Simona Rošková - Nechcem počuť tvoj plač

Predstavujem Vám moje prvé knižné dieťatko pod názvom Nechcem počuť tvoj plač. Spoločensko-psychologický román vychádza pod záštitou vydavateľstva Taktik už budúci mesiac.

Príbeh vznikol z náhleho popudu pri žehlení bielizne a nutkavej myšlienky vypustiť natlačené informácie z hlavy von.

Ak si myslíte, že my matky to máme ľahké a všetko zvládneme ľavou zadnou, vyvediem Vás z omylu.

 Prebdené noci, neutíchajúci plač dieťaťa, neporiadok v domácnosti, bezradnosť, častá zmena nálady, odrastené vlasy či polámané nechty a prepadnutá tvár, ktorá Vás každé ráno straší v zrkadle – to je len zlomok z toho, s čím sa pasujú hrdinky v mojom románe. Príbeh Mira Bauera je vymyslený, no zvyšok diela je založený na skutočne prežitých situáciách.

Priviesť dieťa na svet je pre každú matku nezabudnuteľný zážitok. Keď sa nadýchnete jeho vône, pretrváva vo Vás navždy. Lenže byť matkou nie je vždy jednoduché.

Soňa Bauerová sa po mnohých útrapách nevie dočkať chvíle, kedy bude dlho očakávaného syna držať v náručí. Po návrate z pôrodnice však lásku k novorodencovi vystrieda chlad, nezáujem a strach. Čerstvá mamička svoju úlohu nezvláda a za dramatických okolností skončí na psychiatrii.

Desivá diagnóza, ktorá sa nad ňou vznáša ako prízrak, prudko zasiahne do jej rodiny.  

Dokonalá ilúzia o harmonickom manželstve spľasne vo chvíli, keď Miro Bauer vymení pokojný život za život na hrane. Kým si on šliape po šťastí, jeho švagriná Soňa si pomaly hľadá cestu k synovi, no vo vlastnom dome sa cíti ako väzeň. Napätú situáciu  ešte viac rozvíri príchod opatrovateľky, ktorá má svoje vlastné plány.

Úryvok:

   Samko sa zobudil presne o pol siedmej a dožadoval sa svojich raňajok. Už zas? Chcem spať! Strčila si hlavu pod vankúš. Začínala byť na plač alergická. V hlave jej stále bilo ako na poplach. Nárek sa stupňoval. Pritiahla syna k sebe a nakŕmila ho. Izbou sa rozhostilo ticho. Premohla sa a vstala z postele. Priniesla čistú plienku a z kúpeľne lieky proti bolesti. Pri prebaľovaní si Samko  džavotal a prebudil sa aj Michal. Rýchlo si vložila tabletku do úst a nasucho prehltla.

   „Ty si už hore, zlatko? Veľmi si sa nevyspala,“ skonštatoval a pozeral, ako jeho manželka spomalene skladá detské oblečenie.

   „Asi vycítil, že som nebola doma... neviem...“ podvihla ramená.

   „Poď si ešte na chvíľu ľahnúť, veď je nedeľa,“ potľapkal Michal po lôžku.

   „Hrozne ma bolí hlava, zrejme tie drinky boli príliš sladké... a pozdravujú ťa baby,“  masírovala si krúživými pohybmi spánky.   

   Pritisla sa k manželovi a stratila sa v jeho pevnom objatí. Zavrela oči a čakala, kedy začne účinkovať tabletka.

   Strhla sa. Bolo skoro jedenásť hodín. Tápavo prešla do kúpeľne, ovlažila si tvár a vlasy zopla do gumičky. Pohľad do zrkadla ju ani tentoraz nepotešil. Utvrdil ju iba v tom, že predošlá noc bola ťažká. Zatočila sa do županu a vydala sa do kuchyne.   

   Cez okno videla Michala, ako v záhrade uspáva v kočiari Samka. Napila sa hltavo studenej vody a zapla kávovar. So šálkou kávy sa usadila na terase a zamávala Michalovi. Oči sa jej privierali a telo sa striaslo zimou, aj keď vonku svietilo príjemné slniečko. Na hrudi cítila silný tlak a celé vnútro sa jej chvelo. V jednom momente si myslela, že počuje tichý hlas. Nikoho však nevidela. Asi mi šibe, očami sledovala okolie.

   Michal odstavil v tieni stromu kočík a pribehol k nej.

   „Prepáč, zaspala som,“ kajala sa.

   S úsmevom ju pohladil po líci. „V chladničke som našiel trocha mlieka, čo si mi nachystala včera, tak sme to nejako zvládli. Je akýsi nepokojný. Teraz zaspal, ale budem musieť odísť. Volal mi Braňo, že sa vyskytol nečakaný problém.“

   „Veď je nedeľa... myslela som, že...“ nedokončila a rozbehla sa ku kočiaru, z ktorého sa ozýval vytrvalý plač. Zatriasla za rúčku hore-dolu, ale nárek silnel. Vybrala syna z vaničky a rozlúčila sa s Michalom.

   „S obedom si nerob starosti, keď sa vrátim, pôjdeme na skorú večeru,“ zvolal náhlivo. Schmatol aktovku a už ho nebolo.

   Plecia jej ovisli a z očí sa vykotúľali slzy. Znova je sama. Včerajšok akoby neexistoval. Vložila dieťa do kočíka a unavene dopadla do kresla. Podoprela si rukou hlavu a otupene hľadela na konáre stromov. Z letargie ju prebral žalostný rev syna. S nevôľou vstala a pokúšala sa ho uspať. Brázdila po celej dĺžke záhrady sem a tam. Už ju boleli ruky od toľkého natriasania.

      Spi už! Príkaz jej skákal v hrdle ako pinpongová loptička. Ešte chvíľu a zadusí sa. Slzy sa jej opakovane tlačili von a srdce jej búchalo šialenou rýchlosťou. Plač pomaly ustával.

   „Prosím, zaspi už,“ modlila sa. Pot jej stekal po chrbte a dlane mala celé červené od pevného zvierania rukoväte kočiara. Spomalila kolísanie a nechala kočiar odpočívať pod starou hruškou.  

   Vyčerpane si vydýchla a prešla do kuchyne. Cítila sa uštvaná a ledva stála na nohách. Vylúpla ružovú tabletku a zapila ju studenou kávou. Rozochvenými rukami siahla do zadného hrnca a vylovila škatuľku marlboriek. Dve posledné. Vyšla na terasu a oprela sa chrbtom o dvere. Nohy sa jej podlomili a zošuchla sa k zemi. Ruky sa jej viac roztriasli a nedokázala si pripáliť. Podarilo sa jej to na tretíkrát.

   Neprítomne pozerala na sivý kočiar a na ťažké mračná, ktoré sa približovali. Vo vzduchu bolo cítiť blížiacu sa búrku. Napätie z nej na chvíľu opadlo a ohorok zahasila o veľký kvetináč. Vietor zosilnel. Náhle sa spustil lejak a obrovské kvapky dažďa dopadali na jej tvár. Precitla. Rozbehla sa k Samkovi, skôr než oblohu preťal blesk a udrel silný hrom. Tlačila kočiar dovnútra, keď sa syn kvílivo rozplakal. Nohy sa jej šmýkali po klzkej tráve a kolieska kočíka sa zabárali do mokrej hliny. Konečne sa jej podarilo dostať kočiar cez prah terasy. Celou silou zatiahla dvere a sklopila žalúzie.

   Vlasy mala mokré a prilepené na tvári. Voda z nej cícerkom kvapkala na podlahu. Premočený župan ju ťažil ako olovená guľa. Chodidlá ju oziabali. Nevedela, či má ratovať seba alebo syna. Dieťa nariekalo intenzívnejšie. Rýchlym pohybom zo seba zhodila župan na zem a ostala len v tenkej nočnej košieľke, keď opäť zaburácal hrom. Preľakla sa a pritúlila si krehké telíčko na hruď. Pochodovala s ním po kuchyni a natriasala ho.

   Michal, kde si? Neplač už, preboha! Začínala prepadať panike a zúfalstvu.

   Si neschopná matka! Hlas, ktorý šepkal v jej hlave, odrazu zaškriekal nahlas to, čo si doteraz nechcela pripustiť. Blesk ožiaril kuchyňu. Plač neprestával a trhal jej uši. Intenzita hromov sa zvyšovala. Rozbehla sa do detskej izby a prudko dopadla do kresla. Vytiahla prsník a núkala ho synovi. Samko mraštil tváričku a odvracal hlávku.

   „No tak, pi!“  prikazovala mu bezradným hlasom. Syn však spustil ešte väčší nárek. Kolísala sa dopredu-dozadu a slzy jej  tiekli prúdom.

    „Prestaň už! Buď konečne ticho! Nemôžem ťa počúvať!“ rozkričala sa. Vstala a syna ľahostajne žuchla do postieľky. Zviezla sa na zem a dlane si pritlačila na uši. Telo sa jej otriasalo vzlykmi. Prosila Boha, nech ten rev prestane. Dážď vytrvalo bubnoval do okien. Blýskalo sa a Soni sa zatmelo pred očami.

   Utíš ho, radil jej niečí hlas. Utíš ho! Pozviechala sa zo zeme. Pohľad jej zablúdil k vankúšu. Si zlá matka. Zlá!

   „Nie, nie som!“ skríkla. Vzala dieťa a rozbehla sa do spálne. Pribuchla nohou dvere a začala sa nervózne prechádzať. Od dverí k oknu, od okna k dverám. Naťahovala krk a vyzerala na príjazdovú cestu. Voda sa valila dole ulicou, obloha bola temná a burácanie hromov sa ozývalo celým domom.

    Michal, kde toľko trčíš? Ruky ju boleli od toľkého nosenia a kolísania uplakaného syna. Prenikavý plač jej zaliezal pod kožu a bodavá bolesť hlavy neutíchala.

   „Veď už nerev! Prestaň!“ hodila dieťa na manželskú posteľ.