Vedeli ste, že najobľúbenejším čitateľským žánrom je krimi?Niet sa čomu čudovať. Veď práve tento žáner je plný záhad, nečakaných zvratov, šialených psychopatov, vynaliezavých vrahov a obetavých detektívov.
Ak preferujete kriminálky, tak vám dávam do pozornosti novinku vydavateľstva Elist pod príznačným názvom Vražedná sedmička.
Sedem slovenských autorov dalo hlavy dohromady a napísali pre vás pestrú paletu mrazivých a napínavých príbehov. Ponorte sa do mysle vraha a dynamického deja. Zažijete nečakané zápletky a nebezpečné únikové cesty.
Vražedná sedmička je dôkaz, že úspešné krimi vedia napísať aj Slováci.
Vražednú sedmičku majú na svedomí:
Vojtech Beniczky
Radovan Bezecný
Daniel J. Dančík
Lenka Gahérová
Roman Horňák
Vita Jamborová
Juraj Thal
"Vražedná
sedmička. Sedem tvárí zločinu v podaní siedmich slovenských autorov.
Začítajte sa do mrazivých detektívnych a krimi príbehov s nečakaným
rozuzlením. Nezľaknite sa prešpekulovaných činov páchateľov odhodlaných na
všetko a vydajte sa spolu s vyšetrovateľmi odhaliť zločincov. Po
dočítaní každého z príbehov vám ešte dlho ostanú na tele zimomriavky.
Nebojte sa! Nič z toho, čo budete čítať, nie je pravda. .. tá vie byť ešte
horšia!
Úryvok:
Radovan Bezecný
NEVERA SA NEVYPLÁCA
Udalosti potom
Väznica v Leopoldove
Piatok 26. mája 2017
„Naozaj
chcete počuť môj názor?! Som obyčajný hlupák a idiot. Teraz tu hnijem
zaživa! Neverili mi a veľmi pochybujem, že sa ešte niečo zmení vašou
návštevou. Som odpísaný na plnej čiare! Môj život sa skončil vo veku
dvadsaťosem rokov. Skvelé, však? Pohnojil som si celý život. Priateľka ma
opustila. Našla si iného a donieslo sa mi, že majú syna. Má rodinu, ktorá
mala byť moja. Pochybujem, že si ešte niekedy na mňa spomenie. Možno aj hej,
ale čo mám z toho, keď som o ňu definitívne prišiel? Bola jediná,
ktorá by to asi dokázala. Zmeniť ma. Kto by vôbec chcel udržiavať vzťah skrz
väznicu? Čo som mal povedať rodine? Ako to asi brali, keď sa dozvedeli, že ich
syn dostal osemnásť rokov väzby? Muselo ich to zničiť.
Stal som sa
ich večnou ‚čiernou škvrnou‘ v rodokmeni. Celé je to irónia.
V minulom živote som musel byť asi poriadna sviňa, keď tu teraz sedím za
niekoho iného. Potrebujem sa pozbierať. Za celý život som dostal len jednu
pokutu pri šoférovaní, keď som nezastavil, ale len pribrzdil na stopke. Musel
som zaplatiť šesťdesiat éčiek. A teraz? Nie sme v Spojených štátoch.
Žiadna kaucia ma nespasí. A to nehovorím o trestnom čine,
z ktorého ma obvinili. Počul som svoj ortieľ. Vinný. Kto by aj dôveroval
môjmu príbehu? Byť na ich mieste, tak...
Prečo by mi
to niekto robil? Vyšetrovatelia mi kládli asi milión otázok, ale nepočúvali ma.
Pred očami mi šibrinkovali priamymi dôkazmi, ktoré dosvedčovali moju vinu.
Stále dookola som im vravel: ‚Máte toho nesprávneho!‘ A ako to celé
dopadlo? Budem tu hniť. Zoberú mi najlepšie roky môjho života v miestnosti
štyri krát tri metre. Môj jediný kontakt s vonkajším svetom predstavuje
malé zamrežované okno s deprimujúcim výhľadom na tehlovú stenu, ktorá mi
každým dňom berie nádej, ak mi ešte nejaká vôbec zostala. Sedím už niekoľko
rokov v Leopoldove a premýšľam, čo sa vlastne stalo. Aké mám ešte
šance na opätovné otvorenie vyšetrovania z apríla 2011? Vidím ich na veľkú
nulu. Dobre viem, že náš ‚skvelý štát‘ neberie detektor lži ako súdny dôkaz.
Bol som zaťatý, pretože som sám nevedel, čo sa stalo. Napokon som
s prokurátorom uzavrel dohodu o vine a treste. Prihliadol na
moje priznanie a doterajšiu beztrestnosť. Aký je výsledok rovnice? Skončil
som!“
„Pán
Lipovský, na úvod vám poviem len toľko, že ešte nie je všetkému koniec, aj keď
ste to už dávno vzdali,“ podotkol Petrovský.
„Dočerta,
o čom to tu hovoríte?!“ spozornel som.
„Ešte raz mi
povedzte všetko, na čo si pamätáte z apríla 2011. Prosím. Je to dôležité.“
„A načo to
bude dobré?“ odvrkol som s veľkým nezáujmom.
„Obnovili sme
váš prípad. Nečakane sme získali nové dôkazy.“
„Nové dôkazy?
Myslíte to vážne? Aké? Nerobíte si zo mňa žarty?“ Utrel som si slzy, ktoré mi
doslova vystrelili z očí. Táto informácia ma akosi citovo premohla. Bodaj
by aj nie, keď po šiestich rokoch počujete takúto správu. „Jasné. Poviem vám
všetko. Kde mám začať?“
„Kde len
chcete, pán Lipovský. Na zvyšok sa vás popýtam potom a poviem vám, ako sa
veci majú,“ dodal s jemným úsmevom. Z plných pľúc som sa nadýchol
a vyrozprával som mu udalosti tak, ako som si ich pamätal.
„Vôbec som
netušil, ako mi môže jeden nevinne vyzerajúci výlet obrátiť život naruby. Vtedy
som si myslel, že každý flám sa končí nanajvýš veľkou opicou. Poznáte to. Je
vám veľmi zle a na druhý deň nadránom sa na nič nepamätáte. Akurát sa
čudujete, kto to vedľa vás spí. Neskôr zistíte, že ste mali nezáväzný sex
a idete jednoducho ďalej. Takto vyzeral aj môj život. Viem. Nič slávne!
Urobil som mnoho chýb. Mal som asi lepšie počúvať Patrika, keď sa mi snažil
niečo naznačiť. Myslel som si, že som bol celý život synom šťasteny. Vždy to
tak aspoň vyzeralo. Ďalšia chyba! Omyl za omylom.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára