debilný nápad vliezť do neoznačeného hradu! Najskôr sa musím upokojiť a vrátiť sa do predsiene. Možno s ním bude rozumná reč a nakoniec ma pustí. Hej, smiala som sa sama sebe v duchu a už som sa videla ako v jednej z epizód seriálu Kosti. Najskôr ten vlk a teraz toto. Vážne som sem nikdy nemala prísť.

„Prosím, pustite ma von. Viem, že je to pravdepodobne súkromný pozemok, ale… videla som vlka a zľakla som sa,“ trepala som jedno cez druhé, lebo som nevedela, čo mám robiť. Nikdy som sa v takej situácii neocitla. Dlho bolo ticho a potom sa znova odniekiaľ z poschodia ozval ten ľadový hlas. „Myslíte tohto?“ Zamrazilo ma. Vlk stál vedľa schodiska, akoby sa vynoril zo vzduchu. Spravila som zopár krokov späť a mala som čo robiť, aby som nevykríkla. „Ak… ak ste ma chceli vystrašiť, vyšlo vám to, prosím, pustite ma von,“ vravela som ticho a veľmi som sa bála, že sa vlk pohne ku mne. Stál však celkom bez pohybu. Len jeho oči prezrádzali, že je živý. „Padla tma,“ povedal, akoby to bola odpoveď na moju prosbu. „Nie som tu sama,“ skúsila som prehovoriť pevnejšie. „Moji priatelia sa ma vyberú hľadať a zavolajú aj políciu.“ Dívala som sa hore, na všetky strany a odhadovala som, kde môže stáť. Jeho hlas sa zakaždým ozval odinakiaľ. Na to mi nepovedal nič. Prehovoril až po chvíli. „Tak choďte.“ „Zamkli ste dvere, ako sa dostanem von?“ „Tak vám neostáva asi nič iné, len ostať tu. Noapte buna,“ povedal ticho a mne tie slová spôsobili takú obrovskú bolesť hlavy, až som spadla na kolená a chvíľu si myslela, že sa od bolesti povraciam. 

Chil Rajchman - Posledný žid z Treblinky

Predstavujem vám šokujúcu novinku z dielne vydavateľstva Motýľ Posledný žid z Treblinky.
Na tento titul sa môžete tešiť už 21. septembra.

Samotný názov aj obálka naznačujú, že tento príbeh nebude žiadne ľahké čítanie. Ten kto však prahne po knihách z obdobia druhej svetovej vojny a má silný žalúdok, aby strávil autentické zverstvá, u toho si Posledný žid z Treblinky nájde pevné miesto v knižnici.

TIETO PEKELNÉ MEMOÁRE ZACHYTÁVAJÚ AUTENTICKÝ PRÍBEH ČLOVEKA, KTORÝ PREŽIL NACISTICKÉ ZVERSTVÁ,

ABY MOHOL ROZPRÁVAŤ PRÍBEHY MILIÓNOV ĽUDÍ, KTORÍ HOLOKAUST NEPREŽILI.

NEPREŽILI.

Od chvíle, keď Rajchman prišiel do Treblinky, až do okamihu, keď z nej utiekol, stretával sa len s hladom, chorobou a všadeprítomným strachom. Okrem toho sa hneď na začiatku musel vyrovnať so zdrvujúcou stratou vlastnej sestry, ktorá prišla do Treblinky spolu s ďalšími ženami a ich deťmi.

Vo svojich textoch Rajchman detailne opisuje kruté zaobchádzanie nacistov s miliónmi ľudí. Rozpráva o pekelnom rozdeľovaní prác, prostredníctvom ktorého uskutočňovali kruté vyhladzovanie.

Rajchman začínal ako holič žien, ktoré boli následne posielané do plynových komôr. Neskôr mu ponúkli ďalšiu prácu v tajnej zóne tábora – prenášal telá ľudí udusených oxidom uhoľnatým, ktoré tento plyn často menil na nepoznanie. O niečo neskôr bol preradený na prácu, ktorá ho poznačila na celý život – stal sa tzv. zubárom, čo znamená, že mŕtvolám nútene vytrhával zuby a oberal ich aj o ďalšie cennosti.

Úryvok:

Biedne vagóny ma odvážajú na to miesto. Prichádzajú zo všetkých strán: z  východu a  zo západu, zo severu a z juhu. Cez deň, rovnako ako aj v noci. V každom ročnom období: na jar, v lete, na jeseň, v zime. Vlakové súpravy tam prichádzajú nepretržite, bez problémov, a Treblinke sa každým dňom darí čoraz lepšie. Čím viac ich príde, tým viac ich Treblinka dokáže pohltiť.

 Vyrážame zo stanice Lubartow, asi dvadsať kilometrov od Lublina. Neviem o  nič viac než ostatní, netuším, kam nás vezú, ani prečo. Cestou sa snažíme niečo dozvedieť. Ukrajinskí strážcovia, ktorí na nás dávajú pozor, neprejavujú žiadnu zhovievavosť a odmietajú nám odpovedať. Jediné, čo od nich počujeme, je: „Zlato, peniaze, cenné predmety!“ Títo vrahovia sa na nás stále chodia pozerať. Neprejde hodina, aby nás jeden z  nich nezastrašoval. Bijú nás pažbami pušiek a každý sa nejako snaží zabijaka podplatiť, aby sa vyhol ranám. Takto to vyzerá v našom vlaku. 

 Vo vagóne som so svojou mladšou sestrou Rivke, pekným devätnásťročným dievčaťom, a jedným z mojich dobrých priateľov Volfom Berom Rojzmanom, s jeho ženou a ich dvoma deťmi. Poznám tu skoro všetkých. Pochádzajú z rovnakého štetla15, z Ostrowa Lubelského. Je nás stoštyridsať, sme natlačení jeden na druhého a dýchame vydýchaný vzduch. Keďže sa nemôžeme pohybovať, musíme potrebu vykonávať na mieste, aj keď sú vo vagóne pomiešaní muži so ženami. Počúvame náreky a ľudia sa navzájom pýtajú: kam ideme? Odpovedáme zvesením pliec a povzdychom. Nikto nevie, kam ideme, a  zároveň nikto nechce uveriť, že nás vezú tam, kam už mesiace odvážajú našich bratov a naše sestry, všetkých našich. Vedľa mňa sedí môj druhý priateľ, inžinier Katz. Uisťuje ma, že ideme na Ukrajinu, na vidiek, kde budeme môcť obrábať zem. Vie to, pretože mu to povedal jeden nemecký poručík. Bol to vedúci štátneho hospodárstva, ktoré sa nachádza sedem kilometrov od nášho štetla, Jedlanky. Prezradil mu to ako poďakovanie za opravu elektromotora. Napriek všetkým náznakom tomu chcem veriť.  

Vezieme sa. Náš vlak často zastavuje signalizácia, pretože nemá prednosť a  musí púšťať pravidelné vlaky. Prechádzame viacerými stanicami, napríklad Lukowom a  Siedlicami. Vždy, keď vlak zastane, prosím Ukrajincov, ktorí z neho vystupujú, aby nám doniesli vodu. Neodpovedia, ale ak im dáme zlaté hodinky, trochu nám jej donesú. Mnohí sa však vzdali svojich drahocenností bez toho, aby za ne dostali čo i len glg dohodnutej vody. Ja mám šťastie. Poprosím o ňu jedného Ukrajinca. Za fľašku si pýta sto zlotých. Súhlasím. Po chvíli sa vracia s pollitrovkou. Pýtam sa ho, koľko bude trvať cesta. Odpovedá mi, že tri dni, pretože ideme na Ukrajinu. Začínam si myslieť, že je to pravda... Už cestujeme skoro pätnásť hodín, a neprešli sme viac ako stodvadsať kilometrov.

Sú štyri hodiny ráno. Približujeme sa k stanici Treblinka, ktorá sa nachádza sedem kilometrov od Malkinie. Vlak zastavuje. Vagóny zostávajú zatvorené a my nevieme, čo sa deje. Čakáme, že vlak sa znova pohne. Sestra mi hovorí, že je hladná. Na jedenie však nemáme skoro nič. Keďže sme z nášho štetla odchádzali narýchlo, nemohli sme si nič kúpiť. Vysvetľujem jej, že cesta bude dlhá a jedlom musíme šetriť, aby sa nám nestalo, že nám naše zásoby nevystačia. Chápe to a už nechce jesť. Hovorí mi, že vlastne nie je veľmi hladná...

Aj tieto knihy pribudli do mojej knižnici v auguste.