Adriana Macháčová - Tak trochu ženatý

Predstavujem vám najnovší román Adriany Macháčovej Tak trochu ženatý, ktorý uzrie svetlo sveta už 11. júna.

Môžete sa tešiť na román plný napätia, prekvapivých zvratov, spletitých vzťahov, ktoré píše sám život a na lásku, ktorá vyráža dych. Tak trochu ženatý je autorkina osemnásta kniha, a tak ako jej predošlé romány, aj tento vo vás zanechá hlbokú stopu.

Zröntgenujte exluzívnu ukážku, v ktorej je Stela presvedčená, že jej Tibor si užíva s inou. Bolesť sa snaží otupiť a potlačiť, lenže na konci dňa sa objaví znova. Preto vymyslí plán. Lenže jej pomsta má našťastie, či nanešťastie krátky život.

Všimli ste si obálku? Možno nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá.

Osamelá Stela po uväznení otca, strate matky a stroskotanom manželstve nevie, čo so životom. V bare pri poháriku sa zoznamuje so šarmantným Tiborom. Po krátkom čase je Stela pripravená na nový vzťah, pričom netuší, že uviazla v ďalšej pasci. Medzi Tibora a Stelu sa votrie náhly chlad. Stela nechápe, prečo sa jej rúca aj druhé manželstvo, veď Tibora rozmaznáva svojou láskou a pozornosťou. Podozrieva ho z nevery a zdá sa, že oprávnene. Lenže Tibor jedného dňa zmizne a okrem Stely zjavne nikomu nechýba. Vyšetrovanie ukáže, že Tibor s ňou nikdy neplánoval prežiť šťastný život. Prečo sa s ňou teda oženil? Nájde Stela odpovede na otázky, ktoré ju trápia, a bude mať dostatok sily, aby zo seba striasla tiene minulosti?

Úryvok:

„Vyjadrili ste sa, že nemáte čo skrývať, takže sa nemusíte ničoho obávať,“ podotkol Herman.

   „Nič neskrývam!“

   „V poriadku,“ sekol poručík. „Viete, pani Kupková, hľadáme akúkoľvek stopu. Mali by ste s nami spolupracovať.“

   „A čo teda robím?“ ohradila som sa. „Azda nespolupracujem?“

   „Máte ešte ten pokladničný blok za nákup ruží a kaviáru?“ opýtal sa ma.

   „Uložila som ho do nočného stolíka. Mal by byť vo vrchnej zásuvke.“

   „Zatiaľ sme ho nenašli.“

   „Musí tam byť!“ vykročila som k spálni. Vošla som dnu. Jeden z policajtov drzo listoval v mojej rozčítanej knihe a druhý sa skláňal k spodným poličkám skrine. Obišla som ich a sadla si na posteľ. Zohla som sa k otvorenej zásuvke. Nadvihla som niekoľko ženských časopisov o životnom štýle a módnych trendoch a odsunula škatuľku liekov na spanie. Pokladničný blok tam naozaj nebol.

   „Bol tu. Určite som ho dávala sem,“ prstom som pichla do preglejkového dna. „Možno som sa pomýlila,“ chvatne som zatiahla za kovovú rúčku spodnej zásuvky. Vybrala som snár, odsunula som perá, kalendár, poznámkový blok a bižutériu, ktorú už nenosím, no ani tam po účte za ruže a kaviár nebolo ani stopy. „To je divné,“ vzdychla som. Zabuchla som šuplík a ešte raz prehľadala vrchnú zásuvku. „To je fakt divné,“ zopakovala som zmätene.

   „A toto je čo?“ počula som Hermanovu otázku. Obzrela som sa dúfajúc, že ten sprostý účet drží medzi prstami. Stál však na špičkách, aby dovidel na hornú poličku v šatníkovej skrini.

   „To je cestovný kufor,“ odvetila som. Veď to je jasné už napohľad! Hranatá koženková škatuľa s hrubým zipsom.

   „Pána Kupku?“

   „Nie! Môj.“

   „Čo je v ňom?“

   „Nič. Je prázdny!“ odvrkla som podráždene. Teda, možno sú v ňom nejaké staré igelitky. Možno som ich nevyhodila. Neviem, nespomínam si. Herman si zrejme myslí, že je plný peňazí. Ale ja nemám nič. Ani moji rodičia nikdy nič nemali. Doslova nič. A aj to málo, čo si nahonobili, otec navláčil do záložne, aby mal za čo piť. Zostali len vydraté posteľné obliečky a uteráky.

„Mami, nevešaj tie obliečky na balkón! Vyzerajú hrozne. Sadloňka si na nás opäť zgustne,“ požiadala som jedného dňa matku.

   „Stelka, a kam mám natiahnuť šnúry na bielizeň? V obývačke? Aby sa trepotali nad tým ožranom? Postŕhal by ich skôr, než by vyschli,“ nahrbila plecia a pokračovala v práci. Všetko bolo nanič. Otec nás svojím pitím obe privedie do blázinca.

  

„Mohli by ste nám ten kufor ukázať?“ ozval sa Herman.

   „Nemali by ste radšej hľadať môjho manžela?!“ vybuchla som. V očiach sa mi zjavil vzdor. Začínala som byť podráždená.

   „Zbierame konkrétne informácie o hľadanom, pani Kupková. Kolegovia v centrále už na prípade pracujú. Máme niekoľko pátracích verzií. Ak sa nikam neposunieme, koncom týždňa požiadame o spoluprácu aj masmédiá,“ chlácholil ma.

   Asi by som im mala veriť, že sa snažia. Lenže do médií by Tibora mohli dať aj skôr, či nie? Horela som od nedočkavosti; Tibora šľak trafí, keď sa uvidí medzi hľadanými.  

   „A čo myslíte, že tu nájdete?“ opýtala som sa Hermana. „Mŕtvolu?“

   „Upokojte sa, pani. Pozrieme si už iba ten kufor a porúčame sa.“

   „Nič v ňom nie je! Ale poslúžte si. Nech sa páči!“ povedala som neskrývajúc zlosť. Je tam hlava môjho muža. Kiež by!