Aly Martinezová - Najtemnejší úsvit

Máte radi príbehy žien, ktoré osud zrazil na kolená? Nebojíte sa sĺz a smiechu zároveň?
Tak potom toto je kniha presne pre vás.

Môžu dve zničené duše nájsť cestu von z temnoty?
On v sebe nosí bolesť zo straty manželky.
Ona bolesť zo straty syna.
Ich duše sa spoja a vznikne silná, šialená a vášnivá láska...

Emócie, zúfalosť, ale i vášnivá láska.
Príbeh, ktorý vás prevalcuje.

Najtemnejší úsvit je prvá časť strhujúceho, iskrivého dvojdielneho románu pre ženy od bestsellerovej autorky.
Mimoriadne dojímavý a silný príbeh, ku ktorému si určite pripravte vreckovky. Ak ste mama, nedokážete pochopiť žiaľ Charlotte...a jej osud vám rozbije srdce na márne kúsky. Zároveň budete veriť a dúfať, že vzťah s Porterom vydrží čo najdlhšie...naveky...
A keď dočítate tento úžasný príbeh, nebudete sa vedieť dočkať pokračovania. 

Už teraz sa môžete tešiť na pokračovanie, ktoré vyjde v máji pod názvom Najjasnejší súmrak.

Študentke medicíny Charlotte unesú syna Lucasa. Stačila chvíľka nepozornosti v parku. Po desiatich rokoch je z Charlotte pneumologička, má posttraumatickú stresovú poruchu a nedokáže pracovať s deťmi.

Porter je otec malého Travisa. Chlapček má silnú astmu a chradne. Keďže Charlotte má povesť odborníčky, zúfalý otec chce, aby syna liečila ona. Charlotte je však neoblomná - žiadnych detských pacientov neprijíma.

Na pikniku, ktorý každoročne organizuje Charlottin kolega pre klientov, si Porter padne do oka s príťažlivou, dosť rezervovanou tmavovláskou. Vtedy ešte netuší, že sa zahľadel do Charlotte. Vrhnú sa do vášnivého ľúbostného vzťahu. Obaja sú poznačení tragédiami z minulosti a Porter sa trpezlivo snaží preniknúť pod Charlottin pancier. Stále sa však neodváži požiadať ju, aby Travisa liečila. Vie, že by Charlotte stratil. Mladá lekárka sa ani po toľkých rokoch so synovou stratou nezmierila. Verí, že raz sa Lucas nájde.

Najtemnejší úsvit je prvou časťou strhujúceho, iskrivého dvojdielneho románu pre ženy od bestsellerovej autorky.


Úryvok:

Búchaj, trieskaj z plných síl, slovami ma nezraníš. Ktokoľvek vymyslel túto frázu, bol hnusný klamár. Slová sú často najostrejšie zbrane a dokážu spustiť najsilnejšie emócie, akých je človek vôbec schopný. „Ste tehotná,“ neboli slová, ktoré som ako študentka prvého ročníka medicíny chcela počuť. Áno, bola som oboznámená s tým, ako celý rozmnožovací proces funguje, no alkoholová známosť na jednu noc s mužom, ktorého som poznala presne jednu hodinu, sa nemala skončiť prasknutým kondómom a mojím tehotenstvom. „Je to chlapček,“ povedala doktorka, keď mi o deväť mesiacov neskôr položila to zakrvavené prenádherné čudo na hruď. Nebola som si istá, či sa jeho klokotavý nárek dal považovať za slovo, no ten zvuk mi zmenil celý život. Stačil jeden pohľad do tých sivých, rozostrených očí, a nebola som viac neochotná žena, ktorej sa narodilo dieťa. Bola som matka na všetkých úrovniach. Srdce. Duša. Naveky.

„Lucas,“ zašepkala som chlapčekovi, každému z jeho 3 232 gramov, ktoré som držala v náručí, a ktorý bol len môj. Každou bunkou svojej bytosti som cítila, že ho budem navždy ochraňovať, že neexistuje nič, čo by som pre neho neurobila. No ako som zistila v nasledujúcich rokoch, boli veci, ktoré som nemohla ovplyvniť. „Váš synček bude potrebovať transplantáciu srdca,“ povedal mi doktor, keď sme po dlhej noci strávenej na pohotovosti netrpezlivo sedeli u kardiológa. V tej chvíli som chcela dať Lucasovi svoje, pretože tie slová mi srdce vyrvali priamo z hrude. Dobre som vedela, že nie každé dieťa je dokonale zdravé. Ale on bol moje dieťa. Vyrástol v mojom vnútri, zo zhluku deliacich sa buniek až na tohto výnimočného, drobného človiečika, ktorý si jedného dňa bude raziť vlastnú cestu bláznivým svetom. Desať prstov na rukách, desať na nohách. Havranie vlasy po mne. Jamky v lícach po otcovi. To dieťa sa zmenilo z čohosi, čo som nikdy nechcela, na to jediné, čo som v živote potrebovala. Odmietala som sa zmieriť s tým, že by mohol byť chorý. Keď doktor odišiel, Brady na mňa pozeral cez izbu, náš syn zabalený v jeho náručí, a omráčil ma ďalšími slovami. „Dajú ho do poriadku, pravda?“ No moja odpoveď ma ranila najhlbšie. „Nie.“ Vedela som priveľa o Lucasovej diagnóze na to, aby som verila, že ho niekto dá do poriadku. Jedného dňa, pravdepodobne ešte pred osemnástymi narodeninami, jeho slabé srdce vypovie službu a ja budem nútená sledovať, ako jediný dôvod, pre ktorý žijem, bude bojovať

o svoj život. Pridajú ho na kilometre dlhý zoznam čakateľov na transplantáciu a začne sa pre nás bolestná – a morálne vyčerpávajúca – úloha čakať, kým niekto zomrie, aby naše dieťa mohlo žiť. V tejto situácii mi vedomosti neboli vôbec prínosné. Dala by som čokoľvek za to, aby som nemala tušenie, čo pre nás doktorove slová znamenajú. Stovky ľudí z toho zoznamu zomrú, kým im nájdu vhodného darcu. A to nespomínam tých, ktorí zomrú počas operácie, alebo ich telo orgán odmietne, a zomrú pár hodín po tom, ako ho dostali. Na medicíne sa hrdili počtom ľudí, ktorých zachránili. Ale toto bol môj syn. Mal len jeden život. A nemohla som riskovať, že oň príde. Že o neho prídem. Aj v úplnom zúfalstve som sa pokúšala udržať si pozitívne myslenie. Fingovala som úsmevy, tvárila som sa, že prijímam povzbudivé slová našich priateľov a rodiny, a dokonca sa mi samej podarilo ponúknuť niekoľko slov podpory Bradymu. Neunúval sa mi ich opätovať. Náš vzťah nebol taký. Ukázalo sa, že keď sme boli oblečení, mali sme toho len málo spoločného. No po tom, ako sa narodil Lucas, sa z nás stali čosi ako priatelia. A vyhliadkami na budúcnosť strávenú v nemocnici sa to puto utužilo. Teda, len kým o šesť mesiacov neskôr všetko nezničilo jedno nevinné slovo. Búchaj, trieskaj z plných síl, slovami ma nezraníš. Lži. Slabiky a písmená sa nedajú uchopiť, no aj tak vám dokážu zničiť život rýchlejšie ako guľka z pištole. Jediné slovo.

Toľko stačilo, aby na oblohe vyhaslo slnko. „Šššš,“ tíšila som ho, načahovala som sa za cumlíkom, ktorý visel na modrej stužke s bielymi bodkami a jeho iniciálami, a dala som mu ho späť do pusinky. Celú noc mal zlú náladu. Vyzeralo to, že mať šesť mesiacov je na nevydržanie. To utrpenie som si nevedela ani len predstaviť – nonstop mliečny bufet a kolektív ľudí, ktorí reagujú na každý tvoj rozmar, čo občas znamená oný tím ľudí ogrckať alebo okakať. Bolo to v prvé jesenné ráno, hoci vo vzduchu stále viselo horúce atlantské leto. Medzi návštevami nemocnice a Lucasom bez spánkového režimu som sa ledva držala pri vedomí. Môj drobec zbožňoval čerstvý vzduch, a ja som zbožňovala, ako ho to uspávalo, hoci proti tomu veľmi tvrdo bojoval. Tak som ho v nádeji, že si obaja doprajeme ranný oddych, pozapínala do nechutne drahého kočíka, ktorý mi kúpila Bradyho mama, a vzala ho na prechádz - ku do blízkeho parku. Ten malebný park, ani nie dva kilometre od nás, bol jedným z mojich najobľúbenejších miest, a dôvod, prečo som každý deň chodila do školy o pätnásť minút skôr. Rada som pozorovala, ako sa deti hrajú, a myslela na to, aký bude v ich veku Lucas. Predstavovala som si, ako sa snaží na preliezačke utiecť horde rozchichotaných dievčatiek, a tiež som sa musela usmiať. Bude spoločenský ako ja? Alebo tichý a uzavretý ako Brady? Alebo bude chorý, trčať v nemocnici a čakať na srdce, ktoré možno nikdy nepríde? Snažila som sa zahnať tie myšlienky, keď ma zarazil zúfalý ženský výkrik.

„Pomoc!“ Jedno slovo. Zabrzdila som kočík a otočila sa k nej, stislo mi hrdlo, keď som uvidela, ako zo zeme zdvíha bezvládne dieťa. Telom mi prebehol adrenalín, inštinktívne som k nej vyštartovala. „Nedýcha!“ kričala a v panike mi do náručia vložila dieťa bez známok života. „Zavolajte záchranku,“ nariadila som jej. Zrýchlil sa mi pulz, keď som jeho drobné telo položila na piknikový stôl, roky tréningu mi zaplavovali myseľ v jednej veľkej motanici. „Čo sa stalo?“ spýtala som sa jej a zaklonila mu hlavu, aby som skontrolovala jeho dýchacie cesty a zistila, že sú voľné, no i tak nedýchal. „Ja... ja neviem,“ koktala. „Len spadol... Och bože! Nedýcha!“ „Upokojte sa,“ vyštekla som. Nebola som si celkom istá, ktorej z nás dvoch som to vravela. Bola to moja prvá urgentná situácia, a hoci som v poskytovaní prvej pomoci zrejme bola lepšia ako ktokoľvek v tom parku, na jej mieste by som chcela, aby pri mojom Lucasovi stál niekto kvalifikovanejší. Okolo nás sa zhlukli maminky, no ani jedna z nich nevyzerala, že by chcela pomôcť. Bola som jej jediná nádej. So srdcom až hore v krku som sa pustila do práce, a modlila sa, aby moje úsilie na záchranu stačilo. Po pár minútach sa z chlapcových modrých pier vy - dral slabý plač.