12. Kapitola
Na druhý deň nebolo nič také čierne, ako sa
na prvý pohľad zdalo. Spravili sme si s Oliverom súkromný výlet do zoologickej
záhrady. Len my dvaja, bez detí. Trošku infantilné, ale bolo nám dobre.
Konzumovali sme hranolky kúpené
v stánku rýchleho občerstvenia a smiali sa na opiciach hojdajúcich sa
v klietke oproti. Bolo mi ľúto, že som nemohla vziať aj chlapcov, vždy sme
sem chodili spolu. Dnes boli v škôlke. Rozhodla som sa preto, že čas bez
nich využijem podľa seba. Potrebovala som dozvedieť o svojom mladom
frajerovi čo najviac.
„Akú máš krvnú skupinu?“ začala som
zvláštnou otázkou.
Prekvapene sa na mňa pozrel. „Nula negatív,
prečo sa pýtaš?“
„Len tak,“ odvetila som. „Chcem ťa viac
spoznať a preto sa ťa budem pýtať na čokoľvek, čo mi napadne.“
„Aha, tak dobre,“ súhlasil.
„Ešte by som potrebovala tvoj presný dátum
narodenia, vrátane hodiny. Dám si vytvoriť podrobný astrologický horoskop.“
Oliver sa zasmial: „Už teraz sa začínam
báť, čo z toho bude.“
„Vieš, mám pocit, že ťa stále akosi
nepoznám.“
Zatváril sa ustarostene: „Ale prečo, láska?
Ja ti predsa nič netajím.“
„Zdá sa mi, že mám o tebe málo
informácií.“
„A aké informácie by si potrebovala?“
Znervóznela som. „Ja neviem, všetky!“
„Keď budeš chcieť vedieť niečo konkrétne,
smelo sa pýtaj,“ upokojoval ma.
Zazvonil telefón, čo mal položený na stole.
Zrak mi mimovoľne padol na displej. Telom mi prebehla vlna zdesenia. Bola by
som odprisahala, že som zbadala Máriovo číslo – 0905 222 111. Toto číslo
mu bolo pridelené operátorom úplne náhodne a chceli ho od neho vydrankať i rôzne
firmy. Pretože bolo ľahko zapamätateľné. A teraz volal Oliverovi. Ten,
akoby zbadal výraz úžasu na mojej tvári, rýchlo natiahol ruku po telefóne.
Lakťom zhodil na zem téglik s hranolkami. Husté kvapky kečupu sa rozprskli
po okolí a dopadli na moje bledé módne rifle.
„Prepáč, to som teda tomu dal!“
ospravedlňoval sa a podával mi papierovú vreckovku.
Pozrela som sa mu do očí a znepokojene
sa ho spýtala: „Kto ti volal, Oliver?“
Znovu chytil do ruky telefón
a skontroloval hovory.
„Neznáme číslo. Asi nejakí otravní
predajcovia. Nebudem teraz volať naspäť, bambusové ponožky až tak súrne
nepotrebujem,“ zasmial sa.
„Môžeš mi ukázať to číslo?“ poprosila som
ho.
Oliver mi podal svoj telefón. Nevložil mi
ho však do rúk. Držal ho predo mnou, aby som si mohla prečítať, čo svieti na
displeji.
A bolo to tam. Videla som dobre, volal
mu Mário.
Vykríkla som: „Oliver, toto je číslo môjho
ex! Zrejme zistil, že sa stretávame a chce zase trapošiť, rovnako, ako to
robil v minulosti. Jednoducho mu to nedvíhaj!“
Oliver sa tváril prekvapene: „Nerozumiem.
Prečo mi volal?“
„To ťažko pochopíš,“ ani som sa nenamáhala
vysvetľovať podrobnosti. „Vlastne sa nikdy nedozvieme, čo by ti povedal, keby
si mu dvihol. Asi by ti dával nejaké hlúpe kontrolné otázky.“
Oliver nechápavo krútil hlavou. „Čo
z toho má? Veď sa rozvádzate, má frajerku. O čo mu ide?“
„Keby som videla do jeho hlavy, povedala by
som ti to. Ale sama neviem. Pravdepodobne je to nejaká obsedantná forma
žiarlivosti. Tereza to nazýva syndrómom ukradnutej hračky. Dávno ma nemiluje.
Žije s frajerkou, ale vždy, keď sa v mojom okolí objaví schopný muž, snaží
sa ho odo mňa odohnať. Je to diagnóza. Normálny človek nepochopí. “
„Nemám problém zdvihnúť mu telefón
a porozprávať sa s ním.“
„Si statočný. Viem, že by si s tým
nemal problém. Ale načo by to bolo dobré? Pravdepodobne sa mi doma sám prizná,
že o tebe vie. Dozviem sa, prečo sa s tebou snažil skontaktovať. Ty
na to zabudni. Akoby sa nič nestalo.“
Snažila som sa nerozmazávať celú tú
záležitosť, aby som ho náhodou nevystrašila. Nemá každý náladu bojovať
s ex svojej frajerky. Mohlo by ho to natoľko znechutiť, že by vrátil
k predošlému modelu vzťahu ako úletu. A to by som nezvládla.
Prešli sme celú zoo okrem Dino parku.
Pozorovať umelé dinosaury sa nám v našom veku skutočne nechcelo. Vyliezť
do kopca k nosorožcom bol to slušný zaberák, ale brali sme to ako menšiu
turistiku. Počasie nám bolo naklonené a hoci sa poobede začalo zmrákať,
dážď nás nezastihol. Držali sme sa za ruky ako zaľúbení študenti. Pozorovali
sme prázdne klietky, pretože zvieratá v nich mali asi práve poobednú
siestu. Dokonca sme sa zúčastnili aj kŕmenia levov. Tu si Oliver vyrobil menší
trapas, pretože dostal od zamestnankyne zoo za úlohu prehodiť škatuľu
s maškrtou cez plot. Tá však zostala zakliesnená vysoko na pletive. Nikto
ju nevedel dočiahnuť. Ľudia pri klietke sa smiali a levy v nej
nasrdene chodili sem a tam, lačne pozorujúc svoju korisť zavesenú vo
výške. Mala som pocit, že by v tej chvíli najradšej zožrali nás. Neviem,
ako to dopadlo, pretože sme radšej odišli z dohľadu všetkého živého, čo sa
na danom mieste nachádzalo. Aj tak som o tretej mala vyzdvihnúť synov zo
škôlky.
Oliver po nich šiel so mnou. Učiteľky na
nás prekvapene pozerali, pravdepodobne stále netušili, že som takmer rozvedená.
Nevidela som dôvod komukoľvek čokoľvek vysvetľovať. Oliver nás odprevadil
k autu a rozlúčili sme sa. Bola som taká šťastná, že ho mám!
Uvedomila som si, že ma vďaka nemu samotná predstava rozvodu už tak veľmi
nebolí. Jednoducho prídem na súd, zachovám si dôstojnosť a bude po
všetkom. Alebo nás nerozvedú a pojednávanie odročia. Nebudem sa tým vôbec
zaoberať. Aj tak to bude až o mesiac. Dovtedy na to nechcem myslieť.
Doma sa ma Mário na nič nepýtal a nič
nespomínal. Až sa mi takmer zdalo, že som si celú tú vec s jeho
telefonátom Oliverovi vymyslela. Možno to vytiahne zajtra, pomyslela som si.
Okolo ôsmej odišiel, ako to mával vo zvyku.
Umyla som synov a uložila ich spať.
Sama som však nedokázala zažmúriť oka, pravdepodobne v dôsledku nervozity
zo zajtrajšieho nástupu do práce. Sedela som za počítačom a bezcieľne
gúglila. Vyťukala som názov Oliver Twist
do vyhľadávača. Všetky výsledky, ktoré som dostala, sa týkali slávneho
Dickensovho románu. O Oliverovej firme ani zmienka. Bolo to divné. Ako je
možné, že nie som schopná nájsť nič o jeho taxislužbe? Vždy som si
myslela, že pokiaľ nie ste na internete, neexistujete. Popularita osoby
a jej životných úspechov je priamo úmerná počtu odkazov, ktoré vyhľadávač
nájde. Taká je dnešná doba. Oliver mal profil na facebooku, ale nie pod svojím
pravým menom. Navyše sem chodieval veľmi zriedka. Nemalo význam snoriť
o ňom. Stále som si nebola istá, či ho stopercentne chcem. Áno, bolo mi
s ním dobre, ale to bolo asi všetko.
Na mobile zasvietila správa: Prajem ti krásne sny, láska moja!
Nechcelo sa mi odpovedať, pretože som bola
zmätená. Začala som ho podozrievať. Čo ak mi klame? Radšej som sa tvárila, že
som tú správu nedostala.
Zaspať sa mi podarilo až pred polnocou.
Sníval sa mi pekný guláš, v ktorom sa miešali zážitky z bývalej
práce, školy a zo života. Keď som sa ráno o pol siedmej zobudila,
bola som celkom vďačná, že snový zmätok skončil. Začína realita.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára