Erika Jarkovská

Všetci vieme, že čítanie má blahodárne účinky. Má vplyv na náš krvný tlak, pulz, spánok a veru niekedy aj hmotnosť. Na niektorých knihách by malo byť varovanie: Nejedzte pri čítaní!

Ale čo Vás čaká v tejto rubrike?
Opýtam sa tých najpovolanejších, čiže spisovateľov, prečo čítať. Dúfam, že vás budú motivovať, aby ste do knižníc a kníhkupectiev chodili častejšie, a nielen keď už Vás niečo bolí.

Erika Jarkovská sa venuje písaniu historicko-dobrodružno-romantických a spoločenských príbehov z prostredia Severnej Ameriky 19. a 20. Storočia – takých, ktoré jej na súčasnom knižnom trhu chýbajú. Zväčša sa v nich opiera o skutočné udalosti a životy skutočných postáv, po ktorých pátra na internete a dotvára tieto príbehy vlastnou fantáziou. Je známa svojím obdivom k Indiánom – k ich kultúre, spätosti s prírodou a úcte k Zemi. Tieto posolstvá sa snaží odovzdať aj čitateľom, hoci prioritne Indiáni nie sú hlavnými hrdinami jej príbehov. Je nimi láska, hľadanie ľudského šťastia a naplnenia zmyslu života, ako aj porozumenia medzi kultúrami.Jej najnovší román Posledný potomok, ktorý vyšiel v jej vlastnom vydavateľstve Enribook, je toho tiež dôkazom. Ide v ňom obetavú rodičovskú lásku, ale aj o citlivú synovskú. No predovšetkým je o krehkom vzťahu ženy a muža, ktorým osud nedoprial prežiť spolu svoj život. A ako hovorí hlavná hrdinka Edna: „Naša láska vytvorila most spájajúci dve rozdielne kultúry.“

Opýtala som sa Eriky: Prečo čítaš? Prečo by mali čítať ostatní?

Pretože mám rada príbehy a som zvedavá, čo ukrývajú. Keď som sa naučila čítať a prečítala som svoju prvú knihu – Slovenské rozprávky od Dobšinského – už som nedokázala prestať. Čítanie neskutočne podnecovalo moju obrazotvornosť, a to až natoľko, že som si neraz príbehy dotvárala vo svojej mysli a „vylepšovala“ ich. A zároveň sa stupňovala tá moja zvedavosť. Chcela som poznať nové príbehy a nových hrdinov, ale aj všetky tie ďalšie informácie, ukryté v nich: neznáme miesta, neznámu dobu, neznáme osudy... To všetko ma napokon doviedlo k vlastnému písaniu – a opäť nejde o nič iné, iba o prerozprávanie príbehov ostatným. V príbehoch často bývajú ukrytí samotní autori – ich zmýšľanie, ich osudy, názory na svet, či ich priatelia, rodinní príslušníci alebo zvierací miláčikovia. A mňa baví niečo z toho odhaľovať.

Do istej miery si vystačíme aj sami, veď prečo nie? Avšak na ako dlho? Človek je spoločenský tvor, a verím, že práve knihy, resp. príbehy v nich nás približujú k ostatným – ak sa s nimi, pravdaže, nemôžeme či nedokážeme stretnúť ináč J