Všetci vieme, že čítanie má blahodárne účinky. Má vplyv na náš krvný tlak, pulz, spánok a veru niekedy aj hmotnosť.Na niektorých knihách by malo byť varovanie: Nejedzte pri čítaní! Ale čo Vás čaká v tejto rubrike? Opýtam sa tých najpovolanejších, čiže spisovateľov, prečo čítať.
Dúfam, že vás budú motivovať, aby ste do knižníc a kníhkupectiev chodili častejšie, a nielen keď už Vás niečo bolí.
Písanie ma sprevádza od základnej školy, kedy som hltala knihy jednu za druhou a časom prišla potreba napísať niečo vlastné. Boli to krátke príbehy, rozprávky, ale aj básničky. V pätnástich som sa pokúsila o prvý román, ale nikdy som ho nedopísala. Skončil tak ako väčšina mojich vtedajších výtvorov - v koši.
Láska k literatúre ma priviedla k štúdiu slovenského jazyka a literatúry na vysokej škole, ktoré som doplnila o svoju ďalšiu vášeň – históriu. Moje písanie bolo vtedy ovplyvnené tvorbou bítnikov, milovala som najmä Jacka Kerouaca a Nočné mory Diane di Prima.
Nasledovalo obdobie, kedy som hlavne čítala a k písaniu som sa vrátila až po narodení druhej dcéry. Začala som poviedkami, ale prvými knihami, ktoré sa dostali medzi čitateľov boli romány Úteky a Hľadaj ma, obe vyšli vo vydavateľstve Ikar.
Tretiu a poslednú knihu tvoria poviedky písané počas materskej dovolenky. Sú to príbehy žien rôznych vekových kategórií, rôznych osudov, ale všetky majú niečo spoločné. Tak ako aj v reálnom živote túžia po niečom, čo im chýba. Či už je to láska, dieťa alebo len obyčajné ľudské šťastie a pokoj v duši. Aj preto som dala knihe názov Farby ženy (vyd. Enribook, 2017).
Písanie ma sprevádza od základnej školy, kedy som hltala knihy jednu za druhou a časom prišla potreba napísať niečo vlastné. Boli to krátke príbehy, rozprávky, ale aj básničky. V pätnástich som sa pokúsila o prvý román, ale nikdy som ho nedopísala. Skončil tak ako väčšina mojich vtedajších výtvorov - v koši.
Láska k literatúre ma priviedla k štúdiu slovenského jazyka a literatúry na vysokej škole, ktoré som doplnila o svoju ďalšiu vášeň – históriu. Moje písanie bolo vtedy ovplyvnené tvorbou bítnikov, milovala som najmä Jacka Kerouaca a Nočné mory Diane di Prima.
Nasledovalo obdobie, kedy som hlavne čítala a k písaniu som sa vrátila až po narodení druhej dcéry. Začala som poviedkami, ale prvými knihami, ktoré sa dostali medzi čitateľov boli romány Úteky a Hľadaj ma, obe vyšli vo vydavateľstve Ikar.
Tretiu a poslednú knihu tvoria poviedky písané počas materskej dovolenky. Sú to príbehy žien rôznych vekových kategórií, rôznych osudov, ale všetky majú niečo spoločné. Tak ako aj v reálnom živote túžia po niečom, čo im chýba. Či už je to láska, dieťa alebo len obyčajné ľudské šťastie a pokoj v duši. Aj preto som dala knihe názov Farby ženy (vyd. Enribook, 2017).
Opýtala
som sa Zuzany Šedej: Zuzka, prečo ty čítaš?
Každodenné čítanie je pre mňa úplnou samozrejmosťou
už odmalička. Pýtam sa skôr, ako môže niekto žiť bez čítania? Milovala som
príbehy a časom som si našla cestu aj k poézii, či odbornej literatúre. Mám to
šťastie, že knihy ma obklopujú väčšinu dňa. Pracujem ako učiteľka slovenského
jazyka v učebni, ktorá je zároveň knižnicou. Snažím sa viesť deti nielen k
láske ku knihám, ale aj k materinskej reči, a prostredie, ktoré nás obklopuje,
k tomu vytvára ideálne kulisy. Bohužiaľ, nie vždy sa to podarí. Som preto rada,
že moje dve dcéry majú vzťah k čítaniu vytvorený.
A keby sa ma spýtali, prečo čítať? Nechať sa unášať
príbehom, vcítiť sa do postavy a vyskúšať si byť niekým iným, predstavovať si
prostredie, či iné historické obdobie je nielen príjemné, ale rozvíja to
fantáziu, prináša zábavu, rozširuje slovnú zásobu a zlepšuje pravopis.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára