19. Kapitola
Keď som prišla
domov, Mário s deťmi sa už chystal na odchod.
„Ideme do bytíku,“ tešili sa
a v rukách držali malé kufríky, ktoré si stihli naplniť všakovakými
hračkami. Slovom „bytík“ označovali Máriov nový podnájom.
„Ráno ti ich donesiem,“ povedal bez toho,
aby mi pozrel do očí.
Veď jasné, ako vždy, pomyslela som si. Nemám s tým čo urobiť.
Odnášaš mi vlastné deti z bytu ako tovar. Potom ich zase prinesieš
a snažíš sa tváriť, že to tak má byť. Že sa nič nedeje. V skutočnosti
sa deje veľa. Naše deti nikdy nebudú poznať kompletnú rodinu ani stabilný
domov. Vychováme z nich kočovníkov večne pripravených pobaliť si kufríky
a vyraziť na cestu. Takto som to nechcela.
Keď sa za nimi zavreli dvere, natiahla som
sa na posteľ a privrela oči. Netúžila som zaspať, mala som na pláne
triediť si veci v šatníku. Život už mám uprataný, zostáva už iba oblečenie
a topánky. Dám sa dohromady, začnem odznova.
Postavila som sa, otvorila pravé posuvné
dvere šatníka a začala vyťahovať jednotlivé kusy. Nohavice, saká, blúzky.
Všetko sa mi zdalo nemoderné a obnosené. Do väčšiny vecí by som sa už asi
ani nezmestila. Dostala som chuť všetko povyhadzovať. Niekomu to podarujem
a urobím ešte aj dobrý skutok.
Hádzala som všetko na posteľ,
hlava-nehlava. Dokonca ma to začalo i baviť. Na jednej veľkej hromade sa
ocitli tričká, nohavice a šaty. Kto to bude naspäť skladať, napadlo mi,
keď zazvonil telefón. Tereza. Po dlhej dobe mi volala.
„Mám veľkú novinu,“ povedala hrdo. „Nie si
sama, kto sa bude vydávať!“
Smutne som sa usmiala: „Aj ja mám jednu –
ja sa vydávať nebudem. V každom prípade Ti gratulujem.“
„Predstav si to, Juraj ma požiadal
o ruku!“ zvolala nadšene. Pravdepodobne prepočula moju správu. Bola
z toho taká šťastná, že ma zrejme nedokázala vnímať. Ja som pre zmenu
predstierala veselosť v hlase. Veď napokon sa nič hrozné nedeje. Som len
tesne po rozvode a dostala som kopačky od partnera, s ktorým som
plánovala budúcnosť. Nikto nezomrel, ani neochorel. Zem sa neprestala točiť.
„To je skvelé! Počuj, kedy ma s ním
zoznámiš? Veď ja o tom tvojom hrdinovi vlastne nič neviem!“ spýtala som sa
a naozaj som sa snažila tešiť.
„Viki, on je úžasný! Úplne dokonalý.“
„Kde býva a koľko má rokov?“
vypytovala som sa. „Ako vyzerá? Chcem vedieť, kto si vezme za ženu moju
najlepšiu kamarátku.“
Poslala ich spoločnú fotografiu. Uvedomila
som si, že museli použiť selfie tyč, veľkú vychytávku fotografujúcich sa párov.
Inak by sa im nepodarilo odfotiť sa z takej vzdialenosti.
„Mhm, vyzeráte spolu pekne. Hodíte sa
k sebe,“ ohodnotila som kladne, hoci nepriamo jej budúceho manžela. Bol
vyšší ako Tereza, mal husté vlasy a dobre spravené korunky. Bolo vidieť,
že sa udržiava. Alebo sa tak možno narodil, pomyslela som si pobavene.
„Ach, čaká ma veľa vybavovania. Ale bude to
príjemný stres.“
„Teším sa s tebou. Kedy bude svadba?
Práve sa hrabem v šatníku a zisťujem, že si nemám čo obliecť. Tak sa
pýtam, aby som si stihla dovtedy kúpiť aspoň spoločenské šaty.“
„Chceme, aby bola v júni. Na dátume sa
ešte musíme zhodnúť.“
„V poriadku, predbežne si vyznačím všetky
júnové víkendy v kalendári. Niežeby ma čakal nejaký program, ale pre
istotu. Pošli mi viac vašich fotiek, som zvedavá.“
„Pošlem, jasné. Len teraz musím letieť,
volá mi Juraj. Pá.“
Zložila. Tak predsa našla. Zaslúžila si to,
veď bola sama takmer dva roky.
Bezmyšlienkovite som skladala tie kusy
oblečenia, o ktorých som bola presvedčená, že ich ešte niekedy použijem.
Keď aj nie na to, na čo by mali slúžiť, minimálne ako prachovku. Prišlo mi to
celé nejaké vtipné a začala som sa rehotať ako blázon. Až som si pritom
musela sadnúť. Bol to zrejme taký uvoľňujúci smiech zo zúfalstva. Niečo, ako
ventil, ktorý vypustí nahromadenú paru. Tej pary som v sebe mala akosi
veľa, najmä v podobe hnevu a sklamania, ktoré sa vo mne kumulovali za
posledné mesiace.
A potom som si povedala, že ho
preverím, Terezinho pána dokonalého. Neviem, kde sa mi v hlave zobral taký
trúfalý nápad, ale pocítila som akési nutkanie zrealizovať ho. Keď už Oliver,
po novom Gabriel, vravel, že ma chce za spolupracovníčku, vyskúšam si na
nečisto, čo dokážem. Kamarátke spravím službu, aspoň si bude istá, že si
vybrala správne a že jej Juraj má charakter. A ak sa nechá nachytať,
Tereza mi poďakuje, že som ju zbavila podvodníka.
Pri tejto geniálnej myšlienke mi až
vyhladlo. Nechala som šaty na kope tak, ako boli a zišla som dole do
kuchyne. Vytiahla som z chladničky maslo a z poličky chlieb
a konzervu tuniaka. Pri jej otváraní som sa nechtiac porezala. Zamierila som
do lekárničky, ale všetky náplaste minuli deti pri hre na doktora. Pustila som
na ranu prúd vody a čakala, kým sa krvácanie zastaví. Potom som si na prst
priložila kus papierovej vreckovky a pokračovala v príprave večere.
Ako som natierala krajec, hlava mi pracovala na plné obrátky.
Skúsim ho nájsť na Tindri. Ktovie, či sa
tam ešte nachádza. Pravdepodobne tam už nebude, veď našiel Terezu a je do
nej zamilovaný. Po správnosti by sa mal z celej tejto zoznamky, nech už sa
sem registroval za akýmkoľvek účelom, vymazať.
Tak sa teda pozrime. Nastavím si kritériá
do päťdesiat kilometrov. Juraj by mal byť z Bratislavy, ak si správne
spomínam. Keď bude na sieti, určite sa k nemu dostanem.
Musím si však
založiť iný profil, je pravdepodobné, že ma pozná z Terezinho rozprávania.
Možno aj videl naše spoločné fotografie na facebooku. Musím byť preto opatrná.
Zakladám profil akejsi Klaudie
a nahrávam doň fotky neznámej modelky stiahnutej z internetu. Potom
začnem hľadať. Je tu pár Jurajov, ale zatiaľ sa ani jeden nepodobá na toho Terezinho.
V emailovej schránke prezerám fotky, ktoré mi kamarátka poslala, aby som
si bola istá, ako jej vyvolený vlastne vyzerá. Nieže si ho s niekým
pomýlim.
Dostávam hlásenie: Vo vašom okolí sa
nenachádza nikto nový. Všetky kontakty sa minuli.
Skúsim neskôr. Večer
býva viac ľudí na sieti.
Dojedám chlieb s tuniakom
a zapíjam ho vychladeným pivom. Som ako chlap, pomyslím si a neviem,
či je to dobre. Žena by sa mala predsa cítiť ženou, byť jemná
a zraniteľná. Taká, ako moja nová identita – modelka Klaudia.
Tak sa teda pozrime, kto nám o hodinu
pribudol. Mala som pravdu, večer sa chlapi nudia, tak visia na zoznamke
a balia.
Vtom som ho našla. Juraj, 38 rokov.
Porovnala som jeho fotografiu s tými, ktoré poslala ona a nebolo pochýb – bol
to on. Ani som dlho nepremýšľala a rovno som mu dala „superlike“. Tak
a teraz sa ukáž, môj zlatý, či si zaslúžiš Terezino srdce.
A Juraj sa vyfarbil. Moju priazeň mi
opätoval. Akoby zabudol, že práve požiadal jednu ženu o ruku, chytil sa na
návnadu inej. A to nebolo všetko. Akonáhle sa nám na Tindri objavilo
spojenie, napísal: Ahoj kočka, hľadáš
zábavu na večer?
Nemusela som dlho rozmýšľať a napísala som:
Nudím sa. Nechceš ma prísť zabaviť?
Odpovedal: Kde bývaš? Mám dnes voľno. Prídem rád.
Z našej komunikácie som si spravila
snímku. Ledva som to zvládla, ruky sa mi triasli, akoby sa to týkalo priamo mňa
a nie mojej kamarátky. Netušila som, že bude také ľahké nachytať ho. Keby
som chcela, pošlem túto konverzáciu rovno Tereze a chlapec má po chlebe.
Ale
mám jej to urobiť? Mám zničiť jej šťastie?
To som si teda zavarila! Narobila som si
zbytočné problémy.
Nemôžem sa jej predsa priznať, že som
zámerne testovala jej frajera. Ani sama som presne nevedela vysvetliť, aká bola
moja motivácia urobiť to. Asi som si chcela vyskúšať detektívne schopnosti, ale
toto naozaj nestálo veľa námahy. Zvládol by to hocikto, nebolo žiadne umenie
odhaliť ho. Ako je teda možné, že mu Tereza verila?
Uvažovala som, čo robiť. Ak jej nič
nepoviem, ten hajzlík ju bude klamať a podvádzať. Rozhodla som sa, že sa
musím poradiť s niekým, kto sa v tom vyzná. Zavolala som Gabrielovi.
Konečne sa mi podarilo osvojiť si jeho skutočné meno.
„Áno?“ ozval sa. „Ideš o mnou do
podnikania?“
„Nevolám preto. Ale vieš čo? Ak mi pomôžeš,
vezmem to. Práve som sa spontánne rozhodla.“
„Správna voľba. Nemáš čo stratiť. Čo odo
mňa potrebuješ?“
„Preveriť jedného chlapa. Požiadal
kamarátku o ruku a teraz balí mňa.“
„Mhm, máš nejaký písomný dôkaz?“
„Áno, mám snímky našej konverzácie.“
„Tak jej ich pošli tie a máš po
probléme. Načo pátrať ďalej.“
„Nie je to také jednoduché. Založila som si
falošný profil a začala som ho baliť ako prvá. Chcela som otestovať jeho
lojalitu. Nemôžem jej predsa povedať, ako to bolo, veď by ma znenávidela.
Rýpala som sa jej do súkromného života z nudy a zvedavosti
a pokazila som jej svadbu.“
„To už jej toho stihol toľko nasľubovať?“
„Ty máš čo hovoriť, však? Nedávno si žiadal
o ruku ty mňa.“
„Dobre, ale ja som bol predsa zaplatený. To
je iné.“
„Tak mi teraz pomôž vymyslieť, ako jej
otvoriť oči bez toho, aby som vyzerala ako závistlivá krava.“
„Vymysli nejaký postup a ja ti
pomôžem. Ber to ako skúšobnú pracovnú úlohu. Len odo mňa nechci, aby som toho
týpka zbalil, som heterosexuál.“
„Ha, ha. Ani ja to na neho skúšať naživo
nemôžem, pravdepodobne by vedel, že som Terezina kamarátka.“
„Tak na niečo príď a zavolaj mi. Čau!“
Zložil. Ten mi teda pomohol! Musím
vymyslieť riešenie, ktoré je lacné a efektívne. Nemôžem to predsa nechať
tak, čo by som bola za kamarátku? Chodila som po byte ako levica
v klietke. Od nervov som schrúmala celú tabličku orieškovej čokolády. Boli
v nej celé lieskovce. Túto som si kupovala iba pre seba, deti ju nemali
v obľube. Uvažovala som, či sa mi k čokoláde hodí pohár bieleho vína.
Nedávno kúpená fľaša sa chladila v chladničke. Potom som si však
spomenula, že som iba pred chvíľou dopila pivo. Čert to ber.!Vytiahla som zo
skrinky ručne fúkaný pohár drahší ako moja kabelka, ktorý som doposiaľ
nepoužívala v obave, že ho rozbijem.
A zrazu mi to docvaklo. Mne to tuším
naozaj myslí! Ani sa Gabrielovi nečudujem, že ma láme na spoluprácu. Bude to
celé rýchle a účinné. A svoju osobu z toho vynechám.
Zapla som tlačiareň a vytlačila
konverzáciu s Jurajom. Vložila som papiere do obálky a rozhodla sa
poslať ako anonym na Terezinu adresu. Bolo to to najlepšie, čo som v danej
chvíli mohla urobiť. Takto jej dám vedieť o nečestných úmysloch jej milenca
a zároveň neprezradím seba. Bude smutná, ale má právo to vedieť. Potom
nech sa rozhodne sama.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára