Pre milovníkov skutočných príbehov si vydavateľstvo Motýľ pripravilo novinku Pražská misia.Ide o skutočný príbeh manželov, ktorých viera a odovzdanie sa sociálnej spravodlivosti inšpirovali k tomu, aby riskovali vlastné životy, a zachránili tak mnohé ďalšie.
Druhá svetová vojna a jej odvrátená tvár. Krviprelievanie, nacistické útoky, koncentračné tábory či vyhladzovanie obyvateľstva, transporty, strach o vlastný život, boj o slobodu...
Román vychádza 13. novembra.
Pricestovali
z Ameriky, aby v Prahe počas druhej svetovej vojny pomáhali utečencom zo Sudet.
Manželia
Sharpovci opustili svoju rodinu a bezpečnú krajinu s túžbou pomôcť mnohým
ohrozeným ľuďom emigrovať či skryť sa v čase, keď nacisti stupňovali svoj tlak
a teror. Prečítajte si ich skutočný príbeh o tom, ako riskovali vlastné životy,
aby najprv v Prahe a neskôr aj na iných miestach okupovanej Európy zachránili
stovky životov prenasledovaných odbojárov, intelektuálov alebo židov.
Misia,
na ktorú sa manželia s veľkým srdcom a odvahou podujali, je o to výnimočnejšia,
že ako bežní rodičia dvoch malých detí si osvojili rôzne špionážne techniky,
vďaka ktorým sa im dlhý čas úspešne darilo unikať pozornosti gestapa.
Úryvok:
Umierajúca republika
V utorok 14.
marca 1939 vyhlásilo Slovensko pod vedením Tisa samostatnosť. Keď padlo
rozhodnutie o mobilizovaní českých jednotiek na potlačenie vzbury, Hitler
si dal zavolať Emila Háchu do Berlína, kde mu predložil ultimátum: „Vydajte
rozkaz, aby sa vaše jednotky stiahli späť do kasární, inak Luftwaffe zrovná
Prahu so zemou.“ Podľa očitých svedkov Hácha na mieste odpadol. Keď opäť
nadobudol vedomie, neochotne podpísal predložený dokument. V ten istý deň
sa Martha vybrala na pražské letisko, aby doručila balíček s poštou –
poväčšine citlivými informáciami – Angličanovi Trevorovi Chadwickovi, povolaním
učiteľovi, ktorý v to ráno eskortoval skupinu českých detí do
Londýna. Medzi dokumentmi, ktoré Chadwick prevzal od Sharpovcov, bola aj
Waitstillova prvá správa z Prahy určená Robertovi Dexterovi
v Bostone. V správe Waitstill písal: „Situácia je tu vážna. Pre
židov, aj z pohľadu života štátu. Píšem Vám krátko po výročí puču v
Rakúsku a pred hroziacim odštiepením Slovenska, o ktorom ste sa už
pravdepodobne dočítali. Nemecká armáda má v Bratislave pripravených päť
divízií.
Tunajší ľudia sú podľa všetkého presvedčení, že zámerom Nemecka je
odtrhnúť Slovensko pod zámienkou ochrany údajne zneužívanej nemeckej menšiny,
prípadne pod zámienkou udržania poriadku na údajnú žiadosť slovenskej
protičeskej vlády. Bezmocná vláda a rôzne fakulty vysokých škôl začínajú
postupne uplatňovať norimberské zákony. Židovským študentom medicíny oznámili,
nech ani nedúfajú, že spromujú. Nemecká univerzita prepustila Dr. (Albína)
Goldschmeida preto, lebo mal židovského predka. On a ďalší za nami chodia
a prosia o pomoc pri úteku do Ameriky.
Ak nevypracujeme široký plán
emigrácie, buď zomrú od hladu, alebo spáchajú samovraždu.“ Situácia nevyzerala
celkom tak, ako ju vo svojom liste opísal Waitstill. Azda aj preto, lebo ešte
celkom nepoznal Československo a jeho „bezmocnú“ vládu. Nie so všetkými
utečencami sa zaobchádzalo s rovnakou starostlivosťou, ako to videl
u humanitárnych pracovníkov, akými boli Dr. Sum alebo Alice Masaryková.
Vlaky, v ktorých sa viezli utečenci, české úrady na hraniciach často
vracali. Situácia v utečeneckých táboroch na okraji Prahy bola žalostná.
Jedla bolo málo a ľudia pre rozbité okná a nedostatok prikrývok
trpeli zimou. Jedným slovom, ani Československo nebolo imúnne proti vírusu
antisemitizmu, ktorý nakazil väčšinu Európy a Spojených štátov. Viaceré
prieskumy v rokoch 1938 až 1942 odhalili negatívny pohľad na židov
rozšírený medzi Američanmi a takmer
jednotretinovú podporu protižidovskej politiky.
Mníchovská dohoda
stanovovala, že sudetskí židia, väčšina ktorých utiekla do Čiech a
na Moravu, majú právo uchádzať sa o československé občianstvo. No na
základe analýzy správy britskej vlády historička Louise Londonová poznamenala:
„Židov zo Sudet úrady diskriminovali a systematicky im odopierali prístup
k ich vlastným prostriedkom.“ Podľa Londonovej všetkých tristotisíc
židov v Československu čelilo hrozbe zo strany úradov. „Československá
vláda dala jasne najavo, že židia českej národnosti sú nežiaduci,
a vystavovala ich rôznym formám nátlaku, aby ich donútila emigrovať.“
Odlet Trevora
Chadwicka so skupinou detí z pražského letiska zo 14. marca bol dôležitým
krokom v stupňujúcej sa snahe zachrániť z Československa tých, ktorým
hrozilo najväčšie nebezpečenstvo, prv než bude príliš neskoro. Pre Marthu to
bol špeciálne bolestný zážitok. Išlo o prvý z ôsmich transportov –
pri zvyšných použili vlaky –, ktoré do Anglicka priviezli dokopy
669 českých detí. Operáciu inicioval burzový maklér Nicholas Winton,
pôvodom žid, ktorého rodičia dali pokrstiť v anglikánskej viere
a ktorí si zmenili priezvisko z Wertheima na Wintona. Wintonov
program vychádzal z modelu slávnych záchranných misií Kindertransport, ku
ktorým ho neskôr zaradili. Medzi 1. decembrom 1938 a 1. septembrom 1939
Kindertransport previezol z Nemecka, Rakúska, Poľska, Holandska a
Československa do Anglicka deväť- až desaťtisíc detí (sedemtisícpäťsto z
nich židovských). Kindertransport bol odpoveďou na masakre Krištáľovej noci
z novembra 1938.
V reakcii na
brutálne útoky proti židom britské humanitárne organizácie, medzi nimi Výbor
pre židovských utečencov (Jewish Refugee Committee) a Spoločnosť priateľov
(kvakeri), apelovali na britskú vládu, aby zmiernila imigračné opatrenia. Verejnosť
podporila ich snahu a vláda nakoniec súhlasila s poskytnutím
dočasného útočiska pre bližšie neurčený počet detí mladších ako sedemnásť
rokov. O každé dieťa sa mali postarať buď jednotlivci, alebo organizácie.
Vtedy sa ešte predpokladalo, že tieto deti sa raz vrátia k svojim rodinám.
V decembri 1938 Nicholas Winton navštívil Československo na pozvanie
svojho priateľa Martina Blaka, ktorý pracoval pre Britský výbor pre utečencov
z Československa, organizáciu Tessy Rowntreeovej a Beatrice
Wellingtonovej, s kanceláriami v Inštitúte pre utečencov neďaleko
Sharpovcov. Bez akéhokoľvek priameho poverenia výboru založil Winton pridruženú
„detskú sekciu“ a začal prijímať prihlášky od tých, ktorí chceli svoje
deti dostať do bezpečia. Neskôr napísal: „V Prahe mi každý hovoril:
‚Pozri, v Prahe nie je nijaká organizácia, ktorá by sa zaoberala deťmi
utečencov. Nikto nepustí deti samy. Ak chceš, choď do toho.‘“3 Britské
ministerstvo vnútra súhlasilo s vystavením víz pre české deti mladšie ako
osemnásť rokov pod podmienkou, že Winton im nájde domov a zabezpečí
každému dieťaťu päťdesiat libier na spiatočnú cestu. Winton sa horúčkovito
pustil do zháňania peňazí a do náboru rodín, ktoré by boli ochotné
prijať utečenecké deti. Prvých dvadsať detí, ktorým udelili víza, sa
zhromaždilo začiatkom marca a Trevor Chadwick bol
pripravený odviesť svojich mladých zverencov na slobodu – medzi nimi aj malé
dieťa, ktoré mu počas cesty sedelo na kolenách.
Martha cítila, že
medzi zhromaždenými rodinami, ktoré prišli dať zbohom svojim dievčatám
a chlapcom, panuje nevyslovená istota, že sa s nimi lúčia navždy.
Pukalo jej pri tom srdce. Neskôr napísala: „Každá rodina predstavovala
samostatný ostrov emócií. Rodičia zo svojich skromných zdrojov kúpili deťom
cukríky a iné malé darčeky, prízvukovali im praktické veci ako: ‚Nezabudni
nám písať. Počúvaj pána Chadwicka. Ani sa nenazdáš a prídeme za tebou.‘,
pričom ich láskali pohľadmi, akoby si chceli vryť do pamäti, ako vyzerali,
hovorili a chodili, keď ich videli naposledy.“ Nemohla si pomôcť, musela
myslieť na svoje vlastné deti ďaleko odtiaľ a vnútorne sa striasla pri
pomyslení, že by tu stála ako títo rodičia a pre záchranu ich životov by
sa s nimi navždy lúčila. Hoci to bolo bolestivé, Martha sa dokázala vcítiť
do pocitov odchádzajúcich detí. Veľmi dobre si uvedomovala, v akom
vnútornom rozpoložení sa nachádzajú. Možno akceptovali rozhodnutie svojich
rodičov poslať ich preč, no iba málo z nich bolo dosť starých na to, aby
tomu aj rozumelo. V tej chvíli cítili len vzrušenie, zmiešané so strachom
a zmätkom. „Niektorí rodičia prejavovali svoju lásku otvorene a deti
na ich nežnosti reagovali bez okúňania,“ spomínala si Martha. „Opatrne
rozbaľovali poklady od svojich rodičov – fotografiu, prsteň, hodinky –
a ukazovali ich svojim najbližším. Ponúkla som sa, že ich odfotím.
Potešili sa a ochotne sa mi začali predstavovať a diktovať adresy,
kam im mám fotku poslať.“ Potom ohlásili odlet a „rodičia dievčence
a chlapcov ešte raz vyobjímali,
vybozkávali na líca a s malými balíčkami“ ich poslali do radu
k pánovi Chadwickovi. V skupine detí bola aj jedenásťročná Gerda
Steinová z Karlových Varov v Sudetách. Po Chamberlainovej mníchovskej
kapitulácii Gerdini rodičia Arnold a Erna Steinovci utiekli s dcérami
– s Gerdou a jej staršou nevlastnou sestrou Johannou – do Prahy, kde
takmer šesť mesiacov chodili od ambasády k ambasáde v snahe zaistiť
si útek z krajiny.4 Niektorí židia v Československu, strednej Európe
aj po celom svete ešte stále odmietali uveriť násilnej rétorike nacistov.
To však nebol prípad Steinovcov, ktorí prihlásili Gerdu do Kindertransportu.
Napokon sa aj oni obrátili na Sharpovcov so zúfalou prosbou o pomoc,
písanou lámanou angličtinou na stroji. Ich list sa doteraz nachádza
v Marthiných dokumentoch. „Vážený pán,“ začína sa, „keď som Vám priniesol
fotky odchádzajúcich detí a svojej malej Gerdy, súhlasili ste, aby som sa
u Vás prihlásil. Nikdy by som si nedovolil písať Vám, pokiaľ by som nebol
bezradný. Počul som, že došlo k zriadeniu novej pomoci z Ameriky pre
židovských utečencov. Neviem, či je to pravda, ale keďže nemám iných známych,
veľmi pekne Vás prosím informovať ma v tejto veci. Dopredu Vám srdečne
ďakujem a ostávam s úctou, Arnold Stein.“ Erna Steinová pridala rukou
písané postskriptum. „Bola by som veľmi rada, keby ste mi aj so svojou pani
dovolili navštíviť Vás v kancelárii. Nerada by som Vás však otravovala.“
Do samostatného okienka v ľavom dolnom rohu strany pani Steinová dopísala:
„Dnes je to pre nás veľmi nebezpečné. Prosím, dajte nám
vedieť, kedy by sme Vás mohli navštíviť. Prosím, pomôžte nám!“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára