Michaela Ella Hajduková - Draculová žena

Michaela Ella Hajduková si pre svojich čitateľov aj túto jeseň pripravila temnú novinku Draculova žena.
Máte radi historické romány s kvapkou napätia, drámy a tajomna?

Viete, kto bol Dracula? Vampír či krutovládca?

Už 27. septembra sa môžete tešiť na príbeh plný zvratov, historických faktov a jeden tragický osud uhorskej grófky, ktorý je pretkaný nielen nebezpečenstvom ale aj láskou.


Pikoška o knihe: Všetky miesta, ktoré sú opísané v románe autorka niekoľkokrát navštívila. Ako sama tvrdí, Rumunsko miluje a chodí tam už desať rokov. Väčšiu časť knihy napísala práve počas svojich pobytov v Rumunsku. Hajduková sa netají láskou k tomuto miestu a dokonca písala aj v Draculovom rodnom dome v Sighisoare.

Kto bol Dracula?

Transylvánsky vampír? Krutovládca? Stredoveký psychopat? Či sexuálny sadista svojej doby?

Karolínu to nezaujíma, presne tak ako ju nezaujíma ani Rumunsko. Jej priatelia majú však na

vec iný názor. Na výlet do tajomnej Draculovej krajiny sa bláznivo tešia, hoci sa chystajú vziať so sebou i kladivo, kôl a cesnak. Nadšením napokon nakazia i samotnú Karolínu. Všetka zábava sa však končí, keď v hlbokom lese blízko hradu Poenari natrafí na svorku

vlkov. V pude sebazáchovy pred nimi uteká, ale netuší, že svojím príchodom spustila niečo, čo sa už nedá zastaviť... Na zdanlivo opustenom hrade v horách jej bude odhalený tragický osud mladej uhorskej grófky Ilony Szilágyiovej, ktorú v 15. Storočí vydali za krutého valašského princa Draculu. Karolína dostane odpovede, ktoré nechcela poznať, na otázky, ktoré nekládla. Kto bol teda vlastne Dracula? Alebo ešte stále je?

Úryvok:

Odrazu som prudko zastala. Periférne som si uvedomila pohyb, a keď som otočila hlavu doprava, od ľaku sa mi rozšírili zreničky. Zaspätkovala som. Vlk stál bez pohybu, premeriaval si ma a potom pomaly vykročil ku mne. Vykríkla som a rozbehla sa najrýchlejšie, ako som vládala. Hoci som vedela, že je to hlúposť, urobila som to inštinktívne. Cítila a počula som, že sa blíži. Až príliš živo mi to pripomenulo moje sny, ibaže toto bolo iné. Reálne, skutočné. Srdce mi bilo tak rýchlo, až som sa obávala, že zlyhá. Nemohla som sa zastaviť ani obzrieť, napriek tomu som stále počula vlka za sebou. Navyše sa mi zdalo, že už nie je sám. Pripojili sa k nemu ďalší. Až keď som mala pocit, že ma nohy už neunesú, zbadala som chodník vedúci z lesa. Vybehla som na čistinu a vtedy som si uvedomila, že sa niečo zmenilo. Vlk bol zrazu preč. Kam sa mohol tak rýchlo vypariť? Chytala som dych, opierala som sa rukami o kolená, no po vlkovi nebolo ani stopy. Bežať hore kopcom ma unavilo omnoho viac, ako keby som utekala po rovnom teréne. Navyše mi nešlo do hlavy, ako je možné, že som ušla pred vlkom! Potom som však zdvihla hlavu a zbadala čosi, z čoho mi nohy už celkom vypovedali poslušnosť. Padla som na zem. Kľačala som, prudko dýchajúc na kamenistej ceste, a neveriaco som sa dívala na hrad pred sebou. Už bola takmer tma a pre husté stromy som ho nemohla vidieť z diaľky. Vysoké strmé schodisko, podobné tomu na Brane, viedlo k mohutnej bráne. Pomaly som vstala a hľadala nejakú tabuľu, ktorá by mi napovedala, kde je vchod alebo kde sa kupujú vstupenky. Nepochybovala som, že je to iba ďalšia pamiatka. Hoci tu už nestálo žiadne auto, pustila som sa k schodom. Nevzala som si so sebou ani len mobil, možno tam budú mať telefón a možno mi aj povedia, kde presne som. 

Pomaly som vystupovala hore, nohy ma boleli z  únavného behu lesom. Zastala som pri mohutných dverách. Žiadny nápis, že je to vchod, nenašla som ani otváracie hodiny. Položila som ruku na kľučku a skúsila otvoriť dvere. Vošla som do priestrannej haly, kde na stenách viseli kožušiny. Už to bolo prvé, čo ma zarazilo. Ako druhé ma prekvapili fakle zastoknuté v držiakoch na stenách. Ony vážne horeli! Kam som sa to dostala? Kráčala som pomaly, až som prišla do obrovskej priestrannej siene s vysokým dreveným schodiskom. Tiež tam stáli svietniky a v nich horiace sviečky. 

„Haló!“ zvolala som do priestoru. „Je tu niekto? Bolo otvorené, potrebujem pomoc.“ Odpoveďou mi bolo iba mrazivé ticho. No nevzdávala som sa, už zvonku to vyzeralo obrovské, možno je niekto na poschodí. Vyšla som teda na schody a skúsila znova volať. Stále ticho. Necítila som sa tu dobre, preto som sa rozhodla vyjsť radšej von a skúsiť si to obzrieť zvonku. Ak nenájdem človeka, asi mi neostane nič iné, len sa popamäti pustiť naspäť za ostatnými. A dúfať, že sa ten vlk už neobjaví. Zišla som dole schodmi a  viac si pritiahla tenký sveter, lebo odrazu mi bolo akosi chladnejšie. „Už odchádzate? Veď ste iba teraz prišli,“ ozval sa zrazu hlas a ja som od ľaku zastala. Znel tak zvláštne chladne. „Pre-prepáčte, ja som len… hľadala…“ vykročila som k  dverám, lebo som zrazu dostala strach. Dobehla som k nim a až mnou prešiel mráz, keď som si uvedomila, že sa nedajú otvoriť. Kedy ich stihol zamknúť? Ina, máš problém, teraz máš skutočne problém!!! hovorila som si v duchu. 

To bol teda debilný nápad vliezť do neoznačeného hradu! Najskôr sa musím upokojiť a vrátiť sa do predsiene. Možno s ním bude rozumná reč a nakoniec ma pustí. Hej, smiala som sa sama sebe v duchu a už som sa videla ako v jednej z epizód seriálu Kosti. Najskôr ten vlk a teraz toto. Vážne som sem nikdy nemala prísť.

„Prosím, pustite ma von. Viem, že je to pravdepodobne súkromný pozemok, ale… videla som vlka a zľakla som sa,“ trepala som jedno cez druhé, lebo som nevedela, čo mám robiť. Nikdy som sa v takej situácii neocitla. Dlho bolo ticho a potom sa znova odniekiaľ z poschodia ozval ten ľadový hlas. „Myslíte tohto?“ Zamrazilo ma. Vlk stál vedľa schodiska, akoby sa vynoril zo vzduchu. Spravila som zopár krokov späť a mala som čo robiť, aby som nevykríkla. „Ak… ak ste ma chceli vystrašiť, vyšlo vám to, prosím, pustite ma von,“ vravela som ticho a veľmi som sa bála, že sa vlk pohne ku mne. Stál však celkom bez pohybu. Len jeho oči prezrádzali, že je živý. „Padla tma,“ povedal, akoby to bola odpoveď na moju prosbu. „Nie som tu sama,“ skúsila som prehovoriť pevnejšie. „Moji priatelia sa ma vyberú hľadať a zavolajú aj políciu.“ Dívala som sa hore, na všetky strany a odhadovala som, kde môže stáť. Jeho hlas sa zakaždým ozval odinakiaľ. Na to mi nepovedal nič. Prehovoril až po chvíli. „Tak choďte.“ „Zamkli ste dvere, ako sa dostanem von?“ „Tak vám neostáva asi nič iné, len ostať tu. Noapte buna,“ povedal ticho a mne tie slová spôsobili takú obrovskú bolesť hlavy, až som spadla na kolená a chvíľu si myslela, že sa od bolesti povraciam.