Mária Hamzová - Obyčajné šťastie

Predstavujem Vám román vašej obľúbenej slovenskej autorky Márie Hamzovej Obyčajné šťastie, ktorý príde na svet 11. novembra.

Šťastie znamená pre každého niečo iné. Kto by však po ňom netúžil? 

Aj hlavná hrdinka sa pokúša nájsť svoje šťastie v živote po tom, čo zistila, že rodina sa jej otočila chrbtom. Okrem hľadania toho najdôležitejšieho v živote, sa môžete tešiť aj na prekvapivé zvraty, poriadnu dávku emócií, nevšedné osudy vedľajších postáv, ale aj na smútok, klamstvá, zakázané tajomstvá a pripravte sa ja na napínavé a dramatické momenty. 

Zröntgenujte exkluzívnu ukážku v ktorej sa dozviete, že každý z nás si nesie svoj batôžtek bolestí a želaní sám. A že tam, kde by ste šťastie vôbec nečakali, ho nájdete. Obyčajné šťastie si môžete objednať  TU.

Netúžila po inom, len byť opäť milovaná a šťastná. Keď ju priateľ opustí, dcéra zradí a syn odsúdi, nepochopená a zronená odchádza na samotu k tete Irme, aby na všetko zabudla.

 Jednoduchí ľudia s nezvyčajnými osudmi. Nechýba v nich zrada, klamstvo, poníženie, bolesť, ale ani nádej, tajomstvo starého domu a pokus o vraždu.

Zita, Ivona, Tomáš, Adrián, Linda, Terézia, Zuzana...

V spleti svojich životných ciest hľadajú to isté. Obyčajné šťastie.

Úryvok:

Zita

Prehodila si cez plecia ľahkú deku, ktorú jej ponúkla Irma, a usadila sa v altánku. Mámivá vôňa popínavých ruží jej robila spoločnosť. Bola krásna, teplá a hlboká noc, nad hlavou jej svietilo iba matné svetlo. Spať sa jej nechcelo, tak sa rozhodla rozjímať. Nad sebou, nad Adriánom, nad deťmi… alebo nad ničím. Myšlienky na tých, ktorých mala najradšej a ktorí jej v poslednom čase toľko naubližovali, nechávala voľne plynúť bez toho, aby sa nad nimi pozastavovala. Srdce aj duša sa jej v tomto krásnom prostredí vedľa Irmy liečili. Snažila sa prijať myšlienku, že niektoré veci jednoducho neovplyvní, nech by sa akokoľvek snažila a trápila. Všetko chce asi čas. Nejako bude, nejako sa všetko vyrieši. Pozerala na mesiac a rátala okolo neho hviezdy. Cítila zvláštny pokoj, kiežby trval čo najdlhšie… Naraz sa strhla. Za chrbtom sa jej ozval šuchot. Zadívala sa do tmy. Had? To sotva. Mačky? Možno. Ale… čo ak je to zasa nejaký nepozvaný hosť? So strachom prehltla. Dnes večer naňho celkom zabudla… Šuchot trávy a  praskanie konárikov sa ozývali už celkom blízko. Určite bude mať Irma ráno zasa polámané kvety a bude smutná… Pritiahla si deku tesnejšie k  sebe a  postavila sa. Snažila sa zrakom preniknúť tmu. Nehýbala sa, chcela sluchom vypátrať, odkiaľ prichádza zvuk a čo by ho mohlo spôsobovať.

Naraz sa nad pivóniami objavili dve tmavé hlavy. Čo je to? Šuchot aj hlavy sa približovali priamo k nej. Strachom prestala dýchať. Prizval si zlodej z  minulej noci pomoc? Dve zakrádajúce sa postavy obišli celý altánok a zastali priamo pri jeho vchode. Dva páry detských očí prekvapene pozerali na Zitu. – Kto ste? A čo tu robíte? – spýtala sa Zita, keď si s úľavou uvedomila, že votrelci v záhrade tety Irmy sú dve malé deti. Tých sa báť zrejme nemusí. Deti, chlapci, mlčali. Zita sa priblížila k nim. – Hm? Tak čo tu robíte? Prečo chodíte po cudzej záhrade? A takto neskoro v noci? Deti neodpovedali, len na ňu upierali vážne oči. – Stratili ste sa? Alebo sa hráte na schovávačku? Zita si uvedomila zbytočnosť svojich otázok. Bola noc, na schovávačku nie najvhodnejšia chvíľa, deti sa určite stratili. Čupla si k chlapcom a čo najjemnejšie, aby sa nevystrašili, ich chytila za rúčky. Mali ich takmer ľadové. – Ako sa voláte, hm? Nebojte sa ma, to ja som sa vyľakala, kto mi tu chodí poza chrbát, – prstom im jemne prešla po noštekoch. – Ja som Jarko, – konečne sa ozval starší z nich. – Jarko? Pekné meno. A  ty? – pozrela na menšieho. – Ste kamaráti? Bračekovia? – Je to môj brat. Matej. – A čo tu robíte? Hovorca tých dvoch sa znova odmlčal. Zita sa postavila a poobzerala sa po nočnom okolí. Bolo to veľmi čudné. Dve malé deti, ktoré sa osamotene túlajú takmer o polnoci v cudzej záhrade… Nikomu nechýbajú alebo ich rodičia ešte nezistili, že sa stratili?

Vedela, že okolo Irminho domu je pár starých domov, ale netušila, či niekomu slúžia ako víkendový dom. Alebo to boli deti z dediny? Tak alebo onak, také malé deti by sa nemali o takomto čase túlať samé… Starší mohol byť prvák, druhý nemohol mať viac ako štyri roky. Čo tu tieto deti robia? – Kde máte rodičov? – znova si k nim čupla. – Stratili ste sa? Vyzeralo to tak, že sa veľa od nich nedozvie. Čo má teraz robiť? Zavolať políciu? Chlapci vyzerali vystrašení… – Ste hladní? – spýtala sa. – Áno, – konečne sa ozval mladší z  nich. Zita sa naňho usmiala. – Tak… niečo vymyslíme? – určite bude lepšie, keď s nimi zájde do domu, možno sa osmelia a povedia viac. Možno nebude treba robiť paniku a volať práve políciu… Predtým, než vošla za deťmi dovnútra, ešte raz sa skúmavo poobzerala po tichom a tmavom okolí. Púšťa do domu neznáme deti… hádam jej od nich nebezpečenstvo nehrozí. Zaviedla deti do kuchyne a usadila ich za stolom. – Tak čo si dáte? Máte radi rožtek s maslom a džemom? – uvažovala, čo má na výber pre malé deti. Zrejme len niečo veľ- mi skromné. – Krupicovú kašu mám rád, – ozval sa Matej. Zita sa usmiala. Konečne sa mladší osmelil. Dala sa do otvá- rania všetkých skriniek. Silno verila, že tam niečo nájde, aby im urobila radosť. Našla. Krupicu a aj granko. Zrejme to tam nechala rodinka Lacovho bratanca. – Našla som, bude krupica! – víťazoslávne ukázala na vrecko s krupicou a pohrkala škatuľou s grankom. Pustila sa do práce. Videla, že strach z  detí opadol, ale na tváričkách sa im zračila poriadna únava. Čo tieto deti u nej robia? – krútila v duchu hlavou, kým miešala krupicu. Nezavrú ju za únos?!

Otázky ju prestali trápiť, len čo položila na stôl dva tanieriky. Chlapcom sa rozžiarili očká a chvatne schytili lyžice. Zita s úsmevom pozorovala, ako čochvíľa vyškrabovali taniere. – Mňam. – Chutilo? – Bola dobrá! – usmievali sa chlapci. Začali klipkať očami a len s námahou ich držali otvorené. Opäť zvážnela. – Chlapci moji, – pohladila ich po hlávkach, – a teraz čo? Musíte ísť domov, vaši rodičia sa o vás boja… Obaja chlapci však už mali oči zatvorené a rukami si od únavy podopierali brady. Zita s povzdychom vzala Maťka na ruky a kývla aj jeho bratovi. – Poďme. Vyniesla chlapcov do svojej izby a uložila ich do veľkej postele. Maťko sa hneď otočil nabok a Jarko sa uložil vedľa neho. – Môžeme tu spať? – spýtal sa, ale odpoveď už nepotreboval. Podľa pravidelného dychu Zita pochopila, že okamžite po bratovi zaspal. Stála nad chlapcami s  rukou položenou na ústach. Čo to robí? Čo sa deje? Pristúpila k otvorenému oknu a sledovala, či sa kdesi nerútia vreštiace policajné autá hľadajúce dvoch stratených či unesených chlapcov… Nie, nedialo sa vôbec nič. Všade bolo ticho ako v hrobe. Uložila sa na kraj postele vedľa chlapcov a zatvorila oči. Nebola vôbec unavená, naopak, bola nabudená. A zvedavá, ako toto dobrodružstvo dopadne. O pár hodín, keď začula vedľa seba šramot, tušila, že ju pri- šla budiť Irma. Nevládala však na ňu pozrieť inak ako jedným okom. – Dobré ráno, Irma. – Dobré ráno. Dnes asi kúpim o dva rožky viac. – Prepáčte, nie som schopná vstať, – horko-ťažko zdvihla ruku Zita.