Allan Zullo a Mara Bovsun - Deti holokaustu

Vydavateľstvo Motýľ si pre vás pripravilo novinku Deti holokaustu. Román zachytáva skutočné príbehy deviatich detí, ktoré prežili hrôzy vojny.
Ak máte radi silné a emočné vypäté romány z obdobia druhej svetovej vojny, tak Deti holokaustu nemôžu chýbať vo vašej knižnici.

Kniha Deti holokaustu sa stala oslavou ľudského ducha, vôle prekonať nevýslovne hrôzy, triumfovať nad zlom a túžby po živote. Všetky deti, ktorých príbehy sú verne zachytené na jej stránkach, vo svojich srdciach verili, že sa zachránia, hoci mnohí okolo nich zomierali.

Začítajte sa do deviatich strhujúcich príbehov detí, ktoré vďaka svojej viere prežili hrôzy holokaustu.

Leo potom Walterovi povedal: „Tak, Valti, povedz mi teraz ty, ako si prežil!“

„Jediné, čo som vedel, otec, bolo, že zostanem nažive,“ odvetil Walter.

„Nedovolil som, aby ma nacisti zmenili na niečo menej ako človeka – pretože ja som niekto.“

Týmito slovami sa končí príbeh mladučkého Waltera Ziffera, ktorý rovnako ako ďalších osem statočných detí, prežil zverstvá holokaustu. Niektoré z detí skrývali svoju pravú totožnosť, iným sa podarilo utiecť, no takmer všetky sa stali svedkami nepredstaviteľných hrôz. Napriek tomu túžili prežiť.

Pomáhala im v tom neochvejná viera a nádej, že všetko sa znova vráti do starých, šťastných koľají.

Kniha Deti holokaustu sa stala oslavou ľudského ducha, vôle prekonať nevýslovné hrôzy, triumfovať nad zlom a túžby po živote. Všetky deti, ktorých príbehy sú verne zachytené na jej stránkach, vo svojich srdciach verili, že sa zachránia, hoci mnohí okolo nich zomierali. Ich zážitky sú dôkazom, že aj v tých najhrozivejších a najbeznádejnejších situáciách, aké si človek dokáže predstaviť, sa ľudia môžu spoľahnúť na svoju odvahu, vieru a šťastie.

Úryvok:

Nacistická strana v Nemecku pod vedením Adolfa Hitlera zastávala v rokoch 1930 až 1940 názor, že určité skupiny ľudí – najmä židia, cigáni, homosexuáli a invalidi – sú podradné a nezaslúžia si žiť. Nacisti boli antisemitskí, čo znamená, že nenávideli židov. Mnohí židia boli pritom lekármi, právnikmi, obchodníkmi, bankármi a učiteľmi a významne prispievali k rozvoju nemeckej spoločnosti. Hitler ich však aj tak obviňoval z ekonomických problémov Nemecka. Pravdou však bolo, že Nemecko prechádzalo ťažkou ekonomickou krízou preto, lebo v prvej svetovej vojne, ktorá sa skončila v roku 1918, utrpelo veľkú porážku. Hitler a jeho parlament nakoniec prijali zákon, na základe ktorého sa mali židia vzdať svojich pracovných miest, domovov, obchodov aj práv. Aby tento zákon presadili, zaangažovali policajnú organizáciu známu ako gestapo a elitný armádny zbor známy ako SS, ktoré židov zadržiavali, bili a vraždili. A to všetko len preto, lebo boli židmi. Podobné utrpenie však zažívali aj „nežidia“, ktorí sa postavili nacistickej autorite. Mnohých židov a politických nepriateľov nacistov posielali do brutálne vedených väzníc známych ako koncentračné tábory. Hitler bol odhodlaný za každú cenu ochrániť „nemeckú krv a nemeckú česť“ árijcov – takto nazývali bielych, nežidovských Nemcov – žijúcich v krajine. Tiež bol pripravený vtrhnúť do ďalších krajín a postupne prevziať kontrolu nad celou Európou. V marci 1938 si Nemecko podmanilo Rakúsko a prijalo nové tvrdé zákony, ktorými malo zbaviť práv rakúskych židov. Už v septembri 1939 nemeckí vojaci napadli tiež Poľsko, v dôsledku čoho Veľká Británia a Francúzsko – krajiny, ktoré boli spojencami Poľska – vyhlásili Nemecku vojnu. A tým sa začala druhá svetová vojna. V nasledujúcom roku nacistické sily napadli a okupovali Dánsko, Nórsko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko. Následne Nemecko okupovalo aj Francúzsko a Veľkú Britániu zasa atakovali nemecké vzdušné sily. V decembri 1941 vstúpili do vojny Spojené štáty, a pripojili sa tak k Sovietskemu zväzu (ktorý zahŕňal Rusko), Veľkej Británii a Slobodnému Francúzsku (organizácii bojujúcej za oslobodenie Francúzska). Vznikli Spojenecké sily, ktoré boli odhodlané Nemecko zastaviť. V Nemecku a na okupovanom území bojovali proti nacistom aj tajné skupiny pozostávajúce z odvážnych obyvateľov, ktoré boli známe ako podzemie, odboj alebo partizáni. Tieto skupiny mali vo zvyku sabotovať nemeckú armádu a pomáhať židom pri úteku. Okrem toho títo odvážni „nežidia“ (v židovskej komunite známi ako Spravodliví kresťania či Spravodliví medzi národmi) riskovali svoje životy, aby zachránili židov pred nacistami. Priamoúmerne s tým, ako sa jednotlivé krajiny dostávali pod nemeckú okupáciu, sa čoraz horšie zaobchádzalo so židmi, ktorí veľmi rýchlo strácali svoje práva. Na rukávoch, hrudiach a chrbtoch museli nosiť šesťcípu Dávidovu hviezdu, symbol judaizmu, aby boli ľahko odlíšiteľní od „nežidov“. Nemohli slobodne chodiť po uliciach ani robiť mnohé z vecí, ktoré bežní Európania považovali za samozrejmosť. Nápisy na divadlách, kaviarňach, reštauráciách či iných verejných miestach varovali židov, že nemajú dovolené do týchto priestorov vstúpiť. Okrem toho nacisti počas vojnových rokov zakladali preplnené getá – malé, pevne uzatvorené priestranstvá vnútri miest –, kde židia museli žiť v neľahkých podmienkach. Každý mesiac deportovali do pracovných táborov, koncentračných táborov a táborov smrti desiatky tisíc židov. Keď už nacistom neboli užitoční, zabíjali ich v plynových komorách alebo ich vraždili nejakým iným spôsobom. To všetko bolo súčasťou Hitlerovho „konečného riešenia“ – nacistického plánu na eliminovanie židov v Európe. Ako sa však v roku 1945 vojna blížila ku koncu, spojenci väznených židov oslobodili, hoci stovky tisíc z nich boli v dôsledku nacistickej krutosti sotva nažive. Svet bol šokovaný zistením, že z deviatich miliónov židov, ktorí žili pred vojnou v Európe, bolo až šesť miliónov zavraždených alebo zomrelo od hladu či pre choroby v nacistických táboroch. Rukami nacistov zomreli tiež ďalšie štyri milióny civilistov vrátane troch miliónov poľských katolíkov. Spomedzi židovských detí, ktorým sa po roku 1939 nepodarilo utiecť z Európy, viac ako milión a pol nacisti buď zavraždili, alebo deportovali do táborov, kde zomreli pre choroby alebo hlad. Toto príšerné masové vraždenie sa označuje ako holokaust, čiže slovom odvodeným z antickej gréčtiny, ktorého význam v preklade znamená „obetovaní ohňu“. Z popola holokaustu sa neskôr zrodila nová krajina – Izrael –, kde v roku 1948 stovky tisíc židov začali nový život zbavený tyranie z nenávisti. Mnohí ďalší, ktorí prežili holokaust, ešte nejaký čas žili v Európe, no neskôr odišli väčšinou do Ameriky, prípadne sa usadili na inom kontinente, dúfajúc, že nejako zlepia kúsky svojich rozbitých životov. Každý z týchto ľudí má vlastný príbeh. Napriek tomu si svet v priebehu dlhých desaťročí vypočul len niekoľko z nich. Každým ďalším rokom sa počet tých, ktorí prežili, znižuje, pretože mnohí zomierajú pre vysoký vek. Ich príbehy by však mali byť vyrozprávané skôr, ako bude príliš neskoro.

Čo sa so mnou stane teraz, keď sú tu nacisti? 

Príbeh Luncie Gamzerovej 

Luncia Gamzerová sa s trhnutím prebudila presne v tom okamihu, ako noc náhle preťala explózia rozhnevaných výkrikov plných hrôzy prichádzajúcich z ulice. „Tati, čo sa deje?“ zamrnkala zo svojej izbičky. „Vráť sa do postele,“ prikázal jej otec z obývačky, keď vykukol von oknom pomedzi závesy. „Na toto by si sa nemala pozerať.“ Luncia bola príliš malá, aby chápala, že chaos tam vonku počas tejto desivej letnej noci v roku 1941 vyvolala nemecká invázia a okupácia poľského mesta Ľvov. Ešte pred pár dňami bolo Lunciino rodné mesto pod kontrolou Sovietskeho zväzu. Teraz, na výzvu nacistov, miestni – známi ako ukrajinskí nacionalisti – drancovali obchody a domovy židovských rodín v Ľvove. Dav zaútočil na obytný dom priamo cez ulicu, presne oproti tomu, v ktorom žila osemročná Luncia so svojimi rodičmi Isaacom a Barbarou. Samozvanci rozbíjali taniere a krištáľ a vyhadzovali von oknom nábytok.