Adrianu Macháčovú vám nemusím predstavovať. Mnohí jej
tvorbu poznáte. Je autorkou pätnástich románov a viaceré z nich vyšli aj v
českom a nemeckom preklade. Začiatkom mája na trh prichádza jej najnovšia,
v poradí už šestnásta kniha pod názvom MILUJEM TVOJE LŽI.„Každé šokujúce klamstvo raz vypláva na povrch, nech ho akokoľvek strážime. Príbeh Milujem tvoje lži je citová dráma, v ktorej nazerám až na dno ľudských charakterov hlavných protagonistov. Bezohľadnosť ich ženie k nevypočítateľným skutkom. Podobné situácie nebývajú vždy iba fikciou. Mnohí sa v nich nerománovo ocitáme, alebo ich aj prežívame.“
Novinka Milujem tvoje lži vychádza už 15. mája.
Mladá Katarína, ktorej rozprávanie je retrospektívne popretkávané celým príbehom, nájde po smrti starej mamy v zaprášenom kufri list od otca. Nikdy ho nepoznala, a tak sa rozhodne, že ho nájde a od základov zmení svoj dovtedajší život. Verí, že stretnutie s otcom konečne zlomí jej neradostný osud. Vášnivo túži po šťastí, čo ako dcéra alkoholičky dosiaľ nepoznala. Boris Klen pozve svoju nájdenú dcéru na večierok, kde ju chce predstaviť snobskej rodine a niektorým vybraným spolupracovníkom. Všetko však dopadne inak, ako si Katarína vysnívala. Pre otcovu manželku Klaudiu bola votrelkyňou ešte skôr, ako sa narodila. Rovnako tak aj Borisova dcéra Lujza odmieta prijať o desať rokov mladšie dievča za sestru. Zosnujú zúfalý plán. Nechcenými svedkami prudkého spádu udalostí je manželský pár Milan a Paula Cabajovci. Ich vzťah ničí nedostatok úcty a porozumenia. Súboj hodnoty života na výslní s úprimnou láskou. Nedobrovoľne zatiahnutí do sérií nečakaných zvratov, snažia sa vymotať z vlastných problémov.
Úryvok:
Zober len to najlepšie,hovorievala moja stará mama a ja som sa tým riadila. Slepo, ale s vášňou. Brala som len to najlepšie a kompenzovala si tým všetko, čo mi chýbalo.
„Kačenka, to jabĺčko v strede misy je
červenšie. Modré sandáliky nemá nik, budeš prvá. Na mieru ušité šaty sedia
lepšie ako tie z obchodu. S takým chlapcom nemrhaj čas, hľadaj
najlepšieho,“ znejú mi v ušiach jej slová.
Srdce mi pomaly a slabo tlčie. Bum,
bum... Cítim každučký lenivý úder, ale aj ľahučký závan vetra, ktorý sa ku mne
plazí spopod kovového rámu francúzskeho okna. Krvácam. Krv sa vpíja do mojich
dlhých gaštanových vlasov a vsiaka do mäkkého koberca. Je mi horúco. To teplo
je neznesiteľné. Najviac ma páli medzi lopatkami. Vyteká zo mňa život.
Umieranie vraj nebolí. Fakt nebolí? Pátram
po stopách bolesti. Nič... Umieram teda? Nie, nemôžem umrieť! Človek by si mal
smrť zaslúžiť! Musí voľačo zanechať! Ešte zopár rokov, prosím, prosím, nech
môžem napraviť aspoň chyby...
Silou vôle sa pokúšam vytiahnuť si ruku spod
chrbta. Musím sa stoj čo stoj postaviť, pozviechať sa na nohy. Nedokážem sa
však pohnúť. Takto nemôžem skončiť! Veď mám len dvadsať!
Preklínam deň, keď som prišla do Bratislavy.
Nebola to žiadna sláva. Neviem, čo som si myslela, čo som čakala! Verila som,
že zlomím svoj osud?
Niekto vošiel do izby. Počujem tiché kroky.
Vidím tieň. Jedno oko mi zakrývajú vlasy. Hlúpe vlasy! Chcem pohodiť hlavou,
nech ich strasiem z čela, ale nejde to, ďalej meravo ležím. Druhým okom
rozoznávam postavu. Hej, tu som, hej! kričím. Lenže z úst mi nevychádza žiaden
zvuk. Jačím iba vo svojej mysli. Ani len vysušené pery si neoliznem.
Prihovára sa mi ženský hlas. Konečne ma tu
niekto našiel, odľahlo mi.
Počujem vás! Neštuchajte do mňa! Pomôžte mi!
Jasné, že mi máte pomôcť! Tak nehľaďte na mňa a urobte dačo! z plných
pľúc vrieskam na ženu nado mnou. Rev mi ako osteň prepichuje bubienky, ale ona
ma nepočuje.
Neodchádzajte! Kam idete? Vráťte sa! Idete
zavolať pomoc? Prosím, prosím, prosím... Pomyselne spínam ruky, opakujem prosby
a modlím sa.
Babi, babinka, si tu? Vidíš ma? Rada by som ti povedala, že mi nič nie je, ale nie je to
pravda. Bum... Bum... srdce mi tlčie čoraz tichšie
a pomalšie. Babinka moja, neviem, či ti stihnem porozprávať, čo sa stalo.
V srdci som mala miesto len pre teba. V duchu som ti hovorila mama.
Naozaj. Ty si mi fúkala kolená a vyháňala spopod postele strašidlá. Ty,
babi, si bola moja mamička. Tú, čo ma porodila, som nazývala celkom inými
menami. Prečo nebola ako ty? Dobrá, milá a starostlivá? Namiesto mňa milovala
alkohol. Nebola schopná potlačiť nepokoj a ruky sa jej triasli, kým
nedržala v ruke pohárik. S ním dokázala obletieť celý svet. Diabolský
mok bol jej veľkou kozmickou raketou. Večer čo večer sa poddávala svojim fantastickým
vesmírnym výpravám.
Váhavo si prikyvovala, babi, a v očiach
si mala slzy, keď ti ráno čo ráno moja matka a tvoja dcéra sľubovala, že
už nebude piť. Spomínaš? Tárala a klamala, koniec koncov ako vždy.
Kŕčovito sa usmievala, v hlave jej ešte dunelo a dych mala presýtený
pálenkou, no dobre vedela, čo chceš počuť. A večer sa opäť opitá
pretackala chodbou, dopadla na posteľ vo svojej izbe a otupene upadla do
bezsenného spánku. Pri pohľade na ňu sa mi dvíhal žalúdok. Viem, že som krutá,
babi, ale bolo to tak.
Dodnes som nepochopila, babinka moja, prečo
si moju matku nevyhodila z domu. Ničila ťa. Ničila aj mňa. Všetko nám brala.
Nechcela si to vidieť, babi?
Neverila som, že existuje šťastie, bola len
realita. Drsná a hnusná. Vieš, ako ma volali deti v škole? Katka bez
tatka! Kača z ožranča! Ako z ožratého ranča, babi. Náš dvor so
sliepkami, kozou a s kravičkou sa im zdal taký veľký ako gazdovstvo
z amerického filmu. No, aspoň sa to rýmovalo.
Jedného dňa, keď sme sa učili o rodine,
po vyučovaní sa mi deti posmievali. Ryšavý Zolo Kollár vyskakoval predo mnou
ako opica a aj škriekal ako pavián. „Katka
bez tatka! Katka, a ty kde máš tatka?!“ vyškieral sa ako divý. Zahnala
som sa s vrecúškom na prezuvky, zabudla som, že v ňom nosím zelený
kovový obuvák, a tresla som ho po hlave. Čelo mu zaliala krv a s
revom utekal domov. Vtedy som sa naozaj bála, že pôjdem do väzenia, zavrú ma do
hladomorne a nikdy viac ťa neuvidím. Lenže Zolo to nikomu nepovedal,
nežaloval na mňa a nikto ma nepotrestal. Ten zelený obuvák som od toho dňa
do školy nenosila a ani tebe som sa nepriznala. Teraz to už vieš. Ale
život išiel ďalej.
Keď som bola v deviatej triede,
zavolali ma do zborovne. Riaditeľka mi s kyslou tvárou oznámila hroznú
správu. „Katarína, priprav sa na skutočný
úder. Tvoju mamičku našli utopenú v potoku.“ Fakt, babi, tak mi to
Beblavá vtedy povedala.
V potoku? hnalo sa mi hlavou
a bolo mi do smiechu. Kto sa utopí v dvadsaťcentimetrovej vode? Až potom
som sa dovtípila, že padla na hubu a ožratá nebola schopná vstať, dokonca ani
pootočiť hlavu, aby sa zachránila. Ale aspoň sa vymotala zo svojho alkoholového
sveta.
Za mamou som nevyronila ani slzu. Nenávidela
som ju. Bála som sa, že keď som jej dcéra, budem ako ona. Špinavá, opitá,
s ostrými črtami a mastnými vlasmi jedného dňa rezignujem nad osudom
a zvalím sa do potoka.
„Zišli
sme sa tu preto, aby sme sa rozlúčili s Danou Moravčíkovou,“ šomral si
farár popod nos nad vykopaným hrobom. Smútiacich by spočítal na jednej ruke.
Neprišli ani tí, čo si od nás kupovali mlieko a vajíčka a nepohrdli
zadarmo pribalenou zeleninou. Pamätáš si to, babi? Pamätáš, ja viem. Na to sa
nedá zabudnúť.
Ešte aj po rokoch si pri spomienke na dcéru
plakala, vyčítala si si, že to je tvoja vina, že si mala voľačo urobiť. Lenže
čo? Čo si mala urobiť? Veď nás nepočúvala. Neobmäkčili ju prosby ani slzy.
Fľaše sa nechcela vzdať. Nechcela o sebe vedieť. Nechcela inak žiť. Večne
mala tisíc dôvodov, prečo si musí naliať. Chýbala jej sila čeliť problémom.
Muž, s ktorým ma čakala, ju opustil. O krátkej aférke nikomu nič
nepovedala a ani nikdy nespomenula jeho meno. Od teba, babinka, viem, že
po materskej dovolenke sa do práce v Gelnici viac nevrátila a zostala
na dedine, aby ti pomohla s malým hospodárstvom. Vyhovárala sa, že po
smrti tvojho manžela a jej otca by si to sama neutiahla, a tak jej
nič iné nezostáva. Sliepky, husi, ošípané, kozy, kravy. Mali sme všetko a
predajom mäsa či mlieka si čo-to zarobili. Žili sme skromne, nevyskakovali sme
a matke zostalo aj na pálenku a víno. Spočiatku pila sama a tajne,
vlastne s démonom v pohári. Neskôr sa už neskrývala a zašla pokojne
do krčmy.
Videla som, babka moja, že ťa smrť mojej
mamky zasiahla. Tvár si mala čoraz strhanejšiu a zo dňa na deň si sa
scvrkávala. Oči ti potemneli. Zničila ťa. Zničila aj mňa. Vzala mi teba. Mala
som devätnásť a tesne pred maturitou na gelnickom gymnáziu. Až vtedy mi
život pripravil skutočný úder.
Dala si mi to najlepšie, babinka. Ty si bola
to najlepšie. Nie jabĺčko, sandáliky, šaty či chlapi. Ty, babi. Teraz to už
viem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára