Detektívka, ktorá vám nedá spávať.Komplikovaný prípad, ktorý vás dostane.
Únos, podozrievanie, dohady a otázky.
Zoznámte sa s
Bensonovcami. Je to príjemný, milý manželský pár. Nikomu sa nepletú do života,
občas prehodia so susedmi pár slov.
A majú krásne
dievčatko Daisy.
Niečo však nesedí.
Dcérka žije v podkrovnej izbe bez okien, za zamknutými dverami. Vždy keď jej
donesú jedlo či zaželajú dobrú noc,
dievčatko stŕpne a
radšej váži každé slovo. Daisy nie je ich. Uniesli ju.
Prednedávnom ju
donútili oslavovať desiate narodeniny. Keď naposledy videla pravých rodičov,
mala sedem. Teraz sa Bensonovci rozhodli pre súrodenca...
Detektív seržant
Nathan Cody sa čoskoro stretne s najtemnejším a najstrašnejším prípadom vo
svojej kariére.
Úryvok:
„Čo máš za lubom?“
Malcolma Bensona tá otázka zaskočila, potom však v duchu našiel mentálnu ozvenu
chichotu, ktorý predtým nedokázal potlačiť. Odvrátil sa od výlevky. Na tvári
mal ešte vždy pobavený výraz. Harriet bola pri stole s hrnčekom čaju v drobných
rukách. Bol to jej obľúbený – ten so Snoopym. Povzbudivo dvíhala obočie. Práve
takéto gestá k nej pred tridsiatimi rokmi pritiahli budúceho manžela. Odfrkol
penu z gumených rukavíc a priložil si prst na nos. „To by si rada vedela,
však?“ spýtal sa s úsmevom. Jej podozrenia sa potvrdili. Spustila ruku k
lykovej podložke na stole. „Na niečo sa chystáš.“ „Vždy sa na niečo chystám,“
odvetil. „To predsa vieš. Večne niečo plánujem, na niečo si brúsim zuby.“
Blysla po ňom očami. „Čo to je?“ „Ešte musíš počkať.“ Znova sa obrátil k riadu.
Vedel, že sa naňho žena zozadu pozerá a snaží sa odhadnúť, na čo asi myslí.
„Narodeniny mám až o mesiac,“ nadhodila konverzačným tónom. Stále mlčal.
O to ide? O niečo s
mojimi narodeninami?“ Obzrel sa po nej. Už mala po päťdesiatke, no stále vede -
la byť detsky nevinná a žasnúť nad jednoduchými vecami. „Je to darček, áno. Ale
nie na narodeniny. Tak dlho to nepočká.“ „Už ma toľko nenaťahuj, Malcolm! Povedz
mi to, prosím!“ Dúfal, že to ešte trocha natiahne, to by však voči nej nebolo
fér. Okrem toho, ani on sa nevedel dočkať, kedy jej to konečne povie. Už si to
nechával pre seba pridlho. „Dobre,“ povedal. „Počkaj tu.“ Stiahol si rukavice a
zložil zásteru. Kým šiel k dverám z kuchyne, neušlo mu, ako Harriet tlieska od
nedočkavosti. Usmieval sa celou cestou k malej miestnosti na poschodí, ktorá mu
slúžila ako domáca pracovňa, aj celou cestou späť do kuchyne. Toto bude ohromná
chvíľa pre oboch. Vyvrcholenie nepredstaviteľného úsilia a trpezlivosti. Predo
dvermi na okamih zastal. „Zavri oči. Nieže budeš nakúkať!“ Potom vošiel dnu s
darčekom vo vystretých rukách. Harriet pevne pritískala dlane na oči. Bolo
vidieť, ako sa jej chvejú prsty. „Fajn,“ povedal. „Už sa môžeš pozrieť.“
Roztiahla prsty a pomaly spustila ruky z tváre. Najprv sa na nej zračil zmätok,
a potom sklamanie nad veľkou knižkou v hnedej koži, ktorú jej podával. „Je
to... fotoalbum.“ Prikývol. Vedel, že ak prehovorí, bude len bľabotať a do očí
sa mu natisnú slzy. Zdvihla zrak a uprene sa naňho pozrela. „Vari si ne...?“
„Ale áno.“ „Ty si nejakú našiel!“ Len sa na ňu usmial. „Ach bože,“ vzdychla si.
„Bože, Bože, Bože! Ukáž mi ju!“
Natiahla
sa a pritiahla k sebe jednu z voľných stoličiek. Malcolm si sadol a položil
album na stôl medzi sebou a man - želkou. „Si pripravená?“ spýtal sa jej.
„Dobre vieš, ako veľmi po tom túžim. Ukáž mi ju!“ Nahmatal hodvábnu záložku v
strede albumu a otvoril ho. Od svetla, čo sa odrážalo zo stránky, sa jej
rozžiarila celá tvár. Dlaň jej mimovoľne vybehla k ústam. Z očí jej vyhŕkli
slzy a zbehli na chrbát ruky. „Dúfam, že plačeš od šťastia,“ poznamenal. Zmohla
sa len na chabé prikývnutie a ďalej upierala zrak na obsah tejto truhlice
pokladov. Toto bolo lepšie než akékoľvek narodeniny. Natiahla sa a obrátila
stránku. Hneď nato zalapala po dychu. Malcolm sledoval, ako ju opantáva veľký
sen. Prizeral sa, ako plače, smeje sa a obracia stránku za stránkou. Ľutoval,
že to nemôže zažívať každý deň. Potom prišli otázky. Chcela vedieť všetko, čo
sa dá, pekne do najmenšieho detailu. Niekedy mal trocha problém s odpoveďami,
ale robil, čo mohol. Keď došla na poslednú stranu, vrátila sa k prvej. Jemne sa
dotkla prilepenej fotografie. Od začiatku vedel, že táto sa jej bude páčiť
najviac zo všetkých. Lenže myseľ jej pomaly zatieňoval mrak pochybností.
„Nedoberáš si ma, však nie, Malcolm? Je to už naisto?“ „Ale áno, neboj sa. Veď
vidíš, ako som sa s tým nadrel. Len sa pozri na fotky. Všetko je pripravené.“
„Všetko? Kedy? Čoskoro?“ Pošúchal si bradu. „Nuž, to je ťažká otázka. Tieto
veci potrebujú čas. Je to vec organizácie, chápeš?“ Klesli jej kútiky. „Aha.“
„A tak som si vravel... Čo tak, trebárs, dnes? Bolo by to pre teba dosť skoro?“
Vyvalila oči. Priam
jej z nich sršalo nadšenie zmiešané s ne dôverou. „Malcolm!“ Hodila sa mu okolo
krku a pritiahla si ho do vrúcneho objatia. „Malcolm, si úžasný! Milujem ťa!“
Nakoniec ho pustila. „Ale nebude to nebezpečné? Veď vieš – si si istý, že to
zvládneš?“ Chytil jej obomi rukami dlaň. „Nebude to ľahké. Už nie som žiadny
mladík. Ale áno, dokážem to.“ Znova ho objala a obrátila zrak k albumu. Potom
jej čosi napadlo a pozrela sa hore na plafón. „Povieme to Daisy? Môžeme jej to
povedať?“ „Prečo nie?“ Daisy počula, ako idú po schodoch, a tak odložila
ceruzku a posadila sa rovno ako pravítko. Vedela, ako radi ju vidia sedieť
vzpriamene. Písala si rozprávku o myške. Nikdy nebola dobrá vo vymýšľaní
príbehov a o myšiach toho veľa nevedela, takže to pre ňu nebolo vôbec ľahké.
Dúfala, že sa im bude páčiť, s čím nakoniec prišla. Neskôr ju ešte čakajú
zlomky a čítanie. Má pred sebou náročný deň. Po chvíli sa dvere otvorili a
dospelí vošli dnu. Ešte väčšmi stŕpla. Neušlo jej, ako sa dnes ráno obaja
usmievajú. Takých šťastných ich vlastne ešte nikdy nevidela. Premýšľala, čo to
asi znamená. „Ahoj, Daisy,“ pozdravil ju Malcolm. „Ahoj, ocko,“ odpovedala.
„Nesieme ti dobré správy,“ povedal Malcolm. „Veľmi nás nadchli.“ Daisy na to
nevravela vôbec nič. Nebola si istá, ako by na to mala reagovať. Radšej len
sedela a trpezlivo čakala.
Nechceš vedieť, o čo
ide?“ spýtala sa Harriet. Daisy prikývla, aj keď nebola presvedčená, či ozaj
chce. Harriet sa pozrela na Malcolma a naznačila mu, nech tú správu radšej
povie on. Naklonil sa ponad stôl tak blízko k Daisy, že mu videla každý
pupienok na nose. „Dostaneš...“ urobil veľkú dramatickú pauzu a potom teatrálne
dokončil: „Sestričku!“ Harriet sa zavrtela na stoličke a zatlieskala od
radosti. Daisy stále nevedela, ako zareagovať. Predpokladala, že od nej čakajú
rovnakú eufóriu, akú sami zažívajú, akosi sa jej však nedarilo nájsť ju v sebe.
Pod ich pohľadmi otvorila ústa, ale nedostala zo seba ani pol slova. „Čo na to
povieš?“ súril ju Malcolm. „Nie je to úžasné? Len si predstav, čo všetko môžete
spolu zažiť.“ „Mohla by si jej ukázať svoje hračky,“ dodala Harriet. „Mohla by
si jej čítať a vysvetľovať, ako všetko funguje. A čo je najlepšie, už nikdy by
si nebola sama! Už nikdy nemusíš byť osamelá! No čo, nie je to fantastické?“
Nechcela ich podráždiť, a tak zúfalo hľadala aspoň nejakú vhodnú reakciu. „Ako
sa volá?“ vysúkala zo seba napokon. Malcolm sa pozrel na Harriet a tá zase
naňho. „Dobrá otázka,“ povedali si navzájom. „Volá sa Poppy,“ oznámila nakoniec
Harriet. „Krásne meno, hodí sa k tvojmu. Je to blondínka ako ty a má iba šesť
rokov. Je roztomilá. Určite si ju zamiluješ.“ Znova sa obrátila k Malcolmovi.
„No nie, ocko?“ Na chvíľu sa úplne stratili vo vzájomnom pohľade a Daisy tak
získala pár sekúnd na sformulovanie ďalších slov. „Kedy? Kedy príde?“ „Ďalšia
vynikajúca otázka,“ odvetil Malcolm. „Držme si klobúky, Daisy – bude to veľmi
rýchle! Čo by si povedala napríklad na to, že už dnes večer?“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára