Darina Hamarová

Všetci vieme, že čítanie má blahodárne účinky. Má vplyv na náš krvný tlak, pulz, spánok a veru niekedy aj hmotnosť.
 Na niektorých knihách by malo byť varovanie: Nejedzte pri čítaní! Ale čo Vás čaká v tejto rubrike? Opýtam sa tých najpovolanejších, čiže spisovateľov, prečo čítať.

 Dúfam, že vás budú motivovať, aby ste do knižníc a kníhkupectiev chodili častejšie, a nielen keď už Vás niečo bolí.

Keď som na jeseň 2013 dopísala svoju prvú knihu, vydýchla som si. Sedela som pred počítačom a neveriacky som sa dívala na monitor, na ktorom mi pred očami tancovali písmená príbehu o Michalovi a Monike, v ktorom som si pre seba vymyslela postavy Giua, Lukyho a Jany. Neveriacky preto, lebo som ani v tajnom sne nedúfala, že sa mi raz podarí napísať niečo také. Zistila som, že slovo je nástroj, ktorý som prinútila tvoriť ma. Trochu krkolomné zistenie, ale ja viem, o čom je. Štyri roky mi trvalo, kým som tento príbeh dostala do podoby, akú som mu chcela dať. A to som sa na začiatku rozhodovala medzi tým, či písať tento príbeh, alebo môj vlastný. Rozhodla som sa pre Michala, na ten druhý som ešte nenašla odvahu. Napriek tomu som si bola istá, že touto knihou sa moje literárne počínanie končí, že nebudem týrať sama seba. Opäť som si niečo dokázala, opäť sa mi potvrdilo moje životné krédo, najväčšie víťazstvo človeka je vtedy, keď dokáže zvíťaziť nad sebou samým.

Človek mieni, osud mení. O osem mesiacov Slzy muža objavili svet. A mňa „okolnosti“ prinútili písať znovu. Vrátiť sa do rokov nedávnych a pripomenúť si svoj vlastný životný príbeh. Príbeh plný sĺz a boja samej so sebou. Vedela som, ak by som ten príbeh nenapísala vtedy, už by som ho nenapísala nikdy. Životom nekráčam sama. Nekráčala som dovtedy a odvtedy už vôbec nie. V mojom živote sa objavili noví a noví ľudia, krásni a čistí. Písanie sa stalo pre mňa akousi drogou. Príbehy ľudí ma odjakživa fascinovali a ja som v sebe objavila dar vedieť ich dať na papier. 

Dôkazom toho sa stali príbeh Tomáša Dubovca v Rulete života a príbeh Bei s ďalšími osudmi Giua, Lukyho a Jany v Slzách anjela. Veľmi som sa tešila z priazne čitateľov a obľúbenosti kníh. Veď čo je pre autora väčším vyznamenaním ako fakt, že jeho tvorbu ľudia čítajú? Na druhej strane je pravda, že som neraz chcela s písaním skončiť. Ale dá sa, keď svet je plný bolesti a utrpenia? Keď knihy sú neraz pre niekoho jediným potešením v živote? Keď vám vaša čitateľka napíše na FB píšte, píšte, píšte, som vaša verná čitateľka? Môžete skončiť, keď sa vo vašej hlave odohrávajú ďalšie a ďalšie osudy nových a nových hrdinov? Nemôžete. Musíte si sadnúť k počítaču a písať. Každý deň sa snažím dať na papier aspoň niekoľko riadkov. Raz som Sebastien Laval, ktorý tvrdí, že na to, aby sme mohli milovať nepotrebujeme oči, stačí nám k tomu srdce, potom zasa ako sudca Adam Adam hľadám stratený zmysel života, na ďalší deň ako Emil Potocký skúmam Stopy v snehu a potom sa zasa cez internet rozprávam s mužom, ktorý nemá chuť žiť, ale ani silu umrieť. Toto sú všetko ľudia, ktorým sa snažím porozumieť a ktorých pocity sú vlastne mojimi pocitmi. Rovnako ako tomu bolo u Michala, či Bei v Slzách, alebo u Tomáša Dubovca v Ruletke. Je jedno, ako sa postavy v knihách volajú, pretože to všetko som ja, pretože všetky tieto postavy zosobňujú moje myšlienky, moje nálady, moje pocity. 

Opýtala som Dariny: Darinka, prečo ty čítaš?

Milujem knihy. Od malička sú mojimi dennodennými súputnikmi životom. No nie je to nádherný pocit, sadnúť si do obľúbeného kresla, alebo na gauč, prikryť si nohy dekou, naliať si do hrnčeka horúci, pariaci sa mätový čaj, v tom lepšom prípade pohár suchého bieleho vína, vziať do ruky rozčítanú knihu a nechať sa unášať svetom fantázie? V jednej zo svojich nových kníh píšem, pokúsim sa parafrázovať: Fantázia je moja spoločníčka a priateľka, ona ma večer, čo večer pohladí po tvári, sadne si mi na viečka a hovorí mi, poď Darinka, nastal náš čas. Čaká nás ďalšie dobrodružstvo, zažiješ neobyčajné veci, uvidíš kúty sveta, kde si ešte nikdy nebola a ľudí, ktorých by si za desať životov nemala šťastie stretnúť. A ja ju počúvnem a idem. Drží ma za ruku a nepustí.

Chodím si, kde sa mi zachce, robím si, čo sa mi uráči a mne stačí zatvoriť oči a vidím sa kdekoľvek vo svete. Prechádzam sa po Montmartri, plavím sa po šírošírom oceáne s Krištofom Kolumbom, bojujem s domorodcami na americkom kontinente, Wolfgang Amadeus Mozart mi tlieska za to, ako hrám na husliach jeho Rekviem d-mol, flámski barokoví maliari Van Dyck a Rubens ma učia zachytiť štetcom kyprú krásu ženského tela na plátne, a tisíce ďalších a ďalších príbehov sa mi odohráva pred očami. Povedzte, nie je to úžasné?

Pre toto všetko čítam.