Tina Van der Holland - Sladký život opatrovateľky
Predstavujem vám druhé vydanie úspešného románu Sladký život opatrovateľky od známej a
úspešnej slovenskej autorky Tiny Van der Holland, ktorá vychádza už 17. mája vo vydavateľstve Koruna.
Prvé vydanie
knihy vyšlo v apríli 2011 a už koncom roka 2015 sa vypredalo. Autorka
ju venovala slovenským opatrovateľkám, ktorých počet – najmä v Rakúsku
a Nemecku – sa vtedy odhadoval na 20 000. Druhé a rozšírené vydanie
z mája 2018 obsahuje už venovanie pre 36 000 slovenských žien, ktoré
v pravidelných intervaloch opúšťajú svoje rodiny, pretože na Slovensku
nenašli vhodné pracovné uplatnenie. Pritom na Slovensku (tak ako v celej
Európe) z roka na rok rastie počet na opateru odkázaných seniorov
a domáce opatrovateľské služby sú nedostatočné. Kto sa postará
o našich starých rodičov, rodičov, o nás, keď príde čas?
Pre generáciu Angely Zimovej prišiel November 89 neskoro, a ako sa
ukázalo, častá otázka jej mladosti mala znieť: „Prežijete rok 2000 na domácom
pracovnom trhu?“ Príliš stará pre divokých zbohatlíkov, ale príliš mladá pre
dôchodkový úrad, pokúša sa vdova s tromi dospievajúcimi deťmi postaviť na
vlastné nohy prácou v zahraničí. Bohaté Rakúsko sa potrebuje postarať
o svoje starnúce obyvateľstvo a opatrovateľky z blízkeho
Ostbloku sú ideálnym, aj keď do roku 2008 nie celkom čistým riešením. Angie sa
tak každé dva týždne vydáva na ďalekú cestu z východu krajiny na západ za
prácou, ktorá je občas viac nočnou morou ako sladkým snom. Pri nej sa stretáva
s ľudskými osudmi, aké vie vymyslieť len život. Zažíva bezcharakterné
zneužívanie, ale aj neočakávané okamihy čistej vďaky.
Vyrovnajú sa zisky a straty, zvlášť po tom, ako jej do života vstúpi
arabský obchodník s umením? Alebo ju čaká šťastie niekde úplne inde?
Dostávate do rúk román, ktorého opatrovateľské kapitoly sú odžité,
a zrkadlí sa v ňom osud dnes už niekoľko desaťtisíc slovenských matiek
a manželiek. Hoci Sladký život opatrovateľky sa takto nikdy nestal, je
poctou tým ženám, ktoré opakovane sadajú do áut, autobusov a vlakov, aby
zabezpečili svojim rodinám aspoň taký život, aký majú starí ľudia,
o ktorých sa starajú.
Úryvok:
Máj 2001
Magda
pricestovala a vypadla z auta podobne roztrasená ako Angie pred dvoma týždňami.
Keď sa zvítala s pani Gerdou a opäť nastúpenou sestrou Hermi čoby posilou,
Angie jej pomohla vyteperiť kufor na poschodie a začala vysvetľovať povinnosti.
Nebola ani v prvej tretine, keď sa na ňu Magda osopila: „Hovoríš, že mám skákať
aj okolo starej? Naším klientom je pán Steinbecker! Ju na zozname nemáme.“
Angie sa len trpko usmiala: „Magduš, ver mi, bude lepšie, ak ju do
ničoho nezaangažuješ, je celá popletená.“
„Aspoň navariť by občas mohla, nie?“
„Prosím ťa! Aby sa okolo mňa nemotala nadarmo, dala som jej raz
vyšľahať penu z bielkov, ručným mixérom. Chcela som do nej neskôr
roztlačiť jahody a ozdobiť puding. Najprv sa jej vrtule zamotali do sukne,
ako sa otáčala kade-tade, a keď zazvonil telefón, tak sa strhla –
s misou a mixérom v rukách –, že polovica peny skončila rozhádzaná po
kuchyni. Čo ti poviem, mala som dobrú polhodinu roboty, kým som to upratala.“
„Puding! Ešteže čo. Však som sem neprišla za kuchárku!“
Angie videla Magdin prudký nesúhlas a vysvetlila si ho tak, že má
viac skúseností, ju už výdatne vycvičil Baumann. Oproti tomu Magda pracovala
doteraz vždy na istej dôležitej pozícii a aj ako audítorka bola len sama sebe
šéfkou. Rozlúčila sa s priateľkou s prísľubom, že o dva týždne je tu sťa na
koni, a s pôžitkom nasadla do čakajúceho auta. „Ideme, pán šofér!“
...
Doma
sa zobudila ráno okolo desiatej s pocitom, že keby garážová brána
u Steinbeckerovcov nebola na automatiku, aj tú by zdvihla ľahšie než svoje
telo z postele. Bolel ju každý úd. Nakoniec otvorila aspoň oči. Do izby
zrejme napadal popolček, všetko bolo akési sivé. Vybuchla za mestom nejaká
sopka? Ako Vezuv pri Pompejach? Posadila sa na posteli.
Neporiadok, rozhádzané veci, prach.
Telo, dolámané po tisícke precestovaných kilometrov, vyskladala
z postele postupne ako drevený cólštok a krivkala po byte. Tu sa nekonal
výbuch, tu sa zrazili zemské platne. Sotva si dokázala nájsť čistú šálku a
zohriať na sporáku vodu, taký bol zanesený pripáleninami. „Prečo aj ja nemám
varnú platňu a skrinky s náterom odolným voči zašpineniu?“ hútala v zapackanej
kuchyni. Čo jej večer za tmy uniklo v eufórii z návratu, obnažilo sa ráno v
prázdnom byte ako zlý sen – prach, špina a neporiadok. Nebola dva týždne
doma, a ostatní členovia rodiny sa zatiaľ venovali zaujímavejším aktivitám
než údržbe bytu.
Začala upratovať, prať a odkladať veci, čo jej s prestávkami
na nákupy a vybavovanie rôznych záležitostí zabralo nasledujúce tri dni.
...
V Sankt
Valentine o dva týždne vystúpila z auta a zaplatila šoférovi, ktorý jej
poprial všetko najlepšie a zaparkoval pod neďalekým stromom. Zastavila sa v
chladnom májovom ráne pred nízkou drevenou bráničkou, a kým sa odhodlávala
zazvoniť, poobzerala sa.
Pred ňou stál znovu ten rozkošný biely domček s červenou strechou,
hnedými okenicami a záľahou ťahavých muškátov v oknách. „Stále kvitnú,“
skonštatovala. Malá záhradka pokojne driemala v rannom opare, pod brečtanom
visiacim z plota sa schovávali kríky ruží vyháňajúce prvé púčiky a na trávniku
šantil veselý Boby. Keď ju zbadal, rozbrechal sa a vrtel chvostom, akoby
vravel: „Teba už poznám, poď dovnútra, načo čakáš?“
Zhlboka vdýchla čerstvý ranný vzduch. Nástup, Angie.
Zazvonila.
Keď
boli s Martinom v Chorvátsku, stávalo sa, že z hladkého mora sa
prihnala vlna, ktorá ju ošpľachla, až mala oči, uši, nos aj ústa plné vody.
Rovnako sa nestihla pripraviť na príval, ktorým ju ohlušila Magda.
„Kam si ma to nalákala?“ kričala do špiku kostí rozrušená a vlasy
jej stáli krížom-krážom ako pani domácej. „Je to obyčajná pakáreň, veď tu
človeku môže drbnúť, s tou starou večne za zadkom!“
„Prečo to berieš osobne?“ vyhŕkla Angie. „Veď som ti vravela, že
má sama so sebou problém...“
„Hovno! Sliedi za nami, lebo nám neverí ani za prd, pomocníčkam v
domácnosti z Ostbloku. Lebo podľa nich nie sme nič iné, preber sa!“
„Pomocníčky? A podľa koho vlastne?“ snažila sa Angie zorientovať.
„Boli sme nakupovať. Domácu oslovila nejaká známa a spýtala
sa jej, či som tá druhá Haushilfe.
Haushilfe ako pomocnica v domácnosti! Ešte k tomu rovno predo mnou,
chápeš?“
„Ale, prosím ťa. To je také slovičkárenie...“
„Počkaj! Vieš, čo tá naša skvelá domáca odpovedala?“
„Čo?“
„Ja, ja! – Áno, áno! So
širokým úsmevom! Ani náhodou ju neopravila, že som Pflegerin! Opatrovateľka!“
„Nuž... Aj tak. Mala si sa zamerať na opateru klienta a hľadieť si
svojho.“
„Akéže opatrovanie! Ten starý fasinger si každé ráno tak nenútene
škrabká vajcia, akoby som tam ani nebola!“
No toto, Angie až zabehlo. Už aj Magda začína s nespisovnými
výrazmi, stav jej nervovej sústavy tiež nebude najlepší.
„Ešte aj dcéra sa tu nanominovala na víkend, a nie sama, ale
rovno so svojím deckom. Ďalšia veľkomožná!“
„Magda, upokoj sa. Ideš domov,
prídeš na iné myšlienky.“
„Neprídem! A sem už nikdy! Môžu si tú svoju parádu strčiť za
klobúk! Však ja im to v tej agentúre vytmavím!“
„Ale no,“ Angie skúsila pohladiť priateľku, ale tá si vytrhla
rameno z jej dosahu: „Ja padám. A ty, milá kolegyňa...“ Magda zaváhala, ale len
krátko: „Choď do riti.“
Angie pochopila, že doporučený cieľ jej cesty zostal spisovný len
vďaka dlhoročnému priateľstvu.
A to sa v tejto chvíli vážne naštrbilo. Alebo aj
skončilo...
Predstavujem vám druhé vydanie úspešného románu Sladký život opatrovateľky od známej a 
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára