Chil Rajchman - Posledný žid z Treblinky

Predstavujem vám šokujúcu novinku z dielne vydavateľstva Motýľ Posledný žid z Treblinky.
Na tento titul sa môžete tešiť už 21. septembra.

Samotný názov aj obálka naznačujú, že tento príbeh nebude žiadne ľahké čítanie. Ten kto však prahne po knihách z obdobia druhej svetovej vojny a má silný žalúdok, aby strávil autentické zverstvá, u toho si Posledný žid z Treblinky nájde pevné miesto v knižnici.

TIETO PEKELNÉ MEMOÁRE ZACHYTÁVAJÚ AUTENTICKÝ PRÍBEH ČLOVEKA, KTORÝ PREŽIL NACISTICKÉ ZVERSTVÁ,

ABY MOHOL ROZPRÁVAŤ PRÍBEHY MILIÓNOV ĽUDÍ, KTORÍ HOLOKAUST NEPREŽILI.

NEPREŽILI.

Od chvíle, keď Rajchman prišiel do Treblinky, až do okamihu, keď z nej utiekol, stretával sa len s hladom, chorobou a všadeprítomným strachom. Okrem toho sa hneď na začiatku musel vyrovnať so zdrvujúcou stratou vlastnej sestry, ktorá prišla do Treblinky spolu s ďalšími ženami a ich deťmi.

Vo svojich textoch Rajchman detailne opisuje kruté zaobchádzanie nacistov s miliónmi ľudí. Rozpráva o pekelnom rozdeľovaní prác, prostredníctvom ktorého uskutočňovali kruté vyhladzovanie.

Rajchman začínal ako holič žien, ktoré boli následne posielané do plynových komôr. Neskôr mu ponúkli ďalšiu prácu v tajnej zóne tábora – prenášal telá ľudí udusených oxidom uhoľnatým, ktoré tento plyn často menil na nepoznanie. O niečo neskôr bol preradený na prácu, ktorá ho poznačila na celý život – stal sa tzv. zubárom, čo znamená, že mŕtvolám nútene vytrhával zuby a oberal ich aj o ďalšie cennosti.

Úryvok:

Biedne vagóny ma odvážajú na to miesto. Prichádzajú zo všetkých strán: z  východu a  zo západu, zo severu a z juhu. Cez deň, rovnako ako aj v noci. V každom ročnom období: na jar, v lete, na jeseň, v zime. Vlakové súpravy tam prichádzajú nepretržite, bez problémov, a Treblinke sa každým dňom darí čoraz lepšie. Čím viac ich príde, tým viac ich Treblinka dokáže pohltiť.

 Vyrážame zo stanice Lubartow, asi dvadsať kilometrov od Lublina. Neviem o  nič viac než ostatní, netuším, kam nás vezú, ani prečo. Cestou sa snažíme niečo dozvedieť. Ukrajinskí strážcovia, ktorí na nás dávajú pozor, neprejavujú žiadnu zhovievavosť a odmietajú nám odpovedať. Jediné, čo od nich počujeme, je: „Zlato, peniaze, cenné predmety!“ Títo vrahovia sa na nás stále chodia pozerať. Neprejde hodina, aby nás jeden z  nich nezastrašoval. Bijú nás pažbami pušiek a každý sa nejako snaží zabijaka podplatiť, aby sa vyhol ranám. Takto to vyzerá v našom vlaku. 

 Vo vagóne som so svojou mladšou sestrou Rivke, pekným devätnásťročným dievčaťom, a jedným z mojich dobrých priateľov Volfom Berom Rojzmanom, s jeho ženou a ich dvoma deťmi. Poznám tu skoro všetkých. Pochádzajú z rovnakého štetla15, z Ostrowa Lubelského. Je nás stoštyridsať, sme natlačení jeden na druhého a dýchame vydýchaný vzduch. Keďže sa nemôžeme pohybovať, musíme potrebu vykonávať na mieste, aj keď sú vo vagóne pomiešaní muži so ženami. Počúvame náreky a ľudia sa navzájom pýtajú: kam ideme? Odpovedáme zvesením pliec a povzdychom. Nikto nevie, kam ideme, a  zároveň nikto nechce uveriť, že nás vezú tam, kam už mesiace odvážajú našich bratov a naše sestry, všetkých našich. Vedľa mňa sedí môj druhý priateľ, inžinier Katz. Uisťuje ma, že ideme na Ukrajinu, na vidiek, kde budeme môcť obrábať zem. Vie to, pretože mu to povedal jeden nemecký poručík. Bol to vedúci štátneho hospodárstva, ktoré sa nachádza sedem kilometrov od nášho štetla, Jedlanky. Prezradil mu to ako poďakovanie za opravu elektromotora. Napriek všetkým náznakom tomu chcem veriť.  

Vezieme sa. Náš vlak často zastavuje signalizácia, pretože nemá prednosť a  musí púšťať pravidelné vlaky. Prechádzame viacerými stanicami, napríklad Lukowom a  Siedlicami. Vždy, keď vlak zastane, prosím Ukrajincov, ktorí z neho vystupujú, aby nám doniesli vodu. Neodpovedia, ale ak im dáme zlaté hodinky, trochu nám jej donesú. Mnohí sa však vzdali svojich drahocenností bez toho, aby za ne dostali čo i len glg dohodnutej vody. Ja mám šťastie. Poprosím o ňu jedného Ukrajinca. Za fľašku si pýta sto zlotých. Súhlasím. Po chvíli sa vracia s pollitrovkou. Pýtam sa ho, koľko bude trvať cesta. Odpovedá mi, že tri dni, pretože ideme na Ukrajinu. Začínam si myslieť, že je to pravda... Už cestujeme skoro pätnásť hodín, a neprešli sme viac ako stodvadsať kilometrov.

Sú štyri hodiny ráno. Približujeme sa k stanici Treblinka, ktorá sa nachádza sedem kilometrov od Malkinie. Vlak zastavuje. Vagóny zostávajú zatvorené a my nevieme, čo sa deje. Čakáme, že vlak sa znova pohne. Sestra mi hovorí, že je hladná. Na jedenie však nemáme skoro nič. Keďže sme z nášho štetla odchádzali narýchlo, nemohli sme si nič kúpiť. Vysvetľujem jej, že cesta bude dlhá a jedlom musíme šetriť, aby sa nám nestalo, že nám naše zásoby nevystačia. Chápe to a už nechce jesť. Hovorí mi, že vlastne nie je veľmi hladná...