Za svoju literárnu tvorbu získal už niekoľko ocenení. Drž hubu a bude ti dobre je jeho debutový román.Pavol Zlatovský - nový nádejný talent slovenskej literatúry.
Na knihu sa môžete tešiť 22. novembra. Vychádza pod záštitou vydavateľstva Motýľ.
Každé
rozhodnutie zatvára jedny dvere a otvára iné.
Čo keď sa
však v živote rozhodnete tak, že za zatvorenými dverami zostane vaša rodina,
domov, práca, životný sen a všetko, čo ste mali a po čom ste túžili? Čo keď vo
svojom vnútri viete, že inak ste spraviť nemohli? Budete stále so svojím
životom spokojný? Budete ďalej veriť, že ho skutočne žijete, hoci ste o všetko
prišli?
Viktor
viedol spokojný život. Mal všetko, čo naň potreboval. Dostal však možnosť
získať ešte viac. Stačilo povedať áno. Podporovalo ho v tom jeho okolie i
rodina, ale on sa nepodriadil. A tak postupne o všetko prišiel.
Vtedy ho
stretol mladý dokumentarista, ktorý zaznamenal jeho životný príbeh, aby ukázal,
ako dokážu s človekom zatriasť okamihy, keď sa ocitá v blízkosti smrti,
keď o všetko
prichádza
a rozhoduje sa, či má cenu ďalej žiť.
„... až keď sa ti začne rúcať pevná pôda pod nohami a
ty budeš musieť prehodnocovať
svoj život, naučíš sa mnohé nové veci. Veci, o
ktorých si ani len netušil, že môžu existovať. Myseľ sa ti vyprázdni od
povinností a všedných problémov a to prázdno v tvojej hlave zaplnia dôležité
otázky. Až teraz budú skutočne dôležité.“
Úryvok:
Za stolom oproti
sebe sedeli dvaja statní muži v oblekoch. Jeden z nich zhrnul zo svojej časti
stola obrus, aby na jeho hladkom povrchu mohol roztočiť mincu. Vždy, keď minca
strácala silu, drgol do nej opatrne znovu. Pri rotácii po stole vydávala
nepríjemný zvuk, čo však mužovi oproti nevadilo. Tiež občas do mince strčil,
aby sa točila rýchlejšie. V miestnosti boli sami a tak sa na nepríjemný zvuk
mince nemohol nikto sťažovať. Veľmi si dali záležať na tom, aby do miestnosti
prišli v čase, keď tam nik iný nebude. Prišli skoro doobeda, tesne po otvorení,
keď majiteľ miestnosti vôbec neočakával, že by mohol mať návštevu.
K mužom
pristúpil mladý chlapec, aby sa dozvedel, či si dokázali vybrať z ponuky, no
oni na jeho žiadosť vôbec nereagovali. Ten, ktorý sa hral s mincou, mu však
povedal: „Bol by si taký dobrý a zavolal nám majiteľa? Radi by sme sa s ním
stretli osobne.“ „V poriadku,“ povedal mladík a elegantne odišiel do druhej
miestnosti. Majiteľ, vysoký muž, trochu širší, s bystrými očami a s napohľad zdravým
a bielym chrupom k nim prišiel s úsmevom na tvári. Vkusne
oblečený podišiel až k nim a milo ich oslovil. „Ďakujeme za privítanie,“
odvetil slušne muž s mincou. Druhý len pokýval hlavou a ďalej hľadel do
papierov. „Vyskúšame dve omelety.“ „Pokiaľ viem, tak omelety nemáme v ponuke,“
pokojne povedal majiteľ. „Ale máte predsa v kuchyni vajíčka, nie?“ spýtal sa ho
muž s mincou a drgol do nej, aby sa rýchlejšie točila. „Áno, máme, ale
používame ich na iné recepty.“ Druhý muž odložil papiere zviazané v koži a bez
slova sa neprívetivo zahľadel do tváre majiteľa. „Vidím, že tu teraz nemáte
veľa hostí, hádam pre nás dokážete obetovať pár vajíčok na dve omelety,“
povedal prvý muž. „Uvidím, čo je v našich silách,“ trochu znepokojene odpovedal
majiteľ a snažil sa nepozrieť na druhého muža, ktorý sa stále tváril
neprívetivo. „A mohli by ste nám ich doniesť osobne,“ pokojne povedal prvý muž.
„So šunkou, ak sa dá.“ „Viete, nie je u nás zvykom, aby majiteľ obsluhoval
hostí.“ „Viem dobre, čo je v týchto miestach zvykom a čo nie,“ pousmial sa a
druhý muž tiež. Majiteľ nerozumel celkom významu jeho slov a až udalosti
nadchádzajúcich dní mu ich úplne ozrejmili. „Chcel som povedať: nemáte tu práve
veľa hostí, verím, že dokážete obetovať trochu zo svojho času na zákazníkov,“
dodal. Majiteľ sa úctivo uklonil a odišiel do kuchyne. Minca na stole sa neprestajne točila.
Keď jeho svokor vošiel do bytu, Viktor mu úctivo vzal
bundu a zavesil ju na vešiak. Podal mu papuče pre hostí a odviedol ho do
obývačky, kde už čakala Alenka, svokrova jediná dcéra. Práve na stôl položila
dve uvarené kávy, ona sama kávu nepila a s chlapmi sa nechcela rozprávať.
Zvítala sa s otcom a nechala ich v obývačke osamote. Svokor Tibor si sadol na
gauč a pomaly si odpil. Viktor si sadol do kresla vedľa neho, ale kávy sa ani
nedotkol. „No, povedz, čo sa to teda deje? Niečo mi už Alenka povedala, ale nie
som si istý, či som všetkému dobre pochopil. Dosť plakala, keď mi
telefonovala.“ Viktor pokýval hlavou a začal mu opisovať všetko od prvého
momentu, kedy tam dvaja muži prišli.
Po niekoľkých
minútach vyšiel majiteľ z kuchyne s príborom a obrúskami a rozložil ich pánom
na stôl. „Ďakujeme,“ povedal prvý muž, ktorý sa hral s mincou. „Pár vajec sa
teda našlo, mám pravdu?“ „Áno, omelety sa vám už pripravujú.“ „A šunka? Nemusí
byť. Nikdy sme na šunke veľmi netrvali, ale potešila by nás,“ pousmial sa on a
aj druhý muž. „Budú aj so šunkou,“ odpovedal majiteľ a nechápal, o čo mužom
ide. Vybral sa nazad do kuchyne.
Hm, teda pochopil som to správne. Dobre mi to
vysvetlila,“ skonštatoval svokor s kávou v ruke, keď Viktor dorozprával. Pomaly
z nej chlípal a hovoril. „Myslím si, že im ide presne o to. No, Viktor, a
rozhodol si sa, čo urobíš?“ „Neviem. Neviem, čo mám urobiť. Nepoznám toto mesto
ani ľudí tu veľmi dobre, presťahovali sme sa sem s Alenkou len pred pár mesiacmi kvôli mojej práci v továrni,“
díval sa do kávy. „Ja viem, Viktor,“ znudene pokýval svokor. „Stále sa tu cítim
ako cudzinec, aj preto sa trochu obávam rozhodnúť sa.“ „Dobre, ale ber na
vedomie, že tú prácu, kvôli ktorej si sem prišiel, už nemáš. A predtým ťa
vyhodili z tej agentúry. Hádam nechceš prísť aj o podnik?“ rozčaroval sa
svokor. „To nechcem,“ díval sa do kávy.
O niekoľko minút sa
vrátil s dvoma omeletami na zdobených tanieroch. Ako sa blížil k stolu, druhý
muž sa zodvihol zo svojho miesta a ukázal majiteľovi, aby si tam sadol.
„Prosím, posaďte sa k nám,“ oslovil ho prvý muž. „Mám ešte aj inú prácu,“
bránil sa majiteľ a položil na stôl dve omelety. Prvý muž si jednu dal bližšie
k sebe a druhú oproti, kam si mal sadnúť majiteľ. „Určite na vás počká. Keď ste
sa už obťažovali spraviť pri nás výnimku,
najesť sa v našej spoločnosti bude to najmenej.“ Majiteľ si neochotne sadol,
druhý muž si sadol vedľa neho a drgol do mince, aby sa neprestala točiť. „Dobrú
chuť,“ povedali muži, majiteľ odvetil a pustili sa do jedla. „Páči sa mi, ako
ste to tu zladili,“ prehovoril za okamih muž, čo jedol omeletu. „Tie svietniky
na stenách, dlhé hnedé závesy, obrazy romantických krajiniek…“ „Snažil som sa
ju zariadiť historicky,“ povedal majiteľ celý nesvoj. „V barokovom štýle.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára