18. Kapitola
Tesne pred šiestou
som zazvonila na zvončeku pri bráne jeho domu. Bez slova ma vpustil dnu.
Vybehla som po schodoch. Bola som nervózna a nechcelo sa mi čakať na
výťah. Keď som zadýchaná dobehla k jeho dverám, otvoril ich oblečený akosi
formálne. Žiadny župan, pod ktorým by bol nahý, ako zvyčajne. Dokonca ani rifle
a tričko. Mal na sebe slušné, akoby oblekové nohavice a košeľu
krémovej farby.
„Poď ďalej,“ vyzval ma. Zdalo sa mi, že je
akýsi iný. Radšej som sa na nič nepýtala. Čakala som, že mi sám vysvetlí, čo je
dôvodom mojej návštevy, no zarazilo ma, že ma pri príchode ani nepobozkal.
„Poďme si sadnúť do kuchyne,“ povedal
a rukou naznačil, kam mám ísť.
Do kuchyne? Vždy sme šli do obývačky, na
náš gauč. Začala som tušiť, že sa deje niečo vážne, no ani za svet som nevedela
prísť na to, čo. Sadla som si na tvrdú jedálenskú stoličku z Ikea
a ani som nedýchala.
„Viktória, to, čo ti teraz poviem, bude
drsné,“ povedal vážnym hlasom.
Hlava mi pracovala na plné obrátky. Čo mi
môže chcieť povedať? Uvažovala som nad najhoršími alternatívami. Je smrteľne
chorý? Je smrteľne chorý a je to nákazlivé? Opúšťa ma, lebo si to
rozmyslel? Opúšťa ma kvôli inej žene?
Stále som však bola ticho. Akékoľvek otázky
sa zdali byť zbytočné a navyše som nedokázala pochopiť, čo sa na Oliverovi
zmenilo. Akoby to ani nebol on, ale muž, ktorého nepoznám.
Konečne prehovoril. Znel ako lekár, ktorý
oznamuje príbuznému, že operácia sa nevydarila.
„Veci sa majú takto,“ začal
a nepozeral sa mi pri tom do očí. „Volám sa Gabriel, myslím krstným menom.
Meno Oliver je falošné.“
Pozerala som naňho v nemom úžase.
Z úst sa mi vydralo iba jedno takmer
nečujné: „Prosím?“
Pokračoval chlácholivým tónom. Zdalo sa, že
mu je celá situácia viac ako nepríjemná.
„Viktória, myslím, že si môžeme
i naďalej tykať. Veď sme spolu niečo zažili,“ odmlčal sa, akoby naberal
odvahu. Potom doplnil: „Najal si ma tvoj manžel, Mário.“
Chvíľu som spracúvala jeho slová. Nebola
som si istá, čo tým myslí.
„Najal?“ spýtala som sa nechápavo.
Prisunul si stoličku bližšie ku mne
a pokračoval.
„Pracujem pre detektívnu kanceláriu. Som
herec, vyštudoval som herectvo na konzervatóriu a živím sa ako niekto,
koho detektívne kancelárie nazývajú „rozvracač“. Je to vlastne jedna zo
služieb, ktoré klientom ponúkajú. Nechcem ti tu dopodrobna vykladať
o náplni mojej práce, pretože v tomto štádiu ťa to pravdepodobne ani
nezaujíma. Slovom, ide o to, že si nás klienti najímajú, keď potrebujú
niečo dosiahnuť. Najčastejšie odlákať milenku od manžela, zabezpečiť alibi
alebo akýmkoľvek spôsobom docieliť to, čo je v ich záujme. To, čo chcel od
detektívnej kancelárie tvoj muž bolo, aby si pristúpila k rodičovskej
dohode. A detektív poveril mňa, svojho externého zamestnanca, aby som to
celé zrealizoval.“
Chvíľu som rozmýšľala. Ničomu som
nerozumela.
„Ale ako ...“ stále mi to celé akosi
nedávalo zmysel. Krútila sa mi hlava a keby som nesedela, možno že aj
omdliem. Vypýtala som si pohár vody. Postavil ho predo mňa a bol to ten
istý pohár ako vždy. Na skle sa preháňali žlté a oranžové motýliky. Pohár,
zariadenie bytu, všetko bolo rovnaké. Jediné, čo sa zmenilo, bol on.
Snažil sa vysvetliť mi to najlepšie, ako sa
dalo.
„Jednoducho. Mal som navodiť pocit toho, že
ťa milujem, počítam s tebou a môžeš sa o mňa oprieť. Keď sa
rozvedieš, nebudeš osamelá a vlastne to bude výhodné aj pre teba, keď sa
deti dostanú do striedavej starostlivosti. V prípade, že by si mala
partnera, určite by si čas bez nich vedela lepšie využiť ako sama. Mal som ťa
dostať do stavu pohody, šťastia a zamilovanosti. V takomto stave je
človek skôr náchylný dohodnúť sa, ako keby sa cítil osamelý a nešťastný.“
Odmlčal sa, aby mi dal priestor stráviť
novonadobudnuté informácie.
Je to vôbec možné? Možno sa mi to celé iba
sníva.
„Ja to celé nechápem,“ povedala som. „Veď
sme sa predsa náhodne zoznámili na Tindri.“
Oliver začal vysvetľovať: „Áno, tvoj manžel
zistil, že tam chodievaš. Ako, to neviem. Potom to bolo jednoduché. Dal som ti
superlike a ty si mi ho opätovala. Začali sme komunikovať a zvyšok už
poznáš.“
Znovu sa odmlčal. Sedela som v jeho
kuchyni ako kôpka nešťastia a snažila sa pospájať si všetky súvislosti.
Tak toto sa mi snažila moja vyvinutá intuícia celý ten čas naznačiť?
„Nerozumiem jednej veci,“ povedala som.
„Pýtaj sa. Nič ti už nebudem tajiť.“
„Prečo si sa na začiatku tváril, že náš
vzťah berieš ako úlet? Prečo si to od začiatku nehral na zamilovanosť? Bolo by
to tak predsa jednoduchšie, alebo nie?“
Oliver, teda vlastne Gabriel, bol vďačný,
že som neurobila hysterickú scénu, fyzicky ho nenapadla, ani sa nervovo
nezrútila. V jeho tvári som pozorovala úľavu. Odrazu bol ochotný všetko
vysvetliť. A ja som chcela vedieť detaily. Bola som v šoku
a mala som na ne právo.
„Nechcel som vzbudiť podozrenie. Bolo by to
trochu čudné, tváriť sa, že ide o lásku na prvý pohľad.“
Chcela som povedať, že ja by som to za
čudné nepokladala. Považovala by som to za romantické, osudové a pekné.
Asi to bude tým, že som naivná. Chcela som sa ho spýtať, či aj slabé sexuálne
výkony boli súčasťou jeho hereckého umenia, no potom som si pomyslela, že mám
aj dôležitejšie otázky.
„Tá žena vtedy, čo ťa bola navštíviť, bola
tvoja klientka?“
Ochotne odpovedal: „Áno, potrebovala odo
mňa službu – odlákať milenku svojho muža.“
Je to vôbec možné, kam zájde zúfala žena
v snahe udržať si manželstvo? Nemala by ho namiesto snahy znovu získať,
radšej kopnúť do zadku a vyhodiť ho aj s kuframi k tej druhej?
Áno, to vám povie každý, koho sa tento problém priamo netýka. Ako náhle to však
zažijete na vlastnej koži, odrazu vás celé to vaše hrdinstvo prejde. Ja sama
som dávala Máriovi veľa šancí, aby sa vrátil. On ich však všetky, jednu po
druhej, systematicky zahadzoval.
„A čo
tá tvoja taxislužba?“ spýtala som sa.
Smutne sa usmial: „Žiadna neexistuje.“
„Vedela som to. Nenašla som ťa na
internete, už vtedy mi to bolo podozrivé.“
„Si bystrá žena, Viki,“ polichotil mi.
Odpila som si z vody a zahľadela
sa do prázdna.
„Stále nemôžem uveriť tomu, že si to celé
na mňa hral. Je toho vôbec niekto schopný? Veď je to hotové zverstvo!”
Môj údiv sa pomaly začal meniť na zlosť.
Mala som chuť jednu mu vylepiť, no ovládla som sa. Chcela som vedieť viac.
Všetko. Zvedavosť zvíťazila nad urazenosťou.
„Som herec, Viki,“ povedal. „Hranie rolí
je pre mňa prirodzené. Nakoniec, je to moja práca, za ktorú som platený. Ale
musím povedať, že tento raz mi to bolo veľmi nepríjemné, pretože tu išlo
o deti. Viem, aká si na nich závislá.“
„A ktorá matka nie je závislá na svojich
deťoch?“ skríkla som. Dostala som chuť chytiť ho za ramená a zatriasť ním.
Postupne sa mi začali vynárať ďalšie
súvislosti. To, ako mu vtedy v ZOO volal Mário a on to nezdvihol. To,
že vedel veľkosť môjho prsteňa. Môj ex mu o mne poskytol celkom slušný
obrázok.
Pozrela som sa mu priamo do očí
a povedala: „Jedna vec mi ale vôbec nedáva zmysel.“
„Aká?“ spýtal sa.
„Prečo tu spolu sedíme a ty mi všetko
prezrádzaš? Nemalo by to byť tajné? Celé toto tvoje pôsobenie?”
Oliver sa nadýchol: „Vidno, že ti to myslí.
Samozrejme, malo to byť tajné. Aj to doteraz vždy tak bolo. Manželia mojich
klientiek ani ich milenky sa nikdy nedozvedeli o tom, že som bol iba
najatý. Tá žena, ktorú si vtedy stretla u mňa v dome, prišla za mnou,
aby som odlákal milenku jej manžela. Bola to mladá baba, vo veku asi dvadsať
rokov. Mojou úlohou bolo namotať milenku, aby nechala jej muža na pokoji.“
„A podarilo sa ti to?“
„Veľmi rýchlo, dokonca som sa s ňou
nemusel ani vyspať.“
Uškrnula som sa: „To mi hovoríš preto, aby
som nemala zlý pocit, že si ma podvádzal s inou? A čo ten prsteň, čo
si mi dal? Nemusím ti ho hádam vrátiť.“
„Platil ho tvoj bývalý,“ povedal
a sklopil zrak. Bolo to pre mňa do značnej miery bolestivé a on si to
uvedomoval.
„Stále som sa nedozvedela, prečo si mi
celé toto prezradil? Ako to zvykneš ukončiť, celé tieto falošné vzťahy?“
„Záleží od povahy dotyčnej osoby. Niekedy
sa s ňou rozídem pod určitou zámienkou. Niekedy sa jednoducho odmlčím,
vypnem telefón, zmením bydlisko.“
„Aha,“ prešla som k oknu a odhrnula záclonu. Tento výhľad som
dôverne poznala.
„A toto je tvoj byt?“
„Iba prenajatý,“ odpovedal. „Sťahujem sa
podľa potreby.“
„Nemôžem tomu uveriť,“ krútila som hlavou.
„Vieš mi poradiť, ako mám prísť domov a nezabiť svojho ex?“
Gabriel na mňa uprel prosebný pohľad:
„Chcel by som ťa požiadať, aby si ma neprezradila. Viem, že si nahnevaná
a nemáš dôvod brať na mňa ohľady, no aj tak ťa o to prosím! Ak ma
prezradíš, zdiskredituješ tým celú detektívnu kanceláriu. Tvoj ex by to určite
len tak nenechal a šiel by sa sťažovať. V zmluve totiž stálo, že
zaručujeme diskrétnosť.“
Nechápavo som naňho zazrela: „Tak mi teda
vysvetli, prečo teraz porušuješ zmluvu a ohrozuješ povesť svojho
zamestnávateľa?“
Ničomu som nerozumela a už som sa aj
pomaly prestávala snažiť. Všetko sa mi zdalo šialené.
„Zmietam sa medzi dvoma extrémami,“
vysvetľoval Gabriel. „Na jednej strane som voči zamestnávateľovi lojálny, lebo
je to tak profesionálne. No na druhej strane na toho idiota seriem. Vypiekol so
mnou. Nezaplatil mi za posledné dve zákazky. Dúfam, že tie prachy od neho
dostanem. Ale keď mu tvoj muž zničí meno, dá celú firmu do krachu a už
neuvidím nič. Jasné, že by som mal byť diskrétny. Ale to, ako sa ku mne
správajú... Navyše, tiež som len človek. K tebe prechovávam akési osobitné
city. Nie, nemilujem ťa, ako som ti vravel. To bola len súčasť stratégie, ako
ťa dostať tam, kam som potreboval. Ale mám ťa rád. Viem, že si dobrá žena
a matka. Je mi vlastne ľúto, že som ťa dotlačil k niečomu, čo si
nechcela.“
Snažila som sa nepodľahnúť sentimentu
a klásť racionálne otázky.
„Akože ti nezaplatili za zákazky?“
nerozumela som. „Chceš tým povedať, že si za mňa nedostal peniaze?“
„Tvoj manžel platil detektívnej kancelárii.
A oni mali vyplatiť mňa. Ale načo, hlavne, že majiteľ sa má dobre!“
„Ako si to mohli dovoliť, nedať ti, čo ti
prináleží? Nepodpísal si niečo ako pracovnú zmluvu?“
Gabriel si vzdychol: „Je to dlhší príbeh.“
„Zaujíma ma to,“ povedala som presvedčivo.
„Okrem toho si zaslúžim odpovede na akékoľvek otázky, po tom, ako si mi
klamal.“
Gabriel rezignovane prikývol: „Tak dobre,
poviem ti všetko.“
Navrhla som, aby sme prešli do obývačky.
Jeho gauč som považovala za vlastný a z tvrdej Ikea stoličky ma
neskutočne bolel zadok. Sedeli sme na tom istom mieste, ako keď som si myslela,
že tvoríme pár. Iba s tým rozdielom, že sme sa k sebe viac netúlili.
Uvažovala som nad tým, čo by spravil, keby som ho pobozkala. Premohla ma akási
nostalgia, no ovládla som sa.
„Začnem od začiatku. Dúfam, že sa
neponáhľaš,“ povedal.
Odišiel do kuchyne a priniesol mi
pohár vody, ktorý som si tam nechala. Potom pokračoval.
„Išlo o jednu zákazku. Objednala si ma
bohatá panička, ktorá si vydržiavala mladého zajačika. Kupovala mu drahé
handry, vozil sa na bavoráku, platila mu exotické dovolenky.“
„No výborne, niekto sa vie pekne upratať,“
zahvízdala som uznanlivo. „Aký mohol mať teda problém?“
„Bol to gauner. Ani všetko, čo mu stará
pani ponúkala, mu časom nestačilo na to, aby jej zostal verný.“
„Nečudujem sa mu, láska sa za peniaze kúpiť
nedá,“ bránila som mladého. Pri tom výroku ma trochu pichlo pri srdci. Veď sa
to týkalo aj mňa. Mário si kúpil Olivera, ktorý predstieral lásku ku mne.
Znamenalo by to teda presný opak - že všetko sa dá kúpiť za peniaze. Aj viera v
to, že vás niekto miluje. Oliver, teda vlastne Gabriel, pokračoval:
„Mladý teda udržiaval paralelný vzťah
s rovesníčkou, do ktorej sa, na rozdiel od svojej bohatej dobrodinky,
zamiloval. Netrvalo dlho a stará pani mu na to prišla. Bola to však dáma
v rokoch, s určitou úrovňou a spoločenským postavením. Mala dosť
skúseností na to, aby začala kvôli tomu robiť scény, alebo aby nebodaj svojho
mladého milenca zavrhla. Práve naopak, zachovala chladnú hlavu a najala si
detektíva.“
„Tvojho zamestnávateľa, predpokladám,“
doplnila som.
„Správne. Prišla do firmy a povedala,
že potrebuje zistiť totožnosť tej slečny, s ktorou sa stretáva jej
partner. Lebo tak ho ona nazývala. Partner. Tá stará fuchtľa si snáď naozaj
myslela, že jej zajačik patrí. Že si jeho priazeň kúpila a teraz má právo
vlastniť ho.“
Vzbudil moju zvedavosť: „Začína to byť
napínavé.“
„Tomu ver, že je to napínavé! Neuveríš, ako
niektorým ľudom drbe. Tá panička si teda najskôr nechala vypátrať totožnosť
mladej slečny, ktorá získala srdce jej milenca. To nebol problém. Mali sme to
zistené okamžite. No a potom, keď bola totožnosť tej nešťastnice známa,
firma oslovila mňa. Dostal som za úlohu vymyslieť, ako ju od svojej lásky
odlákať.“
„A ty si spravil čo?“
„Najskôr som sa snažil mladú slečnu zbaliť.
Ale nešlo mi to, bolo to prakticky nemožné, keďže bola čerstvo zamilovaná do
Zajačika.“
„A čo iné ti teda ostávalo?“
„Bola to snáď najťažšia úloha, akú som kedy
riešil. Mal som problém dostať ju na rande, nedvíhala mi telefón, jedným
slovom, vôbec nereagovala na moje pokusy.“
„Aké boli teda tvoje ďalšie možnosti?“
„Nuž, veľmi obmedzené, ak mám pravdu
povedať. Ale ja sa nevzdávam, vždy niečo vymyslím. Patrím k špičke vo
svojom odbore.“
Opäť mi myseľ zabehla k jeho posteľným
výkonom. Špička? Nemal by byť rozvracač dobrým milencom? Jeho možnosti by sa
tým určite rozšírili. Ale toto som nechcela riešiť. Jeho príbeh ma zaujal
a chcela som sa dozvedieť viac. Preto som povedala: „Nechaj ma premýšľať.
Čo iné sa dá urobiť pre to, aby si odlákal ženu od muža, ktorého miluje?
Ponúkol si jej peniaze?“
Gabriel sa zasmial: „Presne! Myslí ti to,
ale to som vedel už dávno.“
„Ďakujem, hovoríš mi to už aspoň
tretíkrát.“
„Dobre, kde som to skončil?“
„Vravel si, že si ju skúsil podplatiť.“
„Aha! Áno, presne tak.“
„A ako si to urobil?“ vyzvedala som ďalej.
„Nedalo sa inak, len jej priamo ponúknuť
istú sumu. Priniesol som obálku a v nej desaťtisíc.“
„Eur?“
„Jasné že eur.“
„Nie zlý obchod,“ povedala som uznanlivo.
„Prijala to?“
„Nie. Vraj sa ich láska nedá kúpiť. Ich
láska má najvyššiu hodnotu.“
„Ach,
to je pekné! Také čosi by som chcela zažiť,“ zvolala som zasnene.
„Vidím Viki, že sa v tebe ozvala
romantická stránka osobnosti. To však nie je všetko. Môj šéf mi jednoducho
prikázal, aby som niečo vymyslel. Jednoducho NIEČO. Vraj ma platí za to, aby
som podával výkony. Buď sa mi podarí tento vzťah rozvrátiť, alebo som skončil.“
Zamračila som sa: „Tak to je teda ťažká
práca, poviem ti.“
„No ja sa tak rýchlo nevzdávam. Vymyslel
som diabolský plán.“
„Začínam sa báť. Dúfam, že si ju nezabil?
To je totiž posledná možnosť, ktorá mi napadla.”
„Viki, som rozvracač, nie nájomný vrah.“
„Dobre, dobre . Tak čo iné si mohol
vymyslieť? Vydieral si ju nejako?“
„Vidíš? To je nápad!“ zvolal Gabriel.
„Vydieranie mi ani nenapadlo! Si fakt dobrá. Ale asi by som ju nemal čím
vydierať. Bola čistá ako ľalia. A navyše, vydieranie je trestné.
Spravil som niečo iné - nechal som ju zmiznúť.“
„Ako zmiznúť?“ spýtala som sa pobavene.
„Hádam si ju neuniesol a nedržal zatvorenú kdesi v pivnici?“
„Viktória, práca rozvracača spočíva
v tom, že musíš vymyslieť spôsob, ktorý je v medziach zákona. Nesmieš
spadnúť do trestnej činnosti.“
„Ale ako sa to dá, nechať niekoho zmiznúť
bez toho, aby si použil násilie?“
„Jednoducho. Dáš mu ponuku.“
„Pracovnú?“
„Presne tak. Najal som kolegyňu, ktorá ju
oslovila na ulici, či sa nechce venovať modelingu. Tá práca bola pre ňu celkom
vhodná. Tá baba bola vysoká a nevyzerala zle.“
„A ona na to skočila?“
„Samozrejme. Všetko to bolo oficiálne. Spolu
s kolegyňou sme vybavili, aby reálne existujúca agentúra v Miláne
podpísala s dotyčnou slečnou kontrakt, na základe ktorého získala prácu
modelky. Odletela do Talianska a bol od nej pokoj.“
„Klobúk dolu pred tvojou šikovnosťou,“
pochválila som ho. „Ako sa ti to, preboha, podarilo vybaviť?“
„Zaplatil som talianskej agentúre. Okrem
toho, tá baba naozaj mala predpoklady pre prácu modelky, takže sa iba potešili.
Mali zadarmo novú tvár, ktorú platil niekto iný.“
„Ten niekto iný bola detektívna kancelária?“
„Áno, a tá si to fakturovala
u našej zámožnej paničky.“
„To vyzerá ako skvelá práca z tvojej
strany. Kde teda nastal problém?“
„Keď mali vyplatiť mňa. Stará pani si zrazu
povedala, že jej mladý zajačik za tie prachy nestojí a našla si iného.
Mladá slečna stále pracovala v Miláne a jej mzdu hradila detektívna
kancelária. Kontrakt bol ročný, no stará pani už nemala záujem prispievať.
Nastal problém, kto bude platiť nádejnej modelke. Detektívna kancelária prišla
o značnú sumu peňazí a nezostalo jej na to, aby ma zaplatili. Vraj je
to moja vina, celé som to zle vymyslel. Zašlo to tak ďaleko, že sme sa so šéfom
až pobili. Ten debil mi vyrazil zub. To mi ešte pekne vynahradí.“
„Ale napriek tomu si zostal,“ zhrnula som
Gabrielovo rozprávanie s nepochopením.
„Áno. Stále som veril, že mi dajú, čo mi
patrí. Medzitým som dostal teba a tú brunetku, čo si vtedy u mňa
videla.“
Veci pomaly začali do seba zapadať.
Spomenula som si na deň, keď sme sa prvýkrát videli.
„Ten zub ti vyrazil v deň, keď sme
mali rande?“ opýtala som sa.
„Ako to môžeš vedieť?“ vyzeral naozaj
prekvapený. Asi som naňho spravila dojem. Uvažovala som, či mu to prezradím, no
chcela som, aby videl, ako dokážem spájať súvislosti.
„Keď sme sa v aute bozkávali, cítila
som krv.“
„Ty si neuveriteľná! To muselo byť pekne
nechutné.“
Nekomentovala som to, len som uzavrela
tému: „Posledné úlohy si zjavne splnil úspešne.“
„Áno, ale ani za tie mi nezaplatili. Vraj
majú vysoké náklady a ja som to vtedy zbabral. Vraj im ešte dlžím. Sú síce
ochotní niečo mi dať, ale zďaleka to nezodpovedá mojej predstave
o príjme.“
Povedal mi veci, o ktorých som sa
nikdy nemala dozvedieť. Vlastne som mu bola vďačná. Aspoň to celé dávalo nejaký
zmysel. Bolo to lepšie, ako keď vás chlap opustí pod nejakou idiotskou
zámienkou. Napríklad, že medzi vami nefunguje chémia, alebo jednoducho preto,
že sa tak rozhodol a basta! Stále som však nerozumela jeho motivácii.
„A preto si sa rozhodol pomstiť sa im
a povedať mi to? Nerozumiem, čo to rieši?“
Gabriel ma zaskočil: „Povedal som ti to,
lebo ti chcem dať ponuku.“
„Dúfam, že už nie na sobáš,“ uškrnula som
sa.
„Nie, tento raz to bude niečo
lukratívnejšie.“
„Som samé ucho.“
„Zakladám vlastné podnikanie. Niečo ako
detektívnu kanceláriu, ale bude to skôr vzťahová poradňa. A teba som chcel
osloviť, či by si do toho šla so mnou.“
Chvíľu som sa na neho pozerala, akoby mi
práve o sebe prezradil, že je jedným z mužov, ktorí boli objavení na
planéte novej galaxie. Nevedela som, či mu mám zavolať psychiatra, alebo sa
zasmiať.
„Oliver, teda prepáč, Gabriel, či ako sa
vlastne voláš. Myslíš to naozaj vážne?“
„Smrteľne,“ prikývol. „Prečo sa tomu tak
čuduješ?“
„Možno si ma nepočúval pozorne, ale ja
pracujem v banke, konkrétne ako asistentka. Nie som profesionálna špiónka
ani policajtka. Ak si otvoríš detektívnu kanceláriu, môžem ti tam akurát tak
variť kávu alebo organizovať stretnutia. Neviem, čo viac by som ti mohla
ponúknuť. Nemám dokonca ani vstupný kapitál.“
„Nechcem od teba nič viac než tvoje
schopnosti,“ ubezpečoval ma. „A ponúkam ti to ako druhú prácu popri
zamestnaní.“
„Začínaš ma namotávať. Vždy som túžila po tom,
objasňovať zločin. Aj keď tu nejde o zločiny v pravom slova
zmysle...“
„Tak vidíš. Budeme sa špecializovať
výhradne na vzťahy, teda primárne na dokazovanie nevier a rozvracanie
vzťahov. Nebudeme riešiť nič iné, žiadne únosy domácich zvieratiek ani vraždy
svokier. Nevera je to, čo hýbe svetom. Ty máš inteligenciu a dobré nápady.
Vyskúšaj to a uvidíš, ako ti to pôjde.“
Zamyslela som sa. Jeho návrh sa mi síce
zdal odvážny, ale veď aj ja som odvážna. A aspoň by som zamestnala mozog
pri vymýšľaní rôznych scenárov. Ponúkal mi zaujímavú prácu.
„Vlastne prečo nie, však? Onedlho budem mať
toľko voľného času, že nebudem vedieť, čo s ním. Ako sa bude oficiálne nazývať
moja pozícia?“
„Nazvi si ju ako chceš. Krotiteľka
neverných mužov, naprávačka rozvrátených životov, predĺžená ruka
spravodlivosti?“
Zasmiala som sa. Bolo to nielen kreatívne,
ale aj zábavné.
„Porozmýšľam o tom,“ povedala som na
odchode.
„Budem čakať na tvoju odpoveď.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára