Predstavujem vám novinku Márie Havranovej, ktorú poznáte aj pod pseudonymom Corvus.Jej druhý román Nad priepasťou vychádza pod záštitou vydavateľstva Brána už 28. februára.
Milovníčky ženských románov sa môžu tešiť na iskrivé a erotické pasáže nabité vášňou, na všade prítomnú lásku, ale aj na protichodné pocity, ktoré sa bijú v hlavnej postave, ako aj na materinskú lásku či partnerské problémy. Lebo taký je život... Prináša nielen radosť, ale aj trápenie a smútok.
Autorke trvalo dosť dlho, kým sa po dopísaní románu rozhodla osloviť vydavateľstvo. Stále nebola presvedčená, či má kniha šancu zaujať čitateľov. Nakoniec prelomila svoj strach a rukopis poslala vydavateľstvu. Dnes je rada, že tak urobila a vy sa môžete tešiť na jej nový prírastok.
Chiara
je psychoterapeutka, žijúca v krajine svojho manžela. Po nejakom čase,
ktoré strávi na materskej dovolenke, sa ocitne v zajatí vlastného ja.
Zdanlivo harmonické manželstvo naruší jej zoznámenie sa s Maxom.
Narastajúca pracovná vyťaženosť manžela Tiaga, frustrácia, vyplývajúca zo
starostlivosti o dvojičky, predovšetkým o autistického syna Marca
spôsobí, že podľahne šarmu iného muža. S Maxom prežíva zmyselné chvíle
nabité vášňou, ktoré urobia jej dni krajšími. Kniha nás vtiahne medzi hlavných
hrdinov, ktorí prežívajú šťastné, aj smutné chvíle. Také, aké nám prináša život
sám. Erotické pasáže striedajú pocity hlavnej hrdinky, jej úvahy
a pochybnosti o tom, ako vlastne žije. Príbeh, v ktorom sa
zabíja a zomiera pre lásku je pretkaný spoveďou Chiarinho manžela Tiaga,
ktorý sa prostredníctvom listov, ktoré píše z väzenia, prihovára svojmu
autistickému synovi, a tým si chce zmierniť výčitky svedomia, ktoré ho
trápia. Zmení Tiago svoj postoj najmä voči synovi? Dokáže ešte Chiara
a Tiago viesť spolu plnohodnotný manželský vzťah, alebo pôjde každý svojou
cestou? Alebo bude všetko inak a žiadna spoločná budúcnosť ich nečaká?
A čo Max?...
Úryvok:
Zostal po mne len jemný opar vône môjho parfumu. O necelú polhodinu som zaparkovala na parkovisku, niekoľko desiatok metrov od miesta, kde sme sa mali stretnúť. Vystúpila som z auta. Bolo stále teplo, hoci bol už podvečer. Prešla som námestím, kde pulzoval život. Oprela som sa o zábradlie a zahľadela sa na rieku. Bola pokojná, osvecovali ju len lúče oranžového slnka. Myseľ som mala prázdnu, ruky sa mi mierne triasli a srdce mi bilo rýchlosťou blížiacej sa búrky. Pomohla mi prechádzka námestím, popri divadle a malých kaviarničkách.
Zabočila som vpravo do malej uličky, na konci ktorej sa nachádzal kostol. Krok za krokom som sa k nemu približovala. Nikoho som však nevidela. Pozrela som sa na hodinky, meškala som len päť minút. Z kabelky som vybrala mobil. Žiadny zmeškaný hovor, žiadna esemeska. Žeby mal na mysli iné námestie a iný kostol? Alebo si to rozmyslel? Začínala som panikáriť. Obišla som celý kostolík dookola, nikde som ho nevidela. Nevolal, že bude meškať, nenapísal správu. Neprišiel. Hrdlo mi zovrelo, v bruchu mi narástla guča a chcelo sa mi plakať.
Kostol bol otvorený. Vošla som dovnútra porozprávať sa s Bohom. Chcela som sa ho opýtať, prečo sa so mnou takto zahráva. Oči som mala zaslzené, ale snažila som sa umlčať môj tichý plač hlboko v duši. Bolo tam sotva päť ľudí. Sadla som si do poslednej lavice v pravom rade. Len tak som tam sedela ako socha vytesaná z kameňa a rozmýšľala. Len chvíľu. Možno dve, tri minúty. V poslednej lavici na opačnej strane ako ja niekto sedel.
Dych sa mi zrýchlil a srdce začalo rýchlejšie biť. Otočila som sa. Priamo na mňa hľadel pár krásnych modrých očí. Usmiala som sa na neho tým najšťastnejším úsmevom na svete. Max sa postavil, prešiel cez uličku kostola a prisadol si ku mne. Potichu ma chytil za ruku. „Hľadala som ťa vonku. Myslela som, že si si to rozmyslel. Nepovedal si, že budeš priamo v kostole. Prečo si vlastne vo vnútri?“
„Modlil som sa."
„Modlil? A prečo?“
„Aby si prišla.“
Zostal po mne len jemný opar vône môjho parfumu. O necelú polhodinu som zaparkovala na parkovisku, niekoľko desiatok metrov od miesta, kde sme sa mali stretnúť. Vystúpila som z auta. Bolo stále teplo, hoci bol už podvečer. Prešla som námestím, kde pulzoval život. Oprela som sa o zábradlie a zahľadela sa na rieku. Bola pokojná, osvecovali ju len lúče oranžového slnka. Myseľ som mala prázdnu, ruky sa mi mierne triasli a srdce mi bilo rýchlosťou blížiacej sa búrky. Pomohla mi prechádzka námestím, popri divadle a malých kaviarničkách.
Zabočila som vpravo do malej uličky, na konci ktorej sa nachádzal kostol. Krok za krokom som sa k nemu približovala. Nikoho som však nevidela. Pozrela som sa na hodinky, meškala som len päť minút. Z kabelky som vybrala mobil. Žiadny zmeškaný hovor, žiadna esemeska. Žeby mal na mysli iné námestie a iný kostol? Alebo si to rozmyslel? Začínala som panikáriť. Obišla som celý kostolík dookola, nikde som ho nevidela. Nevolal, že bude meškať, nenapísal správu. Neprišiel. Hrdlo mi zovrelo, v bruchu mi narástla guča a chcelo sa mi plakať.
Kostol bol otvorený. Vošla som dovnútra porozprávať sa s Bohom. Chcela som sa ho opýtať, prečo sa so mnou takto zahráva. Oči som mala zaslzené, ale snažila som sa umlčať môj tichý plač hlboko v duši. Bolo tam sotva päť ľudí. Sadla som si do poslednej lavice v pravom rade. Len tak som tam sedela ako socha vytesaná z kameňa a rozmýšľala. Len chvíľu. Možno dve, tri minúty. V poslednej lavici na opačnej strane ako ja niekto sedel.
Dych sa mi zrýchlil a srdce začalo rýchlejšie biť. Otočila som sa. Priamo na mňa hľadel pár krásnych modrých očí. Usmiala som sa na neho tým najšťastnejším úsmevom na svete. Max sa postavil, prešiel cez uličku kostola a prisadol si ku mne. Potichu ma chytil za ruku. „Hľadala som ťa vonku. Myslela som, že si si to rozmyslel. Nepovedal si, že budeš priamo v kostole. Prečo si vlastne vo vnútri?“
„Modlil som sa."
„Modlil? A prečo?“
„Aby si prišla.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára