Jozef Karika - Trhlina

Strachom sa to všetko začalo! Predstavujem Vám novinku Trhlina pod, ktorú sa podpísal úspešný slovenský spisovateľ Jozef Karika.  Dlho očakávaná hororová lahôdka Trhlina v sebe okrem napätia, záhad, strašidelných scén, mrazenia v zátylku ukrýva aj tajomné zistenia a nevysvetliteľné miznutie ľudí. Ten, kto pozná Karikove knihy, tak sa môže opäť tešiť na desivú atmosféru, temné udalosti,  nekončiaci chlad a obávaný strach. Ak sa radi bojíte, tak Trhlina je tá správna voľba. Vychádza už 18. októbra.

Knihu si môžete kúpiť   TU.

Táto kniha vznikla zvláštnym spôsobom. Po vydaní mysteriózneho trileru Strach sa autorovi ozval človek, ktorý mu vyrozprával naozaj desivý príbeh. Jozef Karika jeho rozprávanie zaznamenal, mnohé tvrdenia overil, doplnil o vlastné zistenia a spracoval do knihy, ktorú máte pred sebou.
Na jej stránkach rozmotáva veľmi tajomný, tragický a hrôzostrašný prípad. Zároveň poodhaľuje jednu z najväčších záhad Slovenska - nevysvetliteľné miznutie ľudí v pohorí Tribeč.
Legenda, zámerná mystifikácia alebo desivá skutočnosť? Túto otázku si kladie aj autor. Predkladá strhujúci hororový príbeh a necháva na čitateľovi, aby našiel odpoveď.

Úryvok:

PRVÁ SÉRIA NAHRÁVOK

 (nahraté medzi osemnástym aprílom a šestnástym májom 2015)

Mal som sa otočiť a odísť, nechať čiernu príšeru na pokoji. Hnusná, prekliata vec! Iste, po vojne je každý generál. Lenže ako som mal, doriti, vedieť, kam ma objav privedie? A keby len mňa... Skurvené oceľové dvierka, ako som mohol tušiť, čo je za nimi?! Chcel som iba trochu kešu navyše, myslel som si, že zhrabnem zopár starých cenností, ktoré strelím v záložni za rohom alebo v starožitníctve na námestí. Kto mohol tušiť, že tam namiesto toho nájdem... Ani neviem, ako to nazvať, chápeš? Takže poporiadku, pekne od začiatku, o chvíľu sa k oceľovej príšere – a k tomu, čo som v nej našiel – tak či tak dostanem. Som absolvent vysokej školy, odbor nie je podstatný. Promovaný pred pár mesiacmi, takže je jasné, že trčím na úrade práce, nie? Potrebujem platiť nájom, priateľka síce niečo zatiahne, ale na všetko nestačí; musíme jesť, obliekať sa a všetko ostatné, veď to poznáš. Takže brigádujem, čo ti budem hovoriť, väčšinou robím nič moc práce. Aj vtedy to tak bolo – investor kúpil staručkú budovu na Hurbanovej ulici, chystal kompletnú rekonštrukciu, bolo treba vypratať svinstvo. Koho na to povolajú? Predsa vysokoškolských absolventov, čo drepia na úrade práce. Nech si mladí uvedomia, že neštudovali nadarmo. Teta úradníčka ti ponúkne absolventskú prax – na tri či štyri mesiace, za krásnych stotridsať eur mesačne. Berieš- -neberieš, všetko jedno. Ibaže keď nevezmeš, máš čierny bod, lebo vraj nespolupracuješ, a pri najbližšej príležitosti ťa vykopne, až sa za tebou zapráši. Aj z evidencie ťa vy- škrtne, nech nezvyšuješ percentá nezamestnanosti. Sociálna politika v praxi. Čiže beriem aj manuálne fušky, nič iné mi nezostáva, makám ako roboš a dúfam, že na dvestú žiadosť o prácu už niekto aspoň odpovie. 

Mám z toho nervy, ale žartíky bokom, lebo tam sa všetko začalo. Pravda, vtedy som o tom nevedel, no v poloruine na Hurbanovej sa odštartovalo odpočítavanie. Potichu tikalo, až kým sa hra neskončila a spolu s ňou aj ja. Game over, man, takto rýchlo a jednoducho (lusknutie prstami). A keby len ja, kurva, keby len ja... Aj ostatných som namočil do sračiek, už vieš, ako všetko dopadlo, takže ma chápeš. Ale chcem ti to povedať celé. Mysli si, čo chceš, pokojne považuj za ojeb, mám na háku. Takže ten prekliaty deň. Ráno som normálne vstal, Mia už bola v kuchyni. Volá sa Miroslava, ale pre mňa je proste Mia; v tretiaku na výške sme spolu začali chodiť a vydržalo nám to doteraz. Počul som, že robí raňajky, štrngali tam hrnčeky, rada varí kakao. Ja ho moc nemusím, ale neriešim. Keď s niekým žiješ v miniatúrnom jednoizbáku, nesmieš riešiť blbosti. Osvedčená múdrosť z intráku, platí aj o bývaní s Miou. Vstal som, zapol noťas a skontroloval blog. Dosť ma baví blogovanie, ale to ti už došlo. V noci pribudlo zopár komentov,  iba som ich prebehol očami, nechcelo sa mi púšťať do diskusie. Nejaký trtko s nickom Kochčera ma trolloval ako zvyčajne. Nikdy nekŕm trollov. Skontroloval som čítanosť, nebolo to najhoršie. Môj najčítanejší článok o skúsenostiach z cestovania slovenskou železničnou dopravou mal cez stotisíc zobrazení, ostatné o trochu menej, ale aj tak celkom slušné. „Dobré ráno,“ Mia ku mne prikročila, zacítil som kakaovú vôňu. Položila mi dlaň na plece, stisla prsty, premasírovala mi krk. Často sa budím dolámaný, takže nepohrdnem dobrou masážou. Mia je v tom dobrá, veď absolvovala masérsky kurz. Aj ona je vysokoškolská absolventka, takže musí riešiť takéto kraviny, aby si privyrobila. Práve to sa mi na nej páči – keď sa nedarí, ja zač - nem pičovať, hocikedy zbytočne vypením. Ona, naopak, nenadáva, radšej absolvuje masérsky kurz a privyrobí zopár eur navyše. Síce sa mi to páči, ale zároveň nie som dvakrát nadšený – veď sa počas masírovania dotýka všelijakých stareniek, starcov i chlapov. Nič príjemné, ale poďme k veci. „Nezačítaj sa, o trištvrte hoďky tam máš byť,“ pripomenula mi a pobozkala ma na vlasy. Skvelé, akoby som nevedel, čo ma dnes čaká. Najrad- šej by som zostal sedieť doma, ale už som sa prihlásil, a keby som neprišiel, zamestnávateľ ma nahlási pracáku. Okrem toho, domácnosť nemôže financovať iba Mia, nemám z toho dobrý pocit. Nikdy mi nič nevytkla, ale ani nemusela. Stačí, že masíruje starenky, starcov a neznámych chlapov. Nechcem byť prísavka, takže sa naraňajkujem a idem makať. Ráno nič moc, začínal september, vonku celkom kosa. Mesto sa prebúdzalo, stretol som iba zopár chodcov. Veľa som toho nevidel, kráčal som cez arkádové chodby na námestí, ktoré tu ľudia nazývajú laubne, a všade poletovala hmla. Iba taká jesenná, čo pred obedom zmizne, možno bude slnečný deň. Zatiaľ sa to však nedalo odhadnúť, renesančné a barokové domčeky sa vynárali z oparu. Fantasy atmosféra – cítil som sa ako v Hre o tróny.

 Popri ošarpanom kostole som prešiel do bočných uli- čiek a cez Dolný Val sa napojil na Hurbanovu. Už to nebolo ďaleko, necítil som žiadne pracovné nadšenie, skôr naopak – nohy mi oťažievali pri každom kroku. Keby som lepšie počúval svoje telo, ako mi často radila Mia, zabalil by som to a vrátil sa domov. Škoda, že som nepočúval. Namiesto otočky som bezducho vykračoval ďalej ako Otík z Vesničko má středisková – bývalá synagóga, zdravotnícka vysoká škola, ktorá je ešte ošarpanejšia než kostol na námestí, zahnúť doprava a... „Dorazili ste do cieľa,“ povedala by mi GPS navigácia, keby som nejakú mal. V tej časti mesta kedysi stálo veľa budov, víl aj palácov zo začiatku dvadsiateho storočia. Niektoré boli pekne zrekonštruované, ďalšie už zbúrané – na uvoľnených parcelách vznikli moderné bytovky či parkoviská. Zopár stavieb však zostalo v pôvodnom stave. Práve do takej vily som mieril. Stála vo vnútrobloku za zelenou budovou stredoškolského internátu a jedálne. Z chodníka ju takmer nebolo vidieť, na chvíľu som zapochyboval, či som na správnom mieste. Prešiel som cez úzky priechod medzi internátom a rozostavaným penziónom. Odkryl sa mi nečakaný pohľad – secesná vilka podobná internátu, ibaže menšia. Tiež zrejme pochádzala z prvej tretiny dvadsiateho storočia, ale na rozdiel od zelenej budovy pri chodníku nebola zrekonštruovaná. Práve naopak, najlepšie roky mala dávno za sebou.

Začudoval som sa, že doteraz som si ju nikdy nevšimol, aj keď som po Hurbanovej prešiel hádam tisíckrát. Ale žiadny div, z prednej strany ju zakrýval internát, z opačnej – od Ulice Andreja Kmeťa – zas dlhá bytovka. Ktovie, či chce investor ruinu zrekonštruovať, alebo zbú- rať a získať tak lukratívny flek v centre. Pravdupovediac ma to veľmi netrápilo, nech si robí, čo chce. Oveľa viac ma žralo, čo budem v najbližších dňoch robiť ja. Nič príjemné, starec. Ak si bol niekedy počas školy na poriadnej brigáde, vieš, o čom točím. Čakala ma partia rovnako nadšených spolupracovníkov, jeden či dvaja frajeri zastupujúci investora a veľa, preveľa posratej makačky. Už prvý deň mi dal zabrať, a to sme robili iba prí- pravné práce. Vila zvonku nevyzerala rozľahlo – dve poschodia, nevysoká ozdobná vežička, popraskaná omietka plná reliéfov a iných chujovín. Dnu to však bolo oveľa horšie. Jednak tam smrdelo starinou a hnilobou, zároveň všade lietal prach. Jesenná hmla sa trhala, cez špinavé okná nakukovalo zubaté slnko, no radšej by som bol, keby zostalo skryté. V jeho lúčoch som totiž videl poletujúce mračná prachu, zdalo sa mi, že tam nelietajú a nevíria jednotlivé zrnká, ale celé chuchvalce. Iba nedávno som čítal zaujímavý blog o parazitoch žijúcich v prachu; text dopĺňali aj detailné obrázky mikroskopických živočíchov. Spomenul som si na ne zakaždým, keď mi prachové zrnká podráždili nos alebo zabehli do hrdla. Lenže to bol iba začiatok. Dvaja maníci od investora nám prikázali vyvliecť nábytok z izieb a vyhádzať ho pred vilu.