Lenka Kyselicová - Dievča z titulky

Ak máte radi oddychové romány a máte chuť sa vrátiť o pár rokov naspäť tak Dievča z titulky vám vaše želanie splní.

Lenka Kyselicová debutovala románom Láska a iné závislosti, ktorý získal u mladších čitateľov veľký ohlas.

Dievča z titulky nie je len pre mladšie ročníky, ale osloví všetky vekové kategórie.  Ak hľadáte v románoch napätie, romantiku, intrigy a prepletené vzťahy, táto novinka vás zaujme. Autorka vás prenesie cez Taliansko do Anglicka, do náručia dvoch záhadných mužov, ktorí skrývajú svoje tajomstvá.

Vychádza už 15. októbra.



Serafína má devätnásť a presne vie, čo v živote chce – stať sa lekárkou. No modrá krv v jej žilách jej nedovoľuje žiť život obyčajného dievčaťa s túžbami a so snami.

Po predkoch zdedila titul markízy, závratné dedičstvo i aristokratické privilégiá. Život ako z rozprávky však ukrýva svet mocenských hier a závisti, kde nič nie je sväté a kde sa aj nevinný prehrešok trestá verejnou šikanou a odsúdením.
Serafina uteká pred všadeprítomnými fotografmi z rodného Talianska až do anglického Oxfordu. Odhodlaná nasledovať svoj sen nastúpi na univerzitu, kde vďaka anonymite bežného života stretáva nových priateľov – Sebastiana a Bena.

Dokáže talianska aristokratka odolať ich britskému šarmu?
Objektívy fotografov však nikdy nespia a Serafina netuší, že jej noví kamaráti tiež nemajú obyčajný pôvod.


Úryvok:

Serafina sedela v rohu školskej knižnice a hľadela na stôl na opačnom konci pri okne. V rukách zvierala hodvábnu vreckovku s monogramom a v živote sa necítila trápnejšie. V duchu si za to nadávala. Prečo to robí? Ani si ju nebude pamätať! Napriek obavám si zbalila knihy a vykročila k stolu, ku ktorému sa chcela dostať už pred hodinou. Sedel za ním Ben. Chalan, ktorý jej dal vreckovku, ktorú držala v rukách. Cítila sa ako Anna Boleynová pred popravou. Mohla sa na to vykašľať, avšak babičkine slová a aristokratická výchova jej v tom zabránili. Babička Rosetta jej stále zdôrazňovala, že sa za každých okolností musí správať ako dáma. A dámy vždy prejavia vďačnosť, keď ide o džentlmena, ktorý im pomohol. Tu sa na chvíľu zastavíme. Áno, stále sme v dvadsiatom prvom storočí a, áno, ženy prešli emancipáciou a muži už neabsolvujú duely, aby zachránili česť svojej milej. To všetko Serafi na vie. Tak prečo robí vedu z  bezvýznamnej vreckovky? Pretože bola vychovávaná ako dáma. Babička Rosetta vždy ľpela – a stále ľpie – na aristokratických tradíciách, ktoré dedila jej rodina po generácie. A keď vám babička odmalička vštepuje, že muži svoje hodvábne vreckovky nenosia vo vreckách sák iba na okrasu, ale pre dámy, ktoré sa ocitnú v rozpakoch, vryje sa vám to do pamäti. Viete, že muž, ktorý nosí i dnes v saku hodvábnu vreckovku a bez váhania vám ju v núdzi poskytne, je skutočný džentlmen a mali by ste sa mu za jeho pomoc poďakovať. 

„Ehm… ahoj,“ šepla Serafina, keď sa konečne dostala k jeho stolu.

Odlepil zrak od kníh, do ktorých bol ponorený, a skúmavo ju sledoval. „Ja… ja som…“ „Viem, kto si,“ uškrnul sa. „Už som si myslel, že si na mňa zabudla.“ 

„Psst!“ okríkla ich knihovníčka. Ben ukázal na voľnú stoličku vedľa seba. Serafina si na ňu sadla.

 „Ja… uf, toto je tvoje…“ položila mu na knihu opratú vreckovku. Pozrel na ňu, potom na vreckovku. „Ďakujem?“ povedal v rozpakoch. 

„Nemáš zač. Tak… maj sa.“ Zdvihla sa na odchod, no Ben ju chytil za predlaktie, aby mu neušla. Bolo to také spontánne a rýchle, až sa mykla. Refl exívne sa mu vyšmykla zo zovretia a nešťastne drgla do papierového téglika s čajom, ktorý mal položený na stole. Hnedá tekutina zmáčala Benovi skriptá aj nohavice. „Ó, dio!“ šepla v panike. „Prepáč.“ Nervózne pozerala okolo seba a hľadala niečo, čím by utrela rozliaty čaj. Jediné, čo prišlo vhod, bola opratá vreckovka. 

„To nič, Sera. Nestresuj,“ upokojoval ju. To dievča sa mu páčilo. Bolo nevinne roztržité a prirodzene krásne, že sa naň nemohol hnevať. 

„Psst!“ okríkla ich opäť knihovníčka. „Obávam sa, že vás musím poprosiť, aby ste opustili knižnicu!“ povedala prísne.

 „Veľmi ma to mrzí,“ ospravedlňovala sa Serafina, keď spolu kráčali z knižnice. 

„Viem, už si mi to povedala asi osemdesiatkrát,“ zasmial sa.

„Počuj, Karamelka, čo keby si to odčinila?“ 

„Ako si ma to zas nazval?“ 

„Karamelka. Vieš, ako ten cukrík Cadbury…“ 

„Rozumela som!“ povedala podráždene. „Prečo mi vymýšľaš prezývky?“ 

„Baví ma to. A  nemohol som odolať. Si chutná ako karamelka.“ 

Serafi ne sa rozbúchalo srdce a na líca jej vystúpila červeň. 

„Takže o siedmej?“

 „Čože?“ 

„V tých obliatych nohaviciach vyzerám ako debil. Chalani mi to dajú vyžrať a môžeš za to ty,“ ukázal na ňu prstom.

 „Do siedmej mám labáky,“ ozvala sa potichu. Čo to trepe? Ísť s ním von?!

 „Okej, tak o  ôsmej.“ Z  vrecka saka vytiahol atramentové pero a  napísal adresu klubu do jej zošita. „Stretneme sa tu. A nie, že neprídeš. Viem, kde bývaš, Karamelka.“ Dal jej letmú pusu na líce a už ho nebolo.  

Bolo osem hodín a štyridsaťdva minút, keď Serafina vstúpila do klubu. Mala oblečené rifle, čierne tričko, obuté tenisky a na pleciach prehodenú univerzitnú mikinu. Vlasy si vypla do drdola, z ktorého jej vytŕčali neskrotné pramenne. Na mejkap sa vykašlala, použila iba maskaru. Rozhodla sa však pre šošovky namiesto okuliarov, lebo nechcela vyzerať ako úplná socka. Túžila sa na to vykašlať, ale Ava jej cez telefón vyčistila žalúdok, a tak sa nechala prehovoriť. Cítila sa hlúpo. Čo ak si z nej vystrelil? Prečo počúvala Avu vždy na slovo? Nikde ho nevidela. Klub bol plný, hrala v ňom živá hudba. Keď sa porozhliadla okolo, zistila, že je to vkusný podnik. Všetko naokolo bolo z  dreva – trámy, stoly, stoličky, podlaha i bar, ktorý bol zaplnený ľuďmi bažiacimi po dobrom pive a nezdravom občerstvení. Oproti vchodu bolo postavené pódium, na ktorom hrali muzikanti. Na chvíľu sa do ich hudby započúvala. 

… putujem prázdny, s hlavou sklonenou, naokolo život, ruch mesta predo mnou. 32 Kam zmizla láska? Kam sa vášeň podela? V tú minútu, keď si ma vo dverách videla. Opúšťam prázdny byt, zničený váhou tvojich slov. Vystavený temnote viet a obrazov. Všetko si medzi nami zmarila. Načo, načo si sa vôbec snažila? Klamárka! Klamárka! Klamárka!

Klubom sa ozval výdatný potlesk. Serafina sa pridala k tlieskajúcim, lebo pieseň, ktorá doznela, ju zaujala. Bola smutná. Baladická. No jednako z prejavu speváka cítila, že bola úprimná a prežitá. V duchu rozmýšľala, kto ho podviedol. Frajerka, snúbenica, manželka? „Tu si, Karamelka!“ odrazu sa pri nej zjavil Ben. „Už som si, myslel, že si sa na mňa vykašlala.“ Chytil ju za ruku. „Poď, predstavím ťa chalanom.“ Ani sa nenazdala a stála uprostred pódia. „Hej!“ okríkol ich Ben. „Toto je tá anjelka. Pozdravte Seru!“ Traja chalani sa narovnali a s úsmevmi ju zborovo pozdravili. Serafina im v rozpakoch mávla dlaňou. „Naozaj nie si vymyslená. Už som sa oňho bál,“ zasmial sa asi najstarší chalan zo skupiny. Vlasy mal ukryté pod čiapkou, oči prenikavé, smejúce sa. Na brade mal husté strnisko, no išla z neho aura pohody. „Ja som James,“ vystrel k nej ruku. „Bicie.“ „A môj najstarší brat,“ doplnil ho Ben. „Henry,“ ukázal na seba palcami vyšportovaný chalanisko s vlasmi hnedými ako med, v bielej košeli, modrom saku a rifliach. „Spev a gitara,“ žmurkol na ňu. „Čo piješ, princezná?“ Ben otrávene zagúľal očami. „Môj starší brat.“ Posledný chalan pokrútil hlavou. „Wescottovská klasika. Ahoj, ja som Sebastian. My sa poznáme,“ usmial sa na ňu.