Adriana Krištofíková - Posledná hra

Už 25. júna sa môžete tešiť na deviatu knihu známej slovenskej autorky Adriany Krištofíkovej.

Citlivý príbeh o malých a veľkých mužoch, hľadaní otca, a nevyspytateľných ženách, o láske, ktorá chýba, empatii a pochopení. 

Tichý Adam žije s vnukom Oliverom, o ktorého sa mama nestará a otca nepozná, Vo Varšave. V myšlienkach  sa vracia k ľuďom, ktorí ovplyvňovalijeho pohľad na hekticky sa meniaci svet na prelome storočí: bohémskym starým rodičom, úzkostlivej matke, manželke-beštii, kamarátovi z detstva  a zároveň spoločníkovi v nekalom podnikaní, ktorý ho pripravil o ženu aj peniaze. A myslí hlavne na dcéru, ktorej výchovu ako osamotený otec nezvládol.

Jedného dňa sa dozvie, že má rakovinu... Hoci nikdy nepatril k veľkým bojovníkom a životom sa nechal iba unášať, odrazu nachádza v sebe nepoznanú silu. S nadáciou, ktorá pomáha hľadať nezvestných a stratených ľudí, začne pátrať po Oliverovom otcovi. Stopa vedie do Nórska a výsledok je neistý, ale Adam nemá na výber. Kým rozbehne hru o svoj vlastný život, musí zachrániť ešte jeden...

Úryvok:

„Mama,“ Ola sa prekvapivo rýchlo položila tácňu doprostred stola. Šálky zahrkotali. Posadila sa na stoličku a pohľad zapichla do okna. Všetci netypicky mlčali. Takže – žiadne scény dnes nebudú? Hútal Adam.

„Janek od nás odišiel!“ povedala pomaly, suchou oznamovacou vetou. 

Tik-tak, tik-tak. Veľké drevené hodiny na chodbe práve odbili dve. Starká prevrátila do seba pohárik s vodkou.

„No! Ja radšej pôjdem,“ postavil sa. „Len ti chcem povedať, že sa to dalo čakať od začiatku.“

„Prosím ťa, jej môžeš trúbiť, aj tak sa nepoučí! A čo?! Veď odišiel už najmenej stokrát! Je to vari nejaká novinka, alebo tragédia?!“Chrlila starká a v pestrofarebnej tunike, vyčesanými vlasmi a zmaľovanou tvárou vyzerala ako bosorka. Adam sa zošuchol na stoličke trochu nižšie.

Starká sa načiahla za škatuľkou cigariet, pripálila si, a vyfúkla dym so zaklonenou hlavou.

„Je to Adamkov otec,“ zašepkala Ola, akoby to bola jej vina.

„Tak ja ti poviem, kto to je: ožran a sukničkár! Pozri sa, kam si to s ním dopracovala! Obrazy tvojho otca visia v národnej galérii a ty bývaš v pavlačovom jednoizbáku v Prage! Mysleli sme si, že keďže si vyrastala v tomto prostredí,“ opísala rukou polkruh, „dáme ťa dokopy s niekým na úrovni. Maliarom, básnikom... Tí všetci si u nás pravidelne podávajú kľučky. Ale nie! Ona musí vliezť do postele s prvým robotníkom v zamastených montérkach, ktorý sa na ňu usmeje.“

„A kedy som ich mala stretnúť, keď si ma zatvorila do kláštornej školy a vypúšťala len vtedy, keď si práve neorganizovala večierok?“ skríkla Ola.

„Do najlepšej školy! Ale ty si nič nevieš vážiť, dcérenka! No dobre,“ mama sa zaprela do operadla stoličky a prísne si ju premerala, „uznávam, že tá škola mala aj svoje negatíva, keď sa pozerám na túto zbiedenú ženušku bez štýlu a vkusu, ktorá nosí nemožné účesy a topánky a vždy ju vidím, len v bielej blúzke a sivej sukni...“ nedopovedala, mávla rukou a opäť si potiahla z cigarety.

Ola potriasla hlavou a vykríkla: „Mama, povedz, že ma ľúbiš!“ Starký sa k nej prudko otočil a prižmúril oči, akoby zaostroval. Práve našiel vhodný objekt pre svoje plátno. Zlomená duša, tvár plná utrpenia, k tomu nenápadný odev. Minimalizmus. Tomu predpovedajú budúcnosť. Tmavé farby, biela blúzka, zvädnuté kvety v kúte. Mama, povedz, že ma ľúbiš... Názov obrazu už má, treba len presvedčiť dcéru, aby mu sedela modelom.

„Čo to má znamenať?!“ zamračila sa mama.

„Janek odišiel. Myslela som, že by sme sa mohli vrátiť domov.“ Bolo to vonku, o toto prosí. Vydýchla a pozrela sa s nádejou v očiach na Adama.

„Domov?“ mama pokrútila hlavou. „Nerozumiem.“

„No sem, domov. Veď je tu jedna izba navyše a viac nemáme ani v Prage. Uskromníme sa, škola je tiež neďaleko. Na budúci rok ide Adam do prvej triedy. A ja vám budem prispievať na domácnosť,“ jachtala Ola.

„Ale tú izbu – tvoju izbu – sme už dávno prerobili na hosťovskú. Iste vieš, že sa u nás stále premieľajú návštevy.“

Adam videl, ako starká nervózne vstala a začala sa prechádzať po izbe.

„Tak ja pôjdem. Nájdete ma v ateliéri,“ starký mu postrapatil vlasy, vychádzajúc z obývačky.

„Mama, povedz, že nás tu chceš! Že sme tvoje všetko!“ Ola prešla do vzlykania.

Starká nad ňou zastala, ruka jej visela nad dcérinou hlavou.

„Preboha, čo ťa to pochytilo?! Prepáč, ale raz si už od nás odišla. Vydala si sa proti našej vôli.“

„Ha-ha! Vaša vôľa? Na Janeka ste sa sotva pozreli. Vieš mi vôbec povedať, čo robí?“ Ola sa tiež nasrdene postavila.

„Ocko vyrába autá!“ vykríkol Adam víťazoslávne a zase sa narovnal na stoličke.

„No vidíš. Viem to celkom presne, je to nejaký automechanik v automobilke FSO. Kde ty, čistá jednotkárka, robíš v učtárni,“ starká zalomila rukami, akoby išlo o svetovú tragédiu. Dcéra umelcov sa stala nudnou účtovníčkou s pevnou pracovnou dobou. Ráno nastúpi do fabriky, o piatej ide po dieťa do závodnej škôlky, potom kúpi zemiaky na ponurej tržnici, kam noha poriadneho človeka ani nevkročí, a vyčkáva s večerou na toho opilca, ktorého prvé kroky po šichte vedú do nejakého pochmúrneho bytu, kde sa hrajú karty, pije pančovaná vodka a o chlapov sa obtierajú ľahké ženy. Tá sivá ženuška, mimochodom jej dcéra, ho čaká, a vyzúva mu premočené topánky, keď leží na gauči spitý do nemoty.

Nikdy sa nemala stať matkou. Keď sa Ola narodila, akoby sa jej zatvoril svet. Nevedela sa dočkať, keď to vreštiace klbko trochu vyrastie a pôjde z domu. Keď bude zase sedieť modelom Jacekovi, láske svojho života, o ktorého sa nemienila s nikým deliť. S nikým!

Mama zastala pri okne a pozrela sa na hodinky: „Ak už nič nemáš, je pol tretej. Musím nachystať veci na zajtra, prídu k nám hostia, ako dobre vieš.“

Ola zamierila na chodbu a priniesla jesenné kabáty. Hoci bol koniec augusta, vo Varšave sa poriadne ochladilo a ľudia sa ako vždy začali priskoro babušiť. Začala obliekať Adama, nervózne mu strkala ruku do obráteného rukáva na vetrovke.

„Takže tvoja odpoveď je nie?“ opýtala sa.

Mama sa od okna ani nepohla.

„Aleksandra, každý na tomto svete musí bojovať sám za seba. Rozumieš? Bojovať! My s otcom si želáme, aby to zostalo tak, ako doteraz: nedeľné obedy, ak chceš, aj Vianoce...“

Ola sa vzpriamila a skúsila ešte raz. „Takže to je tvoje posledné slovo, mami?“ Do očí sa jej zase natlačili slzy. Nie, stále tomu nechcela uveriť. Bola si takmer istá, že ju rodičia prichýlia v ťažkých časoch. Veď kto iný? Nikoho iného nemala. 

Mama sa k nej obrátila a rozhodila rukami: „Ber, alebo nechaj tak! Premysli si to. Jasné, že vás máme radi,“ obranne zdvihla ruky. Široké rukávy tuniky zaplápolali ako zástava vo vetre.

Ola lietala očami po dome. Dosť veľkom, aby sa tam zmestila aj ona s Adamom. Roky si nahovárala, že je to jej domov, ale v skutočnosti to bol domov jej rodičov, do ktorého nikdy nepatrila. Jediná dcéra, ktorú opatrovali ako starožitný sekretár, no prehliadali ako život za týmito múrmi. Ten sa ich netýkal. Žili si vo vákuu, s vôňou olejových farieb a terpentínu.

„Dovidenia, mama. A čo sa týka tých obedov a Vianoc...“ pozrela sa dolu na Adama. Upieral na ňu veľké prestrašené oči a visel jej na perách. Za svojho krátkeho života si už preskákal všeličo, veď práve prišiel o otca. Nemôže mu vziať ďalšie puto, čo ako chatrné.

„Beriem. Tak zase v nedeľu o dvanástej.“

Mama sa zatlieskala a nadšene skríkla: „No vidíš! Predsa je s tebou rozumná reč! Pripravím moju špecialitu - pirohy s hubami.“

„Mňam, pirohy!“ Adam nastavil starkej líce. Čupla si k nemu a tuho ho objala. Pozerala sa za nimi, ako kráčajú predným dvorom plnom ruží a okrasných kríkov až k vysokému plotu z tepanej mosadze. Milovala svoj dom, záhradu – svoje dielo, na ktorú bola hrdá. Zmocnilo sa jej vzrušenie. Zajtra prídu priatelia a budú jej lichotiť, aká je šikovná. Ponad plecia hostí s pohármi v rukách bude pokukovať po Jacekovi a on po nej. Opäť jej v noci bude šepkať do ucha, že je jeho jediná.

Z predstáv, ktoré jej vyčarili úsmev na perách, ju vyrušil vŕzgavý zvuk brány. Ola s Adamom vyšli na ulicu.