Simona Rošková - Po dnešnej noci mi nevolaj

 Nikdy by sme nemali cítiť vinu za to, že dokážeme začať odznova...

Niekedy musíme prísť o všetko, aby sme získali to najdôležitejšie. Keď nám život vezme to, čo sme pokladali za nevyhnutné a ocitneme sa tvárou v tvár neúprosnej realite, to podstatné, čo je očiam skryté, nám nakoniec odhalí skutočný význam.

Presne taký je aj osud Vanesy.

Tretia kniha Simony Roškovej Po dnešnej noci mi nevolaj vychádza deviateho septembra pod krídlami vydavateľstva Moderné romány.

Vanesa to nemala v živote ľahké. Nevyrastala v usporiadanej rodine a na štúdium si musí tvrdo privyrábať. Za rodinné pomery, v ktorých žije, sa v skutočnosti hanbí.
Po otcovom nečakanom zlyhaní sa konečne rozhodne vyriešiť svoju bezútešnú situáciu a bezhlavo sa vrhá do náručia charizmatického muža. Zamilovaná až po uši verí, že opätuje jej lásku a pomôže jej postaviť sa na vlastné nohy.
Odsudzujúc maminu závislosť, presvedčená, že má svoj život pod kontrolou, sa postupne dopracuje k tej svojej. Rovnako nebezpečnej ako je tá, ktorej roky bola svedkom.
Bludný kruh sa po čase uzatvára a Vanesa musí naprávať, čo pokazila.



 Úryvok:

Blížila sa k domu, keď už z diaľky začula, ako sa teplým večerom rozlieha krik. Zastavila. Nohy sa jej podlomili strachom. Len s nevôľou sa prinútila kráčať ďalej. Znova sa v nej ozývali známe pocity bezmocnosti.

Čo to nikdy neskončí?

   Prešla bránkou a krik utíchol. Skryla sa za košatú jabloň a trasľavými rukami si zapálila cigaretu. V hrudi sa jej dvíhala vlna zlosti a smútku. Po hodnej chvíli vstúpila do slabo osvetlenej predsiene.

Prešla do kuchyne a naskytol sa jej hrozný pohľad. Po zemi boli porozbíjané taniere, sklo z pohárov bolo roztrieštené všade. Misky a hrnce sa váľali pomedzi sklo. V celej tej mäteži úlomkov kľačal na kolenách otec a handrou čosi stieral zo zeme.

   Do nosa jej udrel zápach zvratkov. Naplo ju.

   „Oci,“ pošepla. „Čo sa tu stalo?“ Pomaly našľapovala, aby sa vyhla črepinám na podlahe. Podoprela otca, snažila sa ho nadvihnúť.

   Apaticky na ňu civel, nakoniec sa zdvihol a ťažko dosadol na stoličku.

   Vanesa narýchlo pozametala najväčšie kusy skla a črepiny skončili v koši.

   „Oci, už je dobre,“ podišla k nemu a pohladila ho po chrbte.

Sedel zronený a zhrbený. Rukami si zakrýval tvár.

Postrehla, že sa mu trasú plecia.

   Pichlo ju pri srdci.

   „Prepáč mi to, dievčatko,“ ozval sa po chvíli.

   „Čo ti mám prepáčiť, oci?“ nerozumela jeho slovám.

   „Je mi ľúto, že nie si šťastná,“ zamumlal plačlivo.

   „Oci, netráp sa. Tak to nie je... len,“ stíchla.

   „Len čo, dcérka?“ pozrel jej do smutných očí.

   Chvíľu váhala, akoby sa bála. Nechcela otca uraziť. V duchu hľadala vhodné slová.

   „Už nevládzem, byť súčasťou tejto rodiny a snažiť sa držať ju pokope,“ hlesla.

„Mám po krk života z ruky do úst. Chcem viac,“ hlas jej preskočil.

   Otec mlčal.

   „Ach, prepáč, oci, asi som ťa sklamala,“ vzlykla.

   „To ja som sklamal teba. Ty si nič nevyčítaj. Ty nemusíš držať rodinu pokope. To ja som mal.“

   Postavil sa, objal dcéru a pobozkal ju do vlasov.

   „Som na smrť unavený,“ pošepol a porazenecky vlečúc sa z nohy na nohu prešiel okolo nej. Na malú chvíľu zastal. „Už to dlho nepotrvá,“ vzlykol a stratil sa za dverami svojej izby.

   Vanesa otrasená zo šoku a zo slov, ktoré jej nedávali zmysel, nereagovala. Zohla sa a so slzami v očiach dokončila to, čo otec nestihol.

Poumývala zvratky z podlahy, koberec namočila do vane, očistila linku.

   Mala všetkého dosť. Hlavne matky.

   Do riti aj s takým životom, hromžila v duchu. Mala by som sa niekde zabávať a nie tu zo zeme zbierať matkinu vyvrátenú večeru.

Cítila, ako jej vrie žlč. Náhle sa jej zmocnila nerozhodnosť.

Ako môže odísť a nechať tu otca samého?

Z privretých viečok jej uniklo pár sĺz. V hrudi ju zaplavil pocit nehy.

Zaumienila si, že bude s otcom tráviť viac času. Možno by si mohli spoločne niekam zájsť.

Nutne potrebovala v sebe uhasiť oheň, ktorý ju pálil. Siahla do šuplíka kuchynskej linky.

V dlani ukryla malý nôž a stratila sa za dverami svojej izby. Pohltila ju nástojčivosť a vidina blížiacej sa úľavy. Bolesť v srdci prebila ostrá čepeľ na jej zápästí a na dlážku dopadlo pár kvapiek jej krvi.