16. Kapitola
V sobotu ráno ma
Mário šokoval pre neho veľmi netypickou vetou: „Musíme si sadnúť
a porozprávať sa.“
„O čom?“ spýtala som sa, hoci som
začala tušiť, že chce konečne riešiť blížiaci sa rozvod.
„O tom, ako sa dohodneme ohľadne detí,
bývania a výživného,“ odpovedal. „Majetok sa bude riešiť až po rozvode.“
Prikývla som: „Aha a kedy?“
„Dnes, keď deti zaspia. Nechcem to
rozoberať pred nimi.“
Súhlasila som, čo iné mi zostávalo.
Odtiahol za frajerkou, tváriac sa, že musí ešte aj v sobotu pracovať.
Obliekla som dvojičky a šli sme teda
na rannú prechádzku okolo jazera. Bolo mi smutno pri predstave, že onedlho
nebudem s nimi tráviť toľko času, ako doteraz. Veď som s nimi prežila
v našom byte celé štyri roky! Ešteže mám Olivera. Neviem, ako by som to
vlastne zvládla, keby som ho nespoznala. Bol to osud, ktorý mi ho prihral do cesty
a trošku tým zmiernil túto na psychiku náročnú situáciu.
V jazere plávali labute. Boli tu odjakživa, stali sa súčasťou
prirodzeného prostredia, v ktorom sme žili. Ktovie, kde budem bývať potom.
Všetko sa mi zdalo akési nejasné a zahmlené. Ako len budem žiť bez denného
kontaktu s deťmi? Mám s tým vôbec súhlasiť, s celou tou
nezmyselnou striedavkou? Nebolo by správnejšie bojovať? Rozvod by sa tým
natiahol na viacero pojednávaní. Ale čo Oliver? Nevie sa dočkať, kedy budem
voľná a my budeme oficiálne spolu. Tvrdí mi, že sa striedavej
starostlivosti nemám báť. Že si určite zvyknem a deti tiež. Spravíme si
ďalšie bábätko, a tak nebudem pociťovať ten predčasný syndróm prázdneho
hniezda po odchode detí k otcovi. Kto mi poradí, čo mám robiť?
Večer predo mňa Mário položil akúsi zmluvu.
Mala názov rodičovská dohoda.
Začala som čítať.
Pochopila som, že sa chce bez naťahovania dohodnúť na striedavke. Jeho ústupok
spočíval v tom, že mi bol ochotný platiť symbolické výživné na dorovnanie
príjmu. Asi mu to poradila jeho právnička. Samému by také čosi sotva napadlo.
Sústredila som sa na text, no písmenká mi sa mi akosi rozplývali. Zrejme to
bolo spôsobené slzami, ktoré mi vyhŕkli pri čítaní ortieľu.
V dohode stálo, že si deti budeme
striedať po týždni, počnúc piatkom o osemnástej hodine. Vianoce
a Veľká noc boli upravené špeciálne. Dohoda obsahovala i výživné,
ktoré chce Mário platiť na deti. Bola stručná a jasná a bolo už len
na mne, aby som sa k nej vyjadrila.
Dala som si pár dní na rozmyslenie.
Považovala som za dobrý nápad zájsť k Dávidovi a zdôveriť sa mu so
svojimi protichodnými pocitmi.
„Neviem, čo mám robiť a viem, že mi
nikto neporadí,“ fňukala som. „Musím sa rozhodnúť sama.“
Súcitne mi podal vreckovku: „Presne ako
vravíte. Ja vás môžem iba nasmerovať k tomu, aby ste si vybrali, čo je pre
vás výhodnejšie.“
„Ale ja neviem, či sa mám rozhodnúť
logicky, alebo emocionálne. Ktoré rozhodovanie je správne?“
Dávid ma chlácholil: „Nedá sa to takto
povedať. Sama musíte prísť na to, čo vám najlepšie vyhovuje. Pretože to je to,
o čo tu v prvom rade ide – o vás.“
Uškrnula som sa: „Keby vás počuli zo
sociálky, namietali by, že v prvom rade ide o deti.“
„Samozrejme,“ prikývol. „Ale pýtam sa: kedy
sú deti šťastné a spokojné? Nie je to náhodou vtedy, keď majú spokojnú a
milovanú matku?“
Neodpustila som si ironickú pripomienku: „K
tomuto by mal Mário určite námietky. Cíti sa byť lepším rodičom ako ja. On je
natoľko sebavedomý vo svojej role, že by si hádam trúfol naše deti aj
retrospektívne porodiť.“
Dávid sa nahlas zasmial: „To je síce pekné
a nikto mu to neberie, ale fakty hovoria jasne: matka je v rodine
najdôležitejšia. Aby mohla šíriť pokoj, lásku a pohodu, musí byť
predovšetkým sama v poriadku. Preto si položte otázku, čo potrebujete
k tomu, aby ste sa cítili šťastná?“
Túto otázku som si kládla už mnoho ráz.
Nebol preto problém odpovedať na ňu.
„Zdravie, ktoré zatiaľ mám, peniaze, ktoré
nemám, ale čoskoro nabehnú na účet a lásku, ktorú v podstate asi tiež
mám. A ešte by som potrebovala priestor pre seba, na oddych
a sebarozvoj.“
„Ide o to, či vám nejaký priestor pre
seba zostane, keď budú deti stále s vami,“ poznamenal Dávid.
„Presne o tom aj ja stále premýšľam.
Nechcem vyznieť ako egoistka, ale ako k tomu ja prídem, že oni dvaja,
Máriou s frajerkou, si budú žiť slobodne a bez záväzkov, kým ja budem
zahltená povinnosťami od rána do večera? Oni si budú nažívať ako králi,
zakladať si novú rodinku a tešiť sa z našich detí, keď im to práve
bude vyhovovať? A čo naši synovia? Nebudú sa cítiť ukrátení o otca
a nebudú odmietať mňa, keď budem s nimi deň čo deň? Nezovšedniem im?
To sú otázky, ktoré sa mi v súvislosti s tým všetkým vynárajú.“
„Práve pre to by ste mu možno tú striedavú
starostlivosť mali dopriať, keď po nej tak veľmi túži. Aj tak je pravdepodobné,
že ju časom nebude zvládať a potom to môžete prehodnotiť.“
A tak som sa rozhodla. Ale nebolo to
len na podnet Dávida a nášho rozhovoru. Presvedčil ma Oliver.
„Neboj sa, zvládneme to. Zvykneš si na ten
režim a deti tiež,“ chlácholil ma u seba v obývačke. Ležala som
mu na kolenách a on ma hladkal po vlasoch.
„Zatiaľ si to neviem predstaviť,“
odpovedala som a už sa mi k tomu nechcelo vracať.
„Mám nápad,“ povedal zrazu. „Viem, čo ti
pomôže.“
Neunúvala som sa reagovať.
„Poďme si spraviť dieťa!“
Vyjavene som naňho pozrela
a rozmýšľala, či to myslí vážne.
„Akože teraz, hneď?“
„Teraz!“ zvolal presvedčivo.
„Miláčik, dieťa nie je pečená kačica. Nemôžeš
si len tak odrazu povedať: poďme si spraviť dieťa!“
„A prečo nie? Možno sa to nepodarí
a možno áno. Necháme to na náhodu.“
„Pred tromi týždňami som nastúpila do
práce,“ namietala som. „To mám zase hneď odísť na materskú?“
„No a čo, skúšobnú dobu prežiješ, ešte
si na tebe nikto nič nevšimne. A potom ťa aj tak vyhodiť nemôžu.“
„Mhm, ponuka znie lákavo. Kedy exspiruje?“
žartovala som.
„Nerozmýšľaj dlho!“ Oliver ma priľahol
celou svojou váhou a ruky mi pridržal nad hlavou.
„Fíha, toto sa na teba nepodobá,“ povedala
som podrývačne.
„Veď ty ma vôbec nepoznáš,“ povedal Oliver
a ja som si na tieto slová spomenula o dva týždne neskôr. Naozaj som
ho nepoznala ani z desiatich percent. Kto to mal ale tušiť, že nič nie je
také, ako sa zdá? Človek predsa musí iným dôverovať, inak by nemohol žiť medzi
ľuďmi. A tak som dôverovala a doplatila na to. Nemám si však čo
vyčítať, konala som tak s dobrým úmyslom. Napokon, každému sa všetko vráti.
Aj Máriovi a Júlii, ktorí celý tento komplot zosnovali. Lebo ako sa
hovorí v jednom porekadle: kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára