Kriminálku, ktorú musíte mať!Pôsobivý román, kde vás strach zožerie.
Tajomstvá, ktoré strašia.
Pravda, ktorá bolí.
Mŕtvola a prípad so zničujúcimi dôsledkami.
Stephanie sa bojí o
svoj život a vyhľadá odbornú pomoc. Psychologička Connie Summersová by ju rada
zbavila strachu, ale svoju klientku napriek snahe nedokáže celkom pochopiť.
Stephaninu minulosť vymazali, aby ju ochránili, keďže svedčila proti nebezpečnému
gangu. Má novú identitu, malého syna a vlastne všetko, kvôli čomu sa oplatí
žiť. Jedného dňa však dostane list od človeka, o ktorom dúfala, že ju nikdy
nevypátra.
Aj Connie má svoje
dôvody, prečo nepoužíva pravé priezvisko. Ako väzenská psychologička urobila
profesionálnu chybu. Odporučila podmienečné prepustenie väzňa, ktorý vzápätí
spáchal ďalší zločin. Cítila sa zodpovedná, a tak musela začať odznova, na
novom mieste, s novými klientmi.
Obe ženy však majú
spoločné aj niečo iné. Z minulosti sa vynárajú temné rodinné tajomstvá, s
ktorými sa dosiaľ nevyrovnali. Niektoré pravdy je však lepšie neodhaľovať.
Príliš bolia.
Potom pred bránu
väznice ktosi vyhodí zmrzačenú mŕtvolu a otvorí sa prípad so zničujúcimi
dôsledkami.
Úryvok:
Zvonku aj zvnútra ju
tlačila do líc neznesiteľná horúčava. Akoby jej v nich horel oheň a prepaľoval
sa cez pokožku na povrch. Malý chlapec stál nehybne vedľa nej, spálené pyžamové
nohavice ťahal za sebou po chodníku. Tmavými očami chvíľu uprene hľadel na
plamene šľahajúce z horného poschodia a potom sa zadíval na okno spálne. Na
muža, ktorý tam kričal. Aj ona ho pozorovala, neschopná odvrátiť pohľad. Mužova
tvár vyzerala čudne pokrivená, pripomínala slávny obraz, ktorý kedysi videla.
Nevolal sa náhodou Výkrik? Päsťami búchal do okennej tabule a ústa mal
sformované do veľkého písmena O. Rev vychádzajúci z tej tmavej diery znel
neľudsky. V dlaniach si držal roztekajúcu sa tvár. Vari sa mu topila? Zrazu jej
zmizol z očí. Chlapcova rúčka vkĺzla do jej dlane. Vytrhla sa mu, konečne
odvrátila oči od horiaceho výjavu pred sebou a pozrela naňho. „Čo si to
urobil?!“
„Hej, slečna!
Nečakal som, že na vás tu vonku narazím.“ Connie zmeravela, hlas za ňou jej
schladil krv v žilách, hoci bolo teplé ráno. Mimovoľne sklonila hlavu, čierne
vlasy ostrihané na mikádo jej padli dopredu a zahalili bledú tvár ako záves.
Mohla by predstierať, že ho nepočula, a kráčať ďalej, no keby si ho nevšímala,
zrejme by šiel za ňou. Pomaly obrátila tvár k nemu. Muž, šľachovitý a
vychudnutý pre závislosť od heroínu, sa opieral o stenu pri vchode do staničnej
budovy. V ústach mal cigaretu a prižmúrenými očami na ňu hľadel cez oblak dymu.
Connie unikol z pľúc tichý vzdych a pretlačil sa cez stisnuté pery. Trochu
uvoľnila stuhnuté plecia. Bol to iba Jonesy. S ním si hravo poradí. „Och,
zdravím, Jonesy. Ako sa máte?“ Connie svoju otvorenú otázku hneď oľutovala.
Vrhla veľavravný pohľad na náramkové hodinky a usmiala sa na muža v nádeji, že
tú jasnú správu pochopí a nebude ju zdržiavať. „Veď viete, ako to chodí,
slečna. Nežije sa mi ľahko, lebo ma držia nakrátko ako psa. Ale určite je to
lepšie ako trčať v tej hnusnej diere.“ Connie zdvihla obočie. S poslednou
časťou mužovho vyhlásenia bezvýhradne súhlasila.
„A čo robíte vy,
odkedy ste odtiaľ odišli, slečna?“ Túto otázku nečakala. Ako sa to dozvedel?
„Nuž, rozhodla som sa, že zmením smer.“ Obrátila pozornosť od muža na skupinku
ľudí, ktorí mierili na coletonskú železničnú stanicu. Šum ich ranného rozhovoru
doletel až k nej. Zatúžila zladiť s nimi krok a čo najrýchlejšie sa vzdialiť od
Jonesyho. Nemienila ho podrobne informovať o svojej novej práci ani pokračovať
v tomto trápnom rozhovore. Možno si odslúžil svoj trest, no rozhodne netúžila
po konverzácii s človekom, ktorého odsúdili za vlámanie s použitím zbrane. Zase
nápadne pozrela na hodinky. „Už musím ísť, inak zmeškám vlak. Prepáčte.“ „Aha,
chápem.“ Pokrčil plecami a úsečne dodal: „Tak sa teda porozprávame inokedy.“
Connie dúfala, že nie. „Želám vám veľa šťastia.“ Obrátila sa a vykročila k
vchodu. „Podľa mňa urobili chybu,“ počula za sebou Jonesyho hlas. „Nemali sa k
vám takto zachovať. Nebola to len vaša vina.“ Connine kroky na niekoľko sekúnd
stíchli, no neobrátila sa. Napokon sa pustila hore schodmi vedúcimi k
nástupišťu, jej podpätky rýchlo klopkali na železo. Srdce jej bilo v rovnakom
rytme ako kroky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára