Adriana Macháčová - Niekto ako ty

ADRIANU MACHÁČOVÚ vám nemusím predstavovať. Napísala šestnásť románov, z ktorých niektoré vyšli aj v českom a nemeckom preklade. 

Vo svojom sedemnástom príbehu Niekto ako ty, ktorý vychádza 16. októbra 2018 ,rieši kkolízne situácie, ľúbostné vzťahy, šťastné chvíle, ale aj vypäté emočné drámy svojich hrdiniek.


Čo o knihe prezradila autorka:

Niekto ako ty je psychologická skladačka sveta štyroch žien, ktoré nemôžu byť viac odlišné. Kým jedna posúva starostlivosť o domácnosť k dokonalosti, druhá sa snaží zvládať dospievajúceho syna a príchod nového potomka, tretia sníva o stratenej láske. Štvoricu uzatvára o generáciu mladšia, osudom skúšaná, Bibiána. Ich osudy sú vyrozprávané a podané z pohľadu každej hlavnej postavy. Je to predovšetkým príbeh s prekvapivými zvratmi v mnohých variáciách. Ubíjajúca všednosť, túžba po zmene, skrytá rivalita, paranoja vyvolaná strachom zo straty lásky a k tomu milostný románik. Hotová morálna panika.



Klára žije usporiadaným manželským životom. Túžba po zmene a ubíjajúca všednosť ju vrhne do milostného románika s Jakubom, synom svojej priateľky Aleny. Pomer dospievajúceho chlapca a ženy v najlepších rokoch otrasie všetkými priateľmi. Jakubovi rodičia sú šokovaní. Chcú ochrániť syna, a tak s tými najlepšími úmyslami odhalia Klárinu neveru pred jej manželom. Nepredpokladali, že vzdorovitý tínedžer sa obráti proti nim a utečie z domu.

Bibiána žije s mužom o dvadsať rokov starším, ktorý jej poskytuje pocit bezpečia a pohodlia. Všetko to, čo v detstve nepoznala. Lenže spoločné dni sú príliš krásne, aby trvali večne. Jurajova bývala manželka ťažko ochorie a Bibiána dostane strach, že sa jej muž k Marte zo súcitu vráti. Skrytá rivalita ju núti bojovať.

Zuzana sa zúfalo pokúša prekonať samotu a rozhodne sa vyhľadať svoju dávnu lásku. O Rasťovi sa dozvedá zvláštne veci. Novinky ju na jednej strane deprimujú, ale i dávajú nádej, že raz možno budú spolu.

Kapituluje Klára, zľakne sa zmeny, alebo sa jej podarí dostať manželstvo do starých, všedných koľají? A čo Jakub? Pochopí, že zrelá žena nie je nič preňho a vráti sa k vystrašeným rodičom? A čo Bibiána so Zuzanou? Prinesie ich odhodlanie zaslúžené ovocie? Jedno je však isté – priateľské putá štvorice hlavných hrdiniek prejdú ťažkou skúškou.

Úryvok:

Všimla som si ho, keď som pracovala v bufete bizniscentra, v ktorom sídlila Petrova firma. Výrečné pohľady a zopár dvojzmyselných viet vyústili v pozvanie na obed. Medzi predjedlom a hlavným jedlom ma krátko podržal ponad stôl za ruku a ja som bola hneď celá namäkko. Po bravčovej panenke v slaninke sme, pravdaže, skončili v sklade. Prehnutú o štós balíkov s minerálkami ma Klein rýchlo pretiahol. Narážal do mňa ako besný, fučal mi do ucha a umelohmotné uzávery fliaš sa mi cez hrubý igelit vrezávali do zadku, až kým ten debil zo seba nevypustil paru. Povznášajúci zážitok, fuj! Zlákal ma, prekotil a potom odkopol. Viac o mňa nezavadil. Vedela som prečo. Bola som len bufetárka ponúkajúca rozšafným kravaťákom a nafúkaným, vymaľovaným atrapám obložené chlebíky a teplú polievku.

   Lenže ja som sa len tak nevzdala. Keď prechádzal okolo bufetu, vybiehala som za ním a pýtala sa, prečo ma ignoruje. Zašla som dokonca tak ďaleko, že som si zistila jeho telefónne číslo a vyvolávala mu vo dne v noci. Buď ma odbil, alebo telefón jednoducho nezdvihol. Napokon sa postaral, aby ma z bufetu vyrazili. A tak som zistila, že ani sex na prvý pohľad netrvá večne. Do zoznamu nepríjemných spomienok mi pribudla ďalšia. Dnes by som bola radšej, keby som Kleina nikdy nestretla. Ale ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Našla som si miesto asistentky a spoznala Juraja.

   Pri ďalšej Klárinej otázke sa mi rozbúši v sluchách. Nie, Peter ma nepreťahoval. Bola som preňho iba diera na jedno použitie! Neviem, čo odpovedať. Pohľadom prebehnem po priateľoch. Alenine oči Kláru hamujú a prosia, nech nepokazí večierok. Zuzana si okázalo sňala okuliare a dôkladne čistí sklá o okraj trička. Vravela som, že je sympatická? Nestará sa. Martin pri rozžeravenom grile nadskakuje ako kozmonaut na Mesiaci, Juraj mi je otočený chrbtom, ale Peter mi skúmavo hľadí do tváre. Alebo do Klárinej? Neviem. Jedno je však isté, z pier mu čítam: Brzdi!

   Rozpačito sa zadívam na chrobáka lezúceho po drevenej podlahe. Nadhodí ho do výšky, keď Klára vyskočí ako fúria a vypochoduje z terasy. Plecia mi oťažejú. Mala som držať jazyk za zubami a briliant vôbec nespomínať. Urobila som hlúposť. Zlyhali mi nervy. Našťastie, Klára odišla a hneď nato vstala aj Alena, aby asistovala Martinovi pri grile. Zostali sme so Zuzanou samy. Teraz je tá chvíľa, keď by sme sa mohli spriateliť. S ňou sa môžem istotne porozprávať aj o bežných veciach.

   „Kam si sa zatúlala?“ prihovorím sa Zuzane.

   „Nikam,“ usmeje sa. Má krásny úsmev. Teda, až kým jej nepoviem, že som bola Jurkovou asistentkou. Je jasné, že si ma zaškatuľkovala. Rozbila som manželstvo, takže ma predsa nebude chváliť. Vyrozprávam jej, ako to medzi mnou a Jurkom bolo...

   „Zamilovali sme sa do seba až po uši. Nečakám, Zuzi, že ma pochopíš. Žijem s obrovskou ťarchou viny, že som inej ukradla manžela. Nahováram si, že i tak im to neklapalo. Lenže boli spolu takmer dvadsaťpäť rokov, spájali ich deti, majetok, takže im to zrejme nejakým spôsobom fungovalo.“

   „Ako to znášala jeho žena?“ opýta sa ma. Jej záujem ma poteší. Je úprimný. Teda, aspoň to tak vyzerá.

   „Sťažovala nám to. Poriadne! Postavila proti Jurajovi celú rodinu, najmä synov. Juraj bol z toho nešťastný, každý deň som čakala, že sa so mnou rozíde. Zdalo sa mi, že nevládze vzdorovať jej výčitkám. Napokon sme to obaja ustáli. Možno preto, že chcel naozaj vo svojom živote niečo zmeniť. A teraz sme spolu a navyše aj šťastní. Juraj je šťastný a to je hlavné,“ opravím sa a trikrát zaklopem na stôl. Po všetkých sklamaniach som zistila, že pretrvá iba skutočné porozumenie. „Ani neviem, prečo ti to hovorím,“ uzavriem, hoci dobre viem prečo. Chcem uľahčiť svojmu svedomiu. Nie, to nie! Alebo áno? Možno... Neviem nájsť správnu odpoveď. Chcem len, aby ľudia vedeli, že ja som nebola príčinou, ale iba dôsledkom Jurkovho rozvodu. Je ako môj otec, ktorého nepoznám. A matku viac poznať nechcem...

   „Už si dosť veľká, môžeš byť v noci sama,“ spomeniem si, ako sa mi prihovárala pred odchodom z domu. Lepšie povedané, oznamovala mi, že jej nočné sa pretiahnu až do obeda. Sama som sa vypravila do školy. Bez raňajok, bez desiatej. Vzala som z chladničky peniaze, ktoré mi tam zakaždým nechala, aby som si kúpila niečo na obed. A to bolo všetko. Tým sa jej starostlivosť o mňa končila. Bažila som po jej pohladení, po maminej láske a pozornosti. Podlizovala som sa jej, upratovala, prala. Držala by som pred ňou aj popolník a zhŕňala popol, čo doň neodklepla, len aby si ma všimla. Lenže matka na mňa kašlala. Kašlala na moje vzdelanie či budúcnosť. Nemala ma rada. O tom som presvedčená. Nikdy sa ma neopýtala, čo chcem, čo potrebujem, čo mi chýba...

   Až neskôr som zistila, že matka nočnými výletmi zarábala na naše živobytie. Na tých pár drobných na chladničke pre mňa, na nové, krásne šaty, topánky, šminky, bielizeň... pre seba, aby potešila oči svojich kunčaftov. Cudzím chlapom predávala svoje telo, falošné pochopenie a súcit. Na lásku pre dcéru už nemala silu.

   Prečo na ňu stále myslím? Zadívam sa doprázdna. Ako blesk z jasného neba ma zasiahne ďalšia spomienka. V hrudi ma neznesiteľne zabolí.

   „Mama, nejde to dolu!“ zvolala som priškrtene a zatlačila hubkou na dyhu bledých vchodových dverí, ale z veľkého červeného nápisu TU BÝVA KURVA! sa mi nedarilo odstrániť ani jedno písmeno. Nechtom ukazováka som zaryla do litery K a pokúšala sa náter zoškrabnúť. Bezvýsledne. Nasprejovaná lesklá farba pevne prilipla na bukovú dyhu.

   „Nemáš benzín alebo nejakú kyselinu?“ zakričala som k obývačke, ale odpoveď neprichádzala. „Mami, počuješ ma?“ Matka sa neozvala, iba spoza dverí na náprotivnej strane som začula šramot. Vedela som, že suseda Poliačková nás špehuje cez priezor. Aj vtedy. Koniec koncov ako vždy. Nikdy si nenechala nič ujsť a pri každom, čo i len nepatrnom hluku už cupotala k dverám. Striga stará!

   Nahnevane som hodila hubku do lavóra s vodou a saponátom a zamierila som k izbe. „Mami...“ zastala som na prahu.

   Mama sedela v kresle. Tvár mala unavenú, nevyspaté oči orámované tmavými kruhmi.  

Prikročila som k nej a dotkla sa jej ramena. „Nemáš benzín? Mami, vnímaš ma?“ jemne som  jej zatriasla plecom.

   „Robím to pre teba, aby sme mali z čoho žiť,“ vyslabikovala, nepozrúc na mňa.

   „Nemusíš! Nechcem, aby si sa predávala. Neznesiem tie hnusné pohľady susedov, všetci vedia, čo robíš, posmievajú sa mi! Aj spolužiaci si o tom šuškajú.“

   „Nech mi teda poradia, z čoho mám platiť účty!“

   „Nájdi si dajakú prácu alebo zostaň doma. Nevadí mi, že nebudeme mať čo žrať a ani z čoho zaplatiť nájom. Je mi to jedno,“ presviedčala som ju. „Len s tým prestaň! Keď skončím školu, zamestnám sa, splatím dlhy a bude nám lepšie.“

   „Prostitútka, si doma?“ ozvalo sa štipľavo odo dverí.

   Matka sa našponovala ako struna. „Nezavrela si?“

   Vyštartovala som do chodby. Oči sa mi stretli s nevraživým pohľadom susedy Poliačkovej. „Čo chcete?“ opýtala som sa jej.

   „Nevetrajte ten svoj smrad do spoločných priestorov!“ rozkričala sa. „Kto to má dýchať!“

   Nohou som prudko posunula plechový lavór, až z neho vyšplechla spenená voda, a rázne som zatresla dvere. Začula som, ako si Poliačková náznakom odpľula a hundrajúc prešla k svojmu bytu. Zapchala som si uši. Stále to isté. Keby som mala kam odísť, neváhala by som ani minútu. Lenže plánovala som, že len čo zmaturujem, zamestnám sa, hoci aj ako upratovačka, a zoberiem si hypotéku. Dovtedy to musím vydržať. Obchádzať unavenú matku, páchnucu na sto honov sexom. Vliecť olovenú guľu na nohe. Pod jej ťarchou a od hanby som sa prepadávala pod zem, až kým som nezahla za roh paneláka. Kým som sa nestratila z očí susedov bodajúcich ma do chrbta. Matka však neskoro večer pokojne vykročila z vchodu do ulíc so strojene dvihnutou hlavou...