17.Kapitola
V deň nášho
rozvodu sme sa ráno zobudili každý vo svojom príbytku. Mário v prenajatom
dvojizbovom byte a ja v našom, ešte stále spoločnom, rodinnom
mezonete. On vstal od svojej milenky, ktorá mu popriala veľa šťastia
a vtisla mu na pery zamilovaný bozk. Ja som vstala od našich detí, ktoré
som pobozkala na čelo a v duchu som sa pomodlila za to, aby to
dopadlo najmä v ich prospech. Hoci som skutočne netušila, čo vlastne pre
ne môže byť zo zostávajúcich možností prospešné. Mala som obavu, že kočovanie
z domácnosti do domácnosti v týždňových intervaloch pre ne to
najlepšie nebude. Čo iné som však mohla urobiť?
Obaja sme si obliekli košeľu takej istej
bledomodrej farby a tmavé nohavice. Nie je to trošku hlúpe, keď
rozvádzajúci sa manželia farebne ladia oblečením? Neviem, čo si o tom
myslela sudkyňa Benková, no mne sa to zdalo prinajmenšom vtipné.
„Pôjdeme jedným autom, alebo mám ísť na
tvojom bielom?“ spýtala som sa tesne pred odchodom z domu. Nebolo
príležitosti, pri ktorej by mi Mário nepripomenul, že tá desaťročná šunka je
jeho a kedykoľvek sa rozhodne, má právo mi ju odobrať.
„Môžem ťa odviezť,“ privolil neochotne.
Bolo vidno, že je nervózny a na pojednávanie by za seba najradšej poslal
niekoho iného. Kontroloval výtlačky rodičovskej dohody a nahlas
sumarizoval, či má všetko. Deň predtým som mu pripomenula, aby nezabudol na
dokladovanie výdavkov spojených s jeho príjmom a užívaním bytu.
Samozrejme, že na to nemyslel, a preto ešte v noci sťahoval dáta
z internetu, aby mohol vyznačiť, kam aké platby odchádzajú.
Cestou na súd odviezol deti k svokre
a neskôr zle odbočil, no našťastie sme nezmeškali. Dokonca aj parkovacie
miesto sme našli bez problémov. Pred pojednávacou miestnosťou sme boli
v predstihu.
O chvíľu dofrčala Máriova advokátka,
korpulentná afektovaná ženská v strednom veku. Pokojne som jej podala ruku
a predstavila sa.
„Teší ma,“ povedala a ja som sa silene
usmiala, lebo ma až tak netešilo. Nieže by som sa cítila psychicky na dne, na
to som tu mala skôr Mária. Jednoducho sa mi tu nechcelo byť. Už teraz mi bolo
jasné, že nás rozvedú rýchlo a bez prieťahov.
„Sudkyňa Benková je jedna príjemná, rozumná
osoba. Máme šťastie, že sme natrafili práve na ňu. Rozhoduje spravodlivo
a vecne. Nerobí zbytočné problémy. A navyše si myslím, že nás aj
pochváli, keď uvidí, že sme na všetkom dohodnutí,“ prikyvovala táto Judr.
spokojne.
Super, pomyslela som si ironicky.
Z pochvaly tej osoby budem určite čerpať energiu na nasledujúce mesiace.
Máriova advokátka neprestávala tliachať.
Pobrala som sa radšej dole pohľadať automat na kávu. Samozrejme, žiaden tu
nebol. Súd nie je inštitúcia, kde by ste sa mali cítiť príjemne. Máte sa tam
chvieť od strachu a cítiť rešpekt pred spravodlivosťou, nie kávičkovať.
Keď som sa vrátila na poschodie, advokátka
práve vysvetľovala mĺkvemu Máriovi, ako sa ona kedysi pred rokmi dôstojne
rozvádzala. Ako sa preto dnes nehanbí ukázať svojim deťom rozsudok, pretože
všetko prebehlo na úrovni a bezbolestne. Dokonca i dnes zasadnú
s bývalým mužom a deťmi k slávnostnému stolu a spoločne sa
najedia, aby mali deti pocit kompletnej rodiny. Z tých kecov mi bolo zle
a dovolila som si sarkasticky poznamenať:
„Možno aj my budeme raz sedieť vo štvorici
ako jedna veľká rodina s novými partnermi a všetkými našimi deťmi zo súčasných
vzťahov i predošlých manželstiev. Mozaiková rodina, tak sa tomu hovorí,
však?“
Advokátka na mňa zazrela, ale nestihla
zareagovať, lebo dvere do pojednávacej miestnosti sa otvorili a vyšiel z
nich asi trinásťročný chlapec.
„Vidíte? Takto to je, keď predvolajú pred
súd dieťa. A veru to niekedy robia, keď sa inak nedá a keď sa rodičia
nevedia dohodnúť.“
Uvažovala som, kto mu poradil, aby ho
zastupovala táto osoba. Od začiatku mi neskutočne liezla na nervy svojou
nadradenosťou. Nevedela som sa dočkať, kedy bude po celej tejto šaškárni. Mário
za celý ten čas nepovedal viac slov ako päť. Ešte aby som tu ja teraz
zachraňovala situáciu. Veď ten mumák nie je schopný venovať sa ani vlastnej
advokátke!
Po desiatej sme sa dostali na rad.
Miestnosť sa otvorila, predošlý rozvádzajúci sa pár vyšiel von a my sme
vstúpili dnu. Na pokyn sudkyne sme sa usadili po pravej a ľavej strane.
Mário sedel so svojou advokátkou naľavo od sudkyne a ja ako navrhovateľ
som sedela po jej pravej ruke. Keďže som bola sama, bez právneho zástupcu,
sadla si vedľa mňa sociálna kurátorka. Boli sme upozornení, aby sme si vypli
mobilné telefóny a aby sme nekonzumovali jedlo ani nápoje. Keby mi teda
náhodou prišlo zle, nesmela by som sa ani napiť vody.
Sudkyňa recitovala svoje tradičné nacvičené
frázy a zapisovateľ zapisoval. Mala príjemný, akoby láskavý
hlas, decentný úsmev a červený lak na nechtoch. Vyzerala trochu ako
dobrá víla z rozprávky o neposlušných manželoch.
Keďže sme priniesli rodičovskú dohodu
a vzdali sa dokazovania ako aj možnosti odvolať sa, všetko išlo ako po
masle. Prvá otázka, ktorú mi sudkyňa položila, bola:
„Čo považujete za dôvod vašich nezhôd
vedúcich k rozvodu manželstva?“
Chvíľu som uvažovala, že poviem pravdu.
Respektíve, že sa iba budem držať toho, čo som uviedla v návrhu na rozvod,
podanom minulý rok. Za dôvod krachu inak harmonického manželstva považujem to,
že si môj manžel našiel frajerku. Mala som v pláne urobiť sarkastickú
poznámku o výraznom vekovom rozdiele zaľúbencov, o kríze stredného
veku u mužov alebo o tom, že pán Mário B. sa jedného dňa zmagoril. Celkom
mu preplo v tej jeho makovici! No zahryzla som si do jazyka. Takéto výlevy
by možno niektorých zúčastnených pobavili, no k ničomu konštruktívnemu by
neviedli. A mne sa sem naozaj nechcelo vracať.
Odpovedala som preto vecne: „Dôvodom je
zrejme povahová nekompatibilita.“
Sudkyňa bola s mojím trefným
pomenovaním problému zrejme veľmi spokojná, pretože ho nadiktovala
zapisovateľovi, ktorý ho použil v zápisnici.
Ďalšia otázka, ktorú na mňa adresovala
a ktorú som si zapamätala, bola, či mám aj ja iného partnera.
Odpovedala som pravdivo: „Už áno.“
Tak a je to vonku! Nestihla som
zachytiť Máriov pichľavý pohľad, ktorý po mne stopercentne vrhol po mojom
priznaní. Týmto som však nechcene pomohla nastoliť akýsi dojem kolektívnej
viny. V rozsudku totiž zaznelo, že obaja partneri si boli počas manželstva
neverní. Bolo to nehorázne klamstvo, no čo už s tým narobím. Nikoho
nezaujíma, kto, ako, čo komu a prečo urobil. Jediné, čo súd zaujíma je to,
ako sa pôjde ďalej.
Súd tiež zisťoval, aké sú moje
a Máriove majetkové pomery, kto koľko zarába, kto kde býva a kto sa
na akom aute vozí. A tiež sa vyčíslili náklady na domácnosť, koľko stojí
nájomné, elektrina, strava. Mário z toho celého nakoniec vyšiel ako úplne
ideálny manžel, ktorý je ochotný ponechať svoju nevernú exmanželku bývať
zadarmo v byte, ktorý on kúpil, on spláca a platí zaň náklady.
Necháva mi auto, ktoré môžem užívať (zabudol spresniť, že mi ho len požičiava
a rozhoduje, kam ma na ňom pustí) a dobrovoľne mi k striedavej
starostlivosti priznal aj symbolické výživné na deti. Jednoducho povedané,
každá by chcela takého exmanžela. Radosť rozvádzať sa!
Sudkyňa, zjavne spokojná s hladkým
priebehom pojednávania, položila Máriovi šibalskú otázku:
„Uvedomujete si, čo taká striedavá
starostlivosť obnáša? Nieže sa tu o pár mesiacov zídeme s tým, že
budete žiadať zmenu!“
Znelo to trošku, akoby teta na ulici
pohrozila prstom malému chlapcovi: No no no, ty jeden! Dávaj pozor a nekop
tú loptu do okna, lebo mi rozbiješ sklo!
Na záver vyslovila rozumnú úvahu
o tom, že je dobre, keď sa o deti starajú aj otcovia. Lebo aj ženy si potrebujú trošku oddýchnuť
a teda by mali prenechať mužom nejaký ten priestor, aby prebrali štafetu
rodičovských povinností.
Na konci pojednávania vyzerali všetci
spokojne. Sociálna kurátorka sa usmievala, celá šťastná, že nemusí ísť
prešetrovať pomery v domácnosti zúčastnených. Máriova advokátka ešte
nezabudla podotknúť, aký je Mário super manžel, že je ochotný starať sa a platiť
a že je dobre, ako sme sa všetci pekne dohodli. Veď sme napokon
inteligentní ľudia.
Všetci sme sa rozišli svojím smerom, my
dvaja čerstvo rozvedení k jednému autu. Mário bol z celého
pojednávania akýsi emocionálne rozorvaný, no nehovoril nič. Rozprávali sme sa
iba o deťoch, o tom, kto ich vyzdvihne u svokry a kto ich
bude mať večer. Striedavá starostlivosť sa mala začať až po oficiálnom doručení
rozsudku súdom.
Jedna z prvých vecí, ktoré musela po
pojednávaní urobiť, bolo napísať Oliverovi správu. Určite sa poteší, keď sa
dozvie, že som už voľná.
Poslala som mu teda esemesku: Mám to za sebou. Som tvoja.
Neodpovedal hneď, ale bola som si istá, že
sa potešil. Vyjadril sa síce, že počká, aj keby sa pojednávanie odročovalo, no
načo veci zbytočne naťahovať. Výsledok by bol aj tak ten istý.
Mário ma vysadil pred domom
a pokračoval do práce. Nechcela som sa mu pozrieť do očí, bála som sa, že
v nich uvidím slzy a tiež ma to rozosmúti. Preto som zaplesla dvere
na strane spolujazdca trochu ráznejšie, než by sa patrilo. Akoby som mu tým
chcela naznačiť, nech sa vzmuží.
Doma som sa vyzliekla z blúzky
a nohavíc a ľahla si na gauč. Volala mi mama, otec, kamarátky, všetci
zvedaví, ako to celé dopadlo. Cítila som sa celkom nad vecou a nebolo to
hrané. Konečne sme tomuto jednému veľkému trápeniu spravili koniec.
Všetci ma obdivovali, ako to statočne
zvládam. Nielen že som sa na súde nerozplakala, ale dokonca aj v telefóne
niekoľko hodín po pojednávaní som zostávala pokojná a vyrovnaná. Možno to
na mňa príde neskôr, celý ten smútok z konca.
Prešla hodina a Oliver stále
neodpísal. Povedala som si, že možno spí, alebo má nejakú súrnu prácu. Počkala
som ešte ďalšiu hodinu a vytočila jeho číslo. Zrušil ma a po chvíli
poslal správu: Musíme sa porozprávať.
Stretnime sa u mňa o šiestej večer.
Táto stručná chladná správa ma šokovala.
Chcela som sa pýtať, čo to znamená a či je v poriadku, bála som sa
však. Akoby som si radšej zvolila možnosť nedozvedieť sa viac a nechať
veci tak, ako sú, odsunúť celú záležitosť na neurčito.
Niekedy je lepšie nevedieť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára