Petra Hederová - Tak si ho nechaj! (11)

11. Kapitola

Prišiel môj posledný víkend pred nástupom do zamestnania. Rozhodla som sa využiť ho naplno. Mário mi zase raz uniesol deti, preto som upustila od pôvodného zámeru zobrať ich niekam na výlet. Mala som dojem, že má stres z toho, že mu striedavá starostlivosť nakoniec schválená nebude. Snažil sa preto tráviť so svojimi synmi toľko času, koľko len bolo možné.

    Ráno som mala sedenie u Dávida.

   „Tak ako sa máte?“ vítal ma vo dverách. „Vyzeráte výborne.“

    „Ďakujem,“ odpovedala som potešene. „Mám sa naozaj dobre.“

    „Skvelá správa! Čo sa skrýva za vašou dobrou náladou?“

    Nadýchla som sa. „Som zamilovaná. Do muža, ktorý je slobodný, bezdetný a má o štyri roky menej ako ja.“

    Bolo to vonku. Oficiálne som sa priznala, čo k Oliverovi cítim.

    „Tak to vám gratulujem. Ako dlho sa poznáte?“

    „Asi mesiac,“ povedala som a cítila som sa trochu rozpačito. „Pôvodne som si myslela, že z toho nevznikne nič vážne. No on sa do mňa zamiloval. Bum! Prišlo to ako blesk z jasného neba.“

    „A vy ste sa doňho následne zamilovali tiež?“

    „Samozrejme!“ vyhŕkla som. „Veď sa to ani inak nedá. Nemôžem zostať chladnou po tom, ako ma požiadal o ruku.“

    Dávid sa zatváril prekvapene: „Tak rýchlo? Ste už vôbec rozvedená?“

    „Viem, je to rýchlo,“ uznala som. „Termín sme si ešte nestanovili a ako vravíte, stále nie som rozvedená. Beriem to len ako jeho záväzok, že to so mnou myslí do budúcnosti vážne.“

    Dávid pokýval hlavou na znak porozumenia.

    „Tak vám gratulujem! Som rád, že sa cítite šťastná. Ale predsa ste dnes tu. Prišli ste sa pochváliť úspechom alebo vás ohľadne toho niečo trápi?“

    „Dobrý postreh,“ povedala som. „Vlastne áno, trápi... teda, ja neviem. Príde mi to celé tak trošku neuveriteľné.“

    Dávid sa pomrvil v kresle.

    „Ako to myslíte?“

    „Nuž, spočiatku vravel, že budeme iba milenci. Potom náhle prišiel s tým, že ma miluje,“ vysvetľovala som. Naozaj som to považovala za čudné.

    „Ale to sa predsa môže stať,“ bránil ho Dávid. „Muži sú tiež len ľudia a majú nejaké city. Nie každý je schopný udržiavať čisto fyzický vzťah.“

    „Rada by som verila tomu, že je to tak, ako tvrdíte. Len mi tam akosi niečo nesedí. Akoby mi moje podvedomie dávalo nejaké skryté signály. Neviem vám to vysvetliť. Asi to znie zvláštne.“

    Dávid vstal a s rukami za chrbtom sa prechádzal po miestnosti.

    „Tak si to rozoberme. Čo o ňom viete?“

    Zamyslela som sa a potom som nahlas vyslovila všetko, čo mi o Oliverovi prišlo na um.

    „Má tridsaťjeden rokov a býva v Petržalke, neďaleko nás. Jeho byt navštevujem pravidelne. Určite nemá ženu ani priateľku. Mám oči ako jastrab a nejaké stopy po ženskej prítomnosti by som určite odhalila. Má jedného mladšieho brata, s ktorým má dobrý vzťah. Rodičia stále žijú spolu. Živí sa podnikaním, vlastní taxislužbu.“

    Dávid sa zasmial: „Zaujímavé, aspoň vás odvezie, kam budete potrebovať. Ako sa volá tá jeho taxislužba?”

    Zarazila som sa.

    „Týmto ste ma dostali. Viete, že ani neviem? Mne doteraz nenapadlo spýtať sa ho na jej názov. Nemám ani len číslo, ktoré používajú jeho taxikári. Povedala som si, že keď raz budem potrebovať taxík, zavolám rovno Oliverovi a on mi nejaký pošle.“

    Dávid si konečne sadol do kresla. Jeho pochodovanie po miestnosti ma rozptyľovalo.

    Opýtal sa: „Viete si spomenúť na niečo konkrétne, čo sa vám na ňom nezdalo?”

    Chvíľu som rozmýšľala. Napadlo mi zopár vecí.

    „Vlastne áno. Párkrát som z neho mala dojem, že ma pozná. Akoby o mne vedel veci, čo nevie nikto iný. Pripisovala som to tomu, že si tak dobre rozumieme. Že je medzi nami akési spojenie.“

    Dávid pátral ďalej: „Čo z toho, čo o vás vedel, vás tak prekvapilo?“

    „Teraz si narýchlo nespomeniem. Boli to informácie, ktoré som mu zrejme povedala a zabudla som na to. Som veľká tlčhuba, všetko o sebe vytáram. Strácam prehľad, čo som komu o sebe prezradila.“

    Na chvíľu som sa odmlčala. „Už viem!“ zvolala som. „Napríklad uhádol veľkosť môjho prsta. Snubný prsteň, ktorý kúpil, mi sedel ako uliaty.“

    Táto vec sa pravdepodobne Dávidovi nezdala až taká šokujúca. Možno som iba paranoidná.

    Upokojil ma: „Postupne sa vzájomne spoznáte. Dajte tomu čas, netreba predbiehať udalosti.“

    Mal pravdu, ako vždy. Fascinovalo ma na ňom, že mi nedáva tabuľkové odpovede, ktoré ho ktosi naučil na psychoterapeutickom kurze, ale používa aj sedliacky rozum. A tak som už nad ničím nešpekulovala. Bola som len rada, že mám Olivera, že so mnou trávi veľa času a že má okrem mňa rád aj moje deti. Boli sme spolu niekoľkokrát na prechádzke, v cukrárni a na obede. Uvedomovala som si však, že naše výlety budú od prvého marca obmedzené, pretože začnem zarezávať v práci. Nástup vychádzal na stredu. Rozhodla, že posledné dva dni, ktoré mi zostávajú, si naplno užijeme.

    Od pondelka chlapci nastúpia do škôlky a ja budem môcť robiť, čo chcem. Ísť, kamkoľvek mi napadne. Nechcela som čas stráviť sama a dúfala som, že sa ku mne Oliver pridá. Má predsa pohyblivý pracovný čas. Jeho náplňou je koordinovať prácu podriadených. Vysvetlil mi, že jeho taxislužba nemá dispečing, preto všetky hovory od zákazníkov prijíma a prideľuje taxikárom on sám. Jeho telefónne číslo je zároveň aj číslom jeho malej taxislužby, ktorá nesie názov Oliver Twist. Jeho firma sa teda volá ako slávny román Charlesa Dickensa a zároveň má v názve jeho krstné meno. Už to teda viem. Žiadna záhada sa nekoná.

    „Neobťažuje ťa to príliš, dvíhať celý deň hovory zákazníkov?“ spýtala som sa ho raz v snahe pochopiť podstatu jeho práce. Sedeli sme uňho v byte pri televízore a pozerali akúsi hlúpu americkú komédiu. Chvíľu nereagoval, sústredil sa na dej filmu. Zopakovala som otázku ešte raz.

    Strhol sa, a povedal: „Prepáč, nevnímal som ťa. Či ma to neobťažuje, robiť s ľuďmi? Ani nie, láska, robím to pre seba. Zase toľko ľudí mi nevolá.“

    Pýtala som sa ďalej: „Koľko máš dovedna áut?“

    „Päť,“ odpovedal automaticky.

    „A uživí ťa to vlastne?“ Uvedomila som si, že otázka vyznela trochu pochybovačne.

    „Ale áno, prežijem celkom dobre,“ odvetil nie príliš presvedčivo.

    Tak to je fajn, pomyslela som si. Ty prežiješ, ale či dokážeš v prípade potreby uživiť aj rodinu, to sa radšej ani neopýtam. Nevadí, veď s ním predsa nie som kvôli peniazom. Od stredy budem finančne nezávislá. Ale tieto dva dni strávime spolu. Vonku je krásne. Mohli  by sme niekam zájsť.

    Navolila  som jeho číslo. Mal obsadené. Skúsila som to ešte trikrát. Pochopila, že dnes sa zrejme nedovolám. Rozhodla som sa preto navštíviť Terezu.

    Bola sama doma, zobrala si home office. Na ulici som videla parkovať jej auto s odtrhnutým spätným zrkadlom. Zboku trčali káble ako črevá rozpučenej žaby. Uvažovala som, či o tom vôbec vie. Musím jej to povedať.

    „Čo si taká znechutená?“ spýtala sa ma hneď vo dverách bytu.

    Začudovane som nadvihla obočie: „To je na mne až tak vidieť?“

    „Vždy na tebe vidím, keď ťa niečo trápi.“

    „Mám mastné vlasy, necítim sa príliš atraktívne,“ vysvetľovala som. „A keď sa necítim atraktívne, tvárim sa adekvátne k tomu, ako sa cítim. Okrem toho, vieš o tom, že ti chýba na aute spätné zrkadlo?“

    Terezu moja otázka neprekvapila.

    „Áno, musím dať auto do servisu. Nejaký dobrák mi odtrhol zrkadlo, na ulici je málo miesta. A ty vyzeráš v pohode, aj keď sa tak necítiš. Akurát sa neusmievaš. Podľa tváre vždy zistím, že sa niečo deje.“

    „Nič, nič sa nedeje,“ ubezpečovala som ju. „Len sa cítim neupravená.“

    Nevedela som, čo mi vlastne je. Bola som nervózna, nie vo svojej koži a tieto otázky ma ešte viac rozčuľovali. Nahrnula som sa rovno do predsiene jej bytu.

    „Vidíš, aké je dôležité nájsť si čas pre seba?“ spýtala sa mentorsky.

    „Áno, ale ja som sa dnes na to vybodla. Ani omietku som si nenahodila na pleť. Keď mám mastné vlasy, kvalitný mejkap ma neskrášli. Vieš, ako to chodí. Na špinavé plátno pekný obraz nenamaľuješ.“

    Tereza na mňa pobavene pozrela.

    „Ja sa snažím starať sa o seba každý deň rovnako. Nerobím to pre iných, ale aby som sa lepšie cítila.“

    Musela som uznať, že má pravdu. Nikdy som ju nevidela zanedbanú. Bola iná ako ja. Ja som mala dobré dni a zlé dni. A počas tých zlých by som sa najradšej zavrela do pivnice a udelila si zákaz vychádzania.

    „Nedáme si na terase kávu?“ spýtala som sa. Zvrtla sa a odkráčala do kuchyne. O pár minút sa vrátila.

    „Bezkofeínová. Inú nepijem,“ povedala a položila na stôl dve šálky, z ktorých sa parilo.

     Vonku bolo stále krásne a ja som dúfala, že sa v stredu obloha solidárne zatiahne. Aspoň mi nebude ľúto, že sedím v kancelárii. Po štyroch rokoch materskej dovolenky to bude šoková terapia.

    „Na to, že si zamilovaná a je to vzájomné, moc nadšene nevyzeráš,“ vyhlásila. Musela som jej dať za pravdu. Ale čo jej mám vlastne povedať, keď sama netuším, čo sa vo mne deje? Musím sa však aspoň pokúsiť sformulovať svoje obavy. Vždy sme si hovorili, čo nás trápi.

    „Je to celé akési zvláštne. Ja mám pocit, že o ňom stále nič neviem.“

    Tereza si odpila z kávy a znalecky zhodnotila situáciu.

    „Tvoj pocit je normálny. Poznáte sa príliš krátko.“

    Zbadala som susedu v bielych šatách. Na svojej časti dvora obrábala kvetinový záhon. Mávla som jej na pozdrav. Napadlo mi, že by som možno aj ja raz mohla mať malú záhradku pred domom, alebo aspoň bytom, ktorý si kúpim. Za tento nápad by ma iste Mário vysmial. Tvrdil, že sa neviem starať o kvety a nie som schopná ich ani len pravidelne polievať, nieto ich ešte hnojiť a presádzať. No a čo, ľudia sa môžu zmeniť.

    Vtom som dostala ďalší úžasný nápad, ktorý ma postavil zo stoličky. Odhrnula som si svoje mastné vlasy z čela a podišla bližšie k Tereze. Neznášala to. Tvrdila, že vstupujem do jej intímnej zóny a že jej s rovnakým nadšením môžem veci vysvetliť aj z väčšej vzdialenosti.

    Zvolala som: „Schválne, daj mi kvíz, či sa chytím!“

    „Aký kvíz?“ spýtala sa Tereza prekvapene.

    „Spýtaj sa ma veci, ktoré by som o ňom mohla vedieť!“

    „Dobre,“ súhlasila Tereza. „Bude to celkom zábavné. Tak napríklad... meno matky?“

    „Mária,“ odpovedala som okamžite.

    „Meno brata?“

    „Filip.“

    „Obľúbená farba?“

    „Čierna.“

    „Hobby?“

    Zaváhala som.

    „Tak týmto si ma dostala. Ja vlastne neviem, čo robí, keď práve nie je so mnou.“

    „A vy sa spolu nerozprávate?“

    „No, ako kedy. Buď sexujeme alebo pozeráme filmy.“

    „Tak ty si nedávno prijala žiadosť o ruku od niekoho, o kom ani nevieš, ako trávi svoj voľný čas? Máte vlastne niečo spoločné?“ rýpala Tereza.

    „Počkaj, nemôže to byť až také zlé,“ uvažovala som. „Niečo o ňom viem. Často sa stretáva s bratom, chodia spolu hrávať bowling. A keď je doma sám, tak si celý večer varí.“

    Tereza sa zasmiala: „To sa oplatí! Ak vie variť, môže to robiť aj pre teba a pre deti.“

    „Tak to by som brala, varenie neznášam.“

    „Aspoň niečo výnimočné na ňom je,“ uznala Tereza. „A nejaké ďalšie športy nepestuje? Mladí slobodní chlapi to zvyknú so športami doslova preháňať.“

    „Neviem o ničom takom,“ odpovedala som sklamane. „Nezdá sa mi byť príliš fit. Povedala by som, že je skôr chudý.“

    „Čiže k fitnesu neinklinuje,“ uzavrela Tereza.

    „Mhm, to  určite nie, aj keď by mohol. Prospelo by mu to. Ale aspoň je dosť vysoký, má hádam aj meter osemdesiatpäť. A tá jeho detská tvárička... keď na mňa uprie prosebný pohľad, mám chuť mu darovať aj posledné euro z peňaženky.“

    Tereza sa uškrnula: „To by som na tvojom mieste nerobila. Aby si nezvykol.“

    „Samozrejme to vravím žartom,“ vysvetľovala som. „Aby si mala obrázok, ako na človeka svojím zjavom pôsobí.“

    „Zvláštne, nejako sa mi to nezhoduje s tvojou predstavou macha, čo ťa dá do poriadku. To na margo povahy. Čo sa výzoru týka, ešte je mladý, postupne priberie, zmužnie. To by som nevidela ako problém.“

    „Tiež si myslím,“ súhlasila som.

    „A s chlapcami sa znáša dobre?“

    „Nadštandardne.“

    „To by ma zaujímalo, čím si ich dokázal kúpiť.“

    „Niesol ich po lese na pleciach. Poháňali ho ako skutočného koňa.“

    Tereza sa uznanlivo zaškerila: „Mhm, tak tým by si získal každé dieťa.“

    „A požičal im tablet na hranie,“ doplnila som.

    „Chalan to má premyslené,“ pochválila ho. „Takže si s ním v podstate spokojná?“

    „Ale áno,“ pritakala som, no moja odpoveď vyznievala rozpačito. Oliver bol milý, mladý, deťom neprekážal a tvrdil, že ma miluje. Ale milujem ho aj ja? Jeho výkony v posteli tiež za veľa nestáli, aspoň doteraz. Mám však na výber lepšiu alternatívu?

    Nebol to práve dobrý nápad, špekulovať o tom stále dookola. Od Terezy som odišla ešte väčšmi zmätená, ako keď som parkovala pred jej domom. Zdalo sa mi, že sa mi točí hlava. Šoférovala som preto radšej veľmi opatrne. Nervózny vodič v novom mercedesi za mnou trúbil. Asi sa mu zdalo, že stojím na stopke zbytočne dlho. Odolala som pokušeniu ukázať mu vystrčený prostredník a pohla som sa z miesta.