13. Kapitola
Prvý deň v práci po materskej. Podobný
pocit, ako keď väzňa prepustia po niekoľkých rokoch z basy. Zvykol si na
prostredie a teraz má problém zaradiť sa do bežného života. Vo väzení mal
istotu, bývanie, stravu, možno aj pracovnú náplň. Ale čo vonku? Zamestná ho
vôbec niekto? Mnohí to riešia tak, že sa znovu dopustia trestného činu, aby sa
vrátili tam, kde si zvykli – do väzenia. Uvažujem, čoho by som sa mala dopustiť
ja. Ako sa vyhnúť dennému kolotoču ranného vstávania a peripetií
s dochádzaním do akejsi nepodstatnej firmy, kde je moja pozícia úplne
banálna a ľahko ma v nej kedykoľvek nahradí niekto iný? Mohla by som znova otehotnieť. Opäť sa vrátiť
tam, kde to dôverne poznám – domov. Do bezpečia nášho bytu. Tam, kde ráno
hrkoce kávovar pri mletí kávových zŕn. Tam, kde deti sedia na gauči pri ranných
rozprávkach.
Čoskoro už nebude žiadne dôverné
prostredie. Ten byt predsa musím opustiť a nájsť sebe aj deťom iný domov.
Nostalgia za bytom teda nie je na mieste. Okrem toho, ako by som sa mohla
ocitnúť opäť na materskej? Oliver má na dieťa pár rokov času a moje telo by
možno len ťažko unieslo ďalšie tehotenstvo. Nie, nie, žiadne unikanie pred
realitou. Potrebujem sa predsa zaradiť do života. Zvyknem si. Nakoniec budem
rada, že opäť pracujem.
Márne som sa snažila nájsť parkovacie
miesto v okolí Gunduličovej ulice. Vzdala som to a zaparkovala
som na platenom mieste. Takto to každý deň nepôjde, pomyslela som si, lebo to,
čo zarobím, hneď aj utratím. Budem musieť nájsť alternatívny spôsob prepravy.
Pri myšlienke na preplnenú mestskú hromadnú dopravu chytám vyrážky. Nejako
bude.
Štverám sa pešo na tretie poschodie.
Dychčím ako pred infarktom. Mala by som zlepšiť fyzickú kondíciu. Začnem viac
behať. Zatiaľ nemám vstupnú kartu, preto zazvoním na zvončeku pri dverách.
Nemeškám, prišla som v miernom predstihu, ako sa na vzornú zamestnankyňu
patrí.
Otvára mi moja nadriadená. Odhadujem, že má
vyše päťdesiat. Je to rázna žena plnoštíhlych tvarov oblečená v sukňovom
kostýme staroružovej farby. Na nose má okuliare s hrubým rámom.
Pozvala ma k sebe do kancelárie, aby mi vysvetlila organizačnú štruktúru
firmy a procesy, ktoré v nej prebiehajú.
„Usaďte sa,“ vyzvala ma. Poslúchla som
a sadla som si na stoličku v strede.
Zasmiala sa: „Dobre ste si vybrali. Toto je
stolička pre ženy, ktoré chcú otehotnieť. Každá, ktorá si na ňu sadla, zostala
do roka tehotná.“
Pozrela som na ňu pobavene. Zrejme to nemyslí vážne. Potom mi napadlo,
či by nebolo vhodné zmeniť miesto na sedenie. Radšej som túto myšlienku
zavrhla. Nie som poverčivá a nebudem sa správať ako blázon. Hoci neviem,
kto je tu väčší blázon, pomyslela som si s úškrnom a dúfala som, že
moju grimasu šéfka nepostrehla.
Moja nadriadená nakreslila na tabuľu
farebnými stierateľnými fixami rôzne štvorčeky, krúžky a chlieviky. Točila
sa mi z toho hlava. Ničomu nerozunmiem a nie som si istá, či tomu
rozumieť chcem.
Potom ma previedla po oddelení, aby ma
zoznámila s kolegami. Všetkým doradu som podala ruku. Dokonca aj kolegovi,
ktorý pravú ruku nemal. Našťastie som sa včas uvedomila a vystrela som k
nemu ľavú. Uvažovala som, aké ťažké musí byť pracovať bez jednej končatiny.
Mala by som si začať vážiť, že som zdravá a že mi nič nechýba.
Šéfka ma zaviedla do mojej kancelárie. Mala
som ju zdieľať s tromi ďalšími kolegami. Boli to páni v strednom veku
a mne hneď bolo jasné, že s nimi veľa zábavy nezažijem. Každý sa
venoval svojej práci. Ignorovali ma. Doteraz som bola skôr zvyknutá na open space, čiže jeden veľký otvorený
priestor. Ľudia tam sedeli za dlhými stolmi a dalo sa dovidieť až na druhý
koniec poschodia budovy. Žilo to tam ako v úli. Všetci robili, čo mali,
pretože boli každému na očiach. Práve to im dodávalo pocit akčnosti. Viem, že
väčšina ľudí by uprednostnila radšej súkromie menšej kancelárie. Pre mňa však
bola práve malá uzatvorená miestnosť nezvyk.
Na konci chodby mali zamestnanci
k dispozícii miniatúrnu kuchynku. Na skromnej kuchynskej linke
z okrového laminátu stála stará varná kanvica na vodu. V rohu
miestnosti sa nachádzala malá, rovnako stará chladnička. Ďalšia kuchyňa pre
zamestnancov bola na opačnom konci poschodia, hneď vedľa kancelárie šéfky. Dalo
sa tu sadnúť za stôl a najesť sa, prípadne sa tlmene porozprávať. To
samozrejme iba v prípade, že šéfka nebola u seba, ale kdesi vonku na
mítingoch. Bola preč pomerne často. Na oddelení to potom ožilo v duchu
hesla: keď kocúr nie je doma, myši majú hody. Na zemi boli položené vyšliapané
koberce šedivomodrej farby, ktoré by sa už zišlo vytepovať. Nuž, toto teda
neboli moderné priestory. Komunikačné oddelenie
banky sídlilo v starej budove centra mesta, a tá si vyberala svoju
daň za výhodnú polohu.
Nebola som si istá, či sa mi práve
v tomto prostredí bude páčiť. Vedela som však, že si nenavyberám. Bola som
rada, že ma ako ženu s dvomi malými deťmi zamestnali a že som si
vymohla slušný plat a skrátený pracovný úväzok. V práci som mala byť
iba do druhej, teda šesť hodín. To mi zároveň dávalo možnosť vyzdvihnúť deti zo
škôlky. Čo by iné ženy dali za takú prácu! Preto som sa rozhodla nereptať
a tešiť sa, že som zamestnaná. Môj život sa hýbe smerom vpred.
Zaúčal ma starší kolega s nohou
v sadre. Utrpel úraz pri lyžovaní, nešťastník. Opäť som sa utvrdila
v tom, že je len dobre, že zimné športy nepraktizujem. Sedel pri mojom
počítači a ja som sa snažila netočiť na stoličke, o ktorú mal opreté
barly. Takto som si mladý dynamický kolektív nepredstavovala. Oproti mne sedel
pán, ktorý už vyzeral, že má byť na dôchodku. Zjavne mu to ešte myslelo
natoľko, že bol schopný plnohodnotne vykonávať prácu biznis analytika.
Náplň práce som pochopila veľmi rýchlo.
Chápavosť odjakživa patrila k mojim silným stránkam. Aspoň čo sa nových
vecí týkalo, alebo v prípade, že som bola pod tlakom alebo hodená do
vody. Takto to veľké spoločnosti zvykli robiť. Vieš – nevieš, plávaj, alebo sa
utop! Zo dňa na deň z vás spravili experta a vy ste museli celý ten
čas blufovať. Zákazníci sa na vás obracali ako na odborníka. Nemohli ste
im dať najavo, že netušíte, kde je sever. Práve naopak. Bolo treba zozbierať posledné
zvyšky sebavedomia a odhodlanosti a nahodiť masku odborníka. Samozrejme,
všetko sa vyrieši, vybaví. Jedného dňa určite.
A tak som tam trpezlivo sedela
a robila si poznámky z výkladu kolegu o príprave pravidelných
reportov a prezentácií pre nadriadených. Došlo mi, že už o pár
týždňov svoju pracovnú náplň pochopím a začnem sa nudiť. Nevadí, aspoň si
vytvorím priestor aj na mimopracovné aktivity. Hlavné je nestresovať.
Cez obed som sa pridala ku kolegom
z mojej kancelárie a šli sme sa najesť do neďalekej kantíny. Sklamane
som si pomyslela, že si s nimi asi moc nepokecám, vzhľadom na ich vek
a konzervatívne naladenie. Nuž, toto nie je mladý kolektív, ako
v iných firmách. Ale veď ani ja nie som najmladšia, hoci sa tak duchom
cítim. O pár rokov mám štyridsať. Povedala som si, že musím okamžite
zastaviť tok svojich negatívnych myšlienok. Ešte to mi tak chýba, deptať sa tu
ďalšími neúprosnými faktami! Už mi len zostáva zistiť, že som pribrala
a môžem si ísť dať rovno predpísať antidepresíva.
Prvý deň ubehol celkom rýchlo. Hneď
o druhej som vystrelila z kancelárie k autu. Chcela som
vyzdvihnúť Miška s Majkom skôr, hoci škôlka bola otvorená do piatej. Celé
poobedie som sa im venovala, aby som im vynahradila čas, keď sme neboli spolu.
Presne takto to funguje. Kým ste s deťmi doma, nevážite si ich prítomnosť
a venujete sa im iba sporadicky. Aktívna účasť na hre sa postupne zmení na
nevyhnutnú starostlivosť o ich základné potreby. Dávate im najesť,
sprevádzate ich na záchod a keď od vás niečo chcú, snažíte sa im vyhovieť. Ste
radi, že sa hrajú samé a vy máte čas pre seba. Ako náhle však nastúpite do
práce, uvedomíte si, ako veľmi vám chýbajú a začínate si vážiť vaše
spoločne strávené chvíle. Vychutnávate si každú minútu, ktorú môžete byť s nimi.
Všetko prežívate naplno. Až teraz mi to
došlo.
Celé popoludnie sme si skladali guľôčkovú
dráhu, puzzle, kreslili si a hrali sa s autíčkami. Žiaden chlap mi
absolútne nechýbal, a preto som si ani nevšimla, že sa mi môj priateľ
snažil niekoľkokrát dovolať.
Upozornil ma na to až Majko: „Mami, bliká
ti telefón.“
Na displeji som našla štyri zmeškané
hovory. Zavolala som mu.
„Stalo sa niečo?“ spýtal sa preľaknutý
Oliver.
„Nie, čo by sa malo stať?“ odpovedala som
podráždene. „Hrám sa s chlapcami a telefón mám v tichom móde.“
V Oliverovom hlase zaznela úľava: „Iba
som bol zvedavý, aký bol tvoj prvý deň v práci.“
„Ale, celkom v pohode,“ odpovedala som
zmierlivo. „Ešte je však príliš skoro chváliť alebo haniť. O mesiac budem
múdrejšia.“
„Ale vydržať sa tam dá?“ zaujímal sa Oliver
ďalej.
Zasmiala som sa: „Všade sa dá vydržať.
Najmä vtedy, keď nemáš na výber.“
Oliver stíchol.
„Zdá sa mi to, alebo si nejaká podráždená?“
spýtal sa opatrne.
Vzdychla som si: „Som len unavená. Boli tam
samí noví ľudia. Vysali ma z energie. Musela som sa sústrediť na to, čo mi
vysvetľovali. Prepáč.“
Bola som otrávená. Chcela som, aby mi celý
svet dal pokoj.
„V pohode, tak sa mi večer ozvi, či niečo
podnikneme.“
Sľúbila som, že mu dám vedieť, hoci sa mi
nikam nechcelo. Mala som chuť zostať doma s deťmi. Iritovalo ma, že to
nevie pochopiť.
Mário sa dovalil o pol siedmej,
vyvenčil psa, hodinu sa pohral s deťmi a zdúchol k frajerke.
Napadlo mi, že už dlho nezobral Miška s Majkom k sebe. Niekedy som sa nemohla
dočkať toho, ako si starostlivosť o nich oficiálne podelíme a začneme sa
riadiť nastavenými pravidlami. On sa však stále nechcel vyjadriť k nášmu
budúcemu fungovaniu. Tiež som v tom nemala jasno. Bola som si istá, že
žiadna žena by nesúhlasila so striedavkou pre také malé deti. Alibisticky som
však rozhodnutie nechávala naňho. Nech si nastaví pravidlá podľa seba. Schválim
mu ich. Som flexibilná, prispôsobím sa. Len nech už preboha s nejakým
návrhom príde! Zo všetkého najviac neznášam prokrastináciu. To slovo dokonale
vystihovalo Máriov spôsob odkladania dôležitých úloh na neskôr. Bolo synonymom
pre psychickú lenivosť, ktorá sa, na rozdiel od tej fyzickej, vyskytovala
u ľudí tváriacich sa, že pod tlakom podávajú lepšie výkony. On výkony
možno podával, ale nie tam, kde sa to od neho najviac očakávalo. A ja som
toho začínala mať plné zuby.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára