Darina Hamarová - Posledná kniha

Pamätáte sa na príbehy z pera Darinky Hamarovej? Napísala autobiografický román Životom nekráčam sama alebo Slzy muža.

Hamarová si tentokrát pre vás pripravila skutočnú lahôdku. Už teraz sa môžete tešiť na historický román, ktorý sa odohráva vo Francúzsku na sklonku 18. a začiatku 19. storočia.

Posledná kniha s tajomnou, romantickou a vzrušujúcou predstavou vychádza 4.októbra.


„Na to, aby sme mohli milovať, nepotrebujeme oči, stačí nám srdce.“

 Nádherný príbeh Charlotte de Grièse odohrávajúci sa na pozadí búrlivých a dramatických udalostí vo Francúzsku na sklonku 18. a začiatku 19. storočia. Historický román plný vášne, lásky, priateľstva a zrady, ktorý vás prevedie tými najtmavšími katakombami Paríža až za hranice vašej fantázie.

„Kto ste? Prečo sa ma dotýkate? Váš hlas...“

„Kto som? Mená nie sú dôležité, lež to, čo po nich zostane. Povedzme, že som vietor, ktorý odhŕňa vlasy z vášho čela, slnce, ktoré hladí vaše líca, hviezdy, vyvolávajúce zasnený úsmev na vašich perách a som aj mesiac, prinášajúci spánok na vaše unavené viečka. Som vzduch, ktorý dýchate, voda, ktorou zaháňate smäd. Som všetko a nič.

Kto je tajomný muž v podzemí poľovníckeho zámku vo Vincenneskom lesíku? Aké tajomstvo skrýva papierová škatuľa od cukríkov? Čo sa stane, ak sa v jednej osobe stretne pekárova dcéra, grófka a žena, túžiaca po láske? Vznikne Posledná kniha.

Úryvok:

Prešlo leto, pominula jeseň a nebolo dňa, aby aspoň časť z neho netrávila Charlotte so Sebastienom. Mládenec bol ten, kto rozprával a ona ho so zatajeným dychom počúvala. Sníval o ďalekých krajinách, túžil byť ako Marco Polo, cestovať a objavovať nepoznané. Chcel vidieť Benátky, miesta, kde sa tento slávny človek narodil a kde žil. A potom si prial ísť ďalej do Európy, do Anglicka, Španielska. Pokloniť sa pri hrobe veľkého Cervantesa, ktorého Dona Quijota obdivoval za jeho nezlomnú odvahu bojovať hoci s veternými mlynmi či za jeho nesmiernu lásku k Dulcinée.

 „Sebastien, tiež by si dokázal milovať niekoho tak ako Don Quijote svoju krásku?“ opýtala sa ho nečakane. Sedeli v obchode, nikam sa neponáhľali. Vonku tma pomaličky rozprestierala svoju prikrývku nad mestom a privolávala si na pomoc mesiac, aby aspoň trochu osvetlil nastávajúci večer a noc. „Krásku? Vieš, že vôbec nebola pekná? To len on v nej videl najnádhernejšie stvorenie na zemi. Pretože čo znamená pre človeka vonkajší vzhľad, čo ako úchvatne farebný, keď vnútro je temné?“ 

„Hm. Takto som ľudí nikdy nevnímala. Vždy som videla len tvár, telo, nikdy som sa nesnažila dotknúť sa ich duše. Neodpovedal si mi.“

 „Či by som dokázal k nejakej žene zahorieť spaľujúcou láskou? Asi áno. Ak by som takú našiel,“ zasnene sa pozrel deve do očí.

 „Chceš povedať, že sa taká ešte neobjavila?“ 

„Hm. Keď sa to tak vezme, áno. Nedávno som išiel okolo záhrad de Tuileries, práve v čase, keď sa tam prechádzala kráľovná so svojimi dvornými dámami. Viem, že som si dovolil mnoho, zdvihol som zrak na samotnú kráľovnú Máriu Antoinettu, ale nedalo sa inak. Jej krása sa nedá opísať slovami. Nečudo, že si podmanila celé Francúzsko.“ 

„Aha, takže jej výsosť,“ povzdychla si.

 „A čo ja? Ja sa ti nepáčim?“ vyhŕklo z nej znenazdajky. 

„Nie je to o páčení či nepáčení. Si iná ako kráľovná. Keby to nebola prvá dáma krajiny, poviem, že si krajšia. No pýtala si sa ma na lásku a s týmto slovom narábam veľmi opatrne. Aby mi nezovšednelo. Je pre mňa veľmi vzácne. Ako šafran.“ 

"Znova si nedal odpoveď na moju otázku. Nemôžeš hovoriť priamo? Vždy musíš svoje myšlienky baliť do akejsi pozlátky? Veď nerozdávaš cukrovinky či vianočné ozdoby.“ 

„Charlotte, budem k tebe úprimný. Tak veľmi mi na tebe záleží, že sa nechcem k tebe správať majetnícky. Si pre mňa ako vzácny drahokam, ktorý som našiel v hŕbe skál. Vyzeral ako zvyšné kamene, úplne obyčajne. Lenže teraz ho každú chvíľku hladkám a leštím, aby sa trblietal vo svite hviezd. A keď si budem istý, že môj vzácny kamienok bude mať správny lesk, urobím z neho šperk a budem ho stále nosiť pri sebe.“ 

„Rozumiem,“ hlesla sklamane takmer nečujne. „Vedel by si aj pre mňa napísať nejakú báseň?“ opýtala sa ho pre zmenu inokedy. „Ešte nikdy mi nikto žiadny verš nezložil. Ak nepočítam tie hlúposti, ktoré po mne vykrikujú mládenci z mosta. Musí to byť úchvatné, keď muži čítajú ženám básne plné vrúcnych slov. Slov, ktoré patria iba im, ktorými sa muži snažia ženám preukázať hĺbku svojho citu.“ 

„Možno áno. Chceš, nejakú ti venujem. Dobre?“

 „Dobre,“ rozosmiala sa.

„Myslím to vážne,“ zdupľoval mladý muž.

 „Netáraj. Také veci sa nerobia len tak. Vlastne nechcem žiadne verše. Mne ich bude čítať niekto, kto ma bude skutočne milovať.“

 „Chceš tým povedať, že ak k tebe zahorím ľúbostným citom, môžem ti písať básne?“

 „Ak zahoríš. Lenže na to, aby sa stal z kameňa drahý klenot, musí ešte pretiecť veľa vody dolu Seinou.“ „Drahá Charlotte, to, že som Beaua zachránil, nebola náhoda. Božia prozreteľnosť zasiahla, aby sme sa mohli stretnúť. Od prvej chvíle, ako som ťa uvidel, som cítil, že ma k tebe niečo ťahá. Odvtedy som každé ráno na moste a čakám, kedy prejdeš okolo mňa. Stačí mi ten maličký okamih a celý deň sa usmievam. Akoby slnko svietilo len pre mňa. Keď ťa nevidím, som smutný, moje oči zastrie chmára a strácam sa v temnotách. Neviem, či je práve toto láska, ale raz to zistím.“

 „Prestaň, Sebastien. Si milý chlapec, ale netúžim celý život čakať, kým zistíš, čo ku mne skutočne cítiš. Aj tak ma môj osud ťahá niekam inam. Nechcem celý život predávať chlieb a klaňať sa paničkám, ktoré sa na mňa dívajú zhora, akoby som mala nejakú chorobu. Odmalička snívam o jednom. Budem ako ony. Stretnem niekoho, kto ma dostane na kráľovský dvor. Ty to určite nie si. Prepáč,“ pozrela sa mu do očí a jemne ho pohladila po líci.

 „Tú báseň ti aj tak napíšem. Možno ten niekto urodzený nepríde a ty si pri jej čítaní spomenieš na mňa.“ Sebastien pomaly prešiel k dverám.

„Hlupáčik, ničomu nerozumieš. Najmä nie ženskému srdcu,“ šepkala skôr pre seba. Zrazu z ničoho nič pribehla k nemu, postavila sa na špičky, objala ho okolo krku a pobozkala na pery. 

Chvíľku tak zotrvala a on netúžil po ničom inom, len aby ten bozk bol taký dlhý ako sám život. Nebol. 

„To je za Beaua. Nerada ostávam niekomu niečo dlžná. Poď, už musím ísť domov,“ riekla mu celá zapýrená a chytila ho za ruku. V ten večer akoby medzi nimi vyrástla obrovská neviditeľná hrádza, ktorá ich oddeľovala od seba čoraz viac. Už to neboli veselé prechádzky plné Sebastienových plamenných slov ani Charlotte svojím veselým štebotom neopisovala odev niektorej šľachtičnej. Mladý básnik nechodil po dievčinu do obchodu, čakal ju pred ním, až raz vôbec neprišiel. Na druhý deň ráno našla vo dverách obchodu zastrčený lístok a na ňom napísané verše. 

Hľadám ťa, láska, 

V ohnivom poli divého maku lupienkov, 

V ružovom tieni rozkvitnutých čerešní, 

V záhone bielych svadobných ruží, 

V láne slnko hľadajúcich zlatožltých slnečníc, 

V pestrofarebnej lúke poľných kvietkov,

 Hľadám ťa, láska, 

Viem, že tam niekde si, 

Najkrajšia z kvetín, 

Voňavá, nežná, krehká. 

Telom jej prebehol zvláštny, dovtedy nepoznaný pocit. Srdce začalo prudko búšiť, akoby chcelo vyskočiť z hrude a utekať za ním. 

Miluje ma a ja som ho nechala odísť. Nepochopila som, čo mi hovorí, ticho žialila.