Ivana Ondriová - Vlčia hora

Máte radi knihy slovenskej spisovateľky Ivany Ondriovej?
Zabudnite na lepkavú romantiku a pripravte sa na stránky nabité nebezpečenstvom a napätím.
Ivana Ondriová vám vo svojej trinástej knihe namixovala strhujúci psychotriler, od ktorého sa nebudete vedieť odtrhnúť. Vychádza už 14. septembra.

Aj hory majú svoje temné tajomstvá. Kto je obeť a kto korisť? Dráma, napínavé pasáže, mrazivé momenty a ešte omnoho viac na vás čaká v novinke úspešnej Ivany Ondriovej. 

 Milujúci manžel Gregor Kavecký sa rozhodne prekvapiť svoju manželku Michaelu nezvyčajným dobrodružstvom.

Výlet na Vlčiu horu im má priniesť vytúžený útek pred hlukom a stresom veľkomesta. V srdci nedotknutej krásy a drsnej hory sa však začína skutočný boj o život.

Vlčia hora... odrazu zdivočie...

V jedno ráno Gregor zmizne bez stopy. V chalupe po ňom ostanú iba krvavé šmuhy vedúce kamsi do hlbokého lesa.

Ublížil mu azda vlk? A prečo jeho manželka nič nepočula a nevidela?

Zamilovaná Michaela sa rozhodne vziať osud do vlastných rúk a vydá sa hľadať manžela do neľútostných hôr, sama sa však ocitá na hranici života a smrti. Fyzicky a psychicky vyčerpaná stretáva dvoch mužov, ktorí jej podávajú pomocnú ruku. Sú to však naozaj poľovníci hľadajúci posledného vlka alebo číhajú na niečo iné? Žeby práve na jej manžela?

A čo keď má byť ich korisťou aj ona?

Úryvok:

Neverila som, že ešte žijem. Otvorila som oči a zaochkala. Chalupa sa kúpala v slnečnom jase, ktoré ma pošteklilo na tvári. Aspoň niečo, aspoň kúsok tepla… Chcela som sa pohnúť, no telo som mala celé meravé. Fajn. Asi som to prehnala. Asi som si parádne zavarila. Čo teraz? Pokrútila som zápästím a  chodidlami. No neposlúchali ma a boli celkom malátne. A boleli ako fras! Dopekla! V duchu som sa vyhrešila za to, aký som egoista a že som to tak poľahky vzdala. No a čo, že tu nemám drevo! Že je generátor v ťahu! Okej, v  noci som takmer zdivočela, teraz však svital nový deň, nová nádej. Vystrela som vpred najprv pravú a potom ľavú ruku. Boli takmer bezkrvné a slabé ako ruky dieťaťa. S nohami to bolo ešte horšie. Akoby mi ani nepatrili. Skúsila som si ich pošúchať, len ako, keď som mala ruky ako z gumy? Srať na to! Aj tak odtiaľto predsa musím vypadnúť! Hľadať Grega! Hľadať pomoc! Veď tam niekde je tá poľná cesta! Pre autá! Cesta vedúca z hory preč! Aj my s Gregom sme sa sem predsa nejako dotrepali. Neobjavili sme sa tu len tak sčista-jasna, dokráčali sme sem! Áno. Ak sa poponáhľam, ešte dnes do večera budeme z tejto všivavej hory preč! Obaja. Greg, aj ja! Takto som sa povzbudzovala a  nútila svoje telo konečne sa rozhýbať. Jasné, potrebovala som teplo, veľa tepla. Potrebovala som poriadnu dávku energie, aby sa mi rozprúdila krv v žilách. Zrak mi odrazu padol na štyri žiarivé fľaše s energetickým nápojom pohodené pri dverách. Ježiši! To je ono. Zviezla som sa z gauča na zem, obrátila sa na brucho a odplazila sa k  nim. Trvalo mi to nekonečne dlho! Načiahla som sa za prvou a  s  výdychom úľavy ju zovrela prstami. Potom som si ju priložila k rozťatým ústam a potláčaným vzlykaním premáhala šialenú bolesť. Musela som sa predsa potužiť! Musela! Vypila som ju na ex. Nápoj mi stekal dolu hrdlom aj bradou, štípal ma v  rane na pere a  kvapkal na dlážku, kde sa mi lepil na hrudník. Nevyčkala som ani len na to, kým mi informácia, že je už v žalúdku, zasiahne mozog. Schmatla som druhú a urobila s ňou to isté. Normálne som cítila, ako mi brnia palce na nohách, ako mi krv buble v žilách, ako mi srdce tlčie neuveriteľnou silou.

Bola som práve v  polovici tretej, keď ma odrazu naplo. Nestačila som ani žmurknúť a ten mizerný malý obsah môjho žalúdka sa zapýtal von. Ručala som ako jeleň, keď sa mi nápoj nekontrolovane dral cez ústa a dokonca i nos. Bolo mu to jedno. Razil si cestu z môjho tela ako smršť. Trhalo mi z toho vnútornosti a pažerák, bola som si istá, že je onedlho po mne. Ja krava! Krava sprostá! Žalúdok som mala celkom prázdny a stiahnutý na čerešňu, čo som si myslela, keď som do seba natrepala rovno tri fľaše? Dávila som už naprázdno. Myslím, že to bolo najhoršie. Stále ma napínalo, hoci žalúdok už hlásil, že v ňom nič nie je. Kŕče aj napriek tomu nepoľavovali, mala som pocit, že každú chvíľu vyvraciam krv. Z nosa mi tiekli hlieny, z očí slzy, hrudník sa natriasal v zovretí kŕčov. Kňučala som ako pes a tisla si kolená k brade. A takto vyčkávala, až to konečne pominie. Ešte jeden tras, zachvenie, suchý kašeľ… A  bol pokoj. Znovu som bola schopná pohnúť údmi. Šklbalo mi nimi od vysilenia, no bolo to aspoň niečo. Čo teraz? Čo ďalej? A hlavne ako? Sťažka som sa presunula k  batožine na kresle opretom o dvere a pravačkou ju prekutrala. Predtým tam predsa bola modrá kapsa s liekmi. S ružovými pilulkami proti bolesti! Stisla som jej pútko v prstoch a víťazoslávne ju vytiahla von rozhodnutá okamžite si dať dvojnásobnú dávku ibalginu. A ak už som takto ďaleko, pozriem sa aj na svoje chodidlá, na tú peru a rezné rany po celom tele. Natriem si ich dezinfekčným roztokom a prekryjem gázou, predsa som to všetko pred odchodom na Vlčiu horu nezbalila pre nič za nič!
Ježiši, dám sa konečne dokopy! Zotrvala som v  polosede ešte hodnú chvíľu potom, ako mi rovno tri tablety klesli do roztraseného žalúdka. Nech najprv zaúčinkujú, až potom sa rozhýbem. O niečo neskôr som navlhčila štvorce gázy dezinfekciou a s potláčanými výkrikmi si ich pritlačila na otvorené rany na pleciach a stehnách. Štípali ma tak veľmi, až sa mi zahmlievali pred očami. Šupla som si pod jazyk ďalšiu pilulku na bolesť a prehmatala si boľavý ľavý bok, na ktorom mi svietila obrovská fi lová podliatina. Zrejme som si narazila rebrá pri tom páde do rašeliniska. Nechcela som ani pomyslieť na to, že by to mohlo byť aj niečo vážnejšie. Potom som si natrela čierne palce na nohách akousi chladivou mentolovou masťou a ovila ich rýchloobväzom. Normálne som si v duchu zatlieskala. Na to, aby som si ošetrila povrchové bolesti, som nepotrebovala ani kurz prvej pomoci. Ešte tá pera… Dočerta, potrebujem však zrkadlo. Obzrela som sa po rozjasnenej chalupe, v  ktorej vládol chaos a ktorá bola celá nasiaknutá mojím strachom. Zrak mi zaletel aj ku krvavým kvapkám a šmuhám na schodisku a podlahe. Zaschli a teraz boli skôr čierne ako červené. Ale aj tak… vedela som, odkiaľ sú a čo znamenajú. Mykla som sa, schmatla tašku s liekmi a s vypätím síl sa postavila. Kolená sa mi sprvu podlomili. Ubolené chodidlá zaprotestovali a  odmietli vykročiť. Zaťala som však zuby, privrela oči a predsa sa nemotorne pohla vpred. Do kúpeľne za schodiskom som ledva došla. Tresla som do ich dverí plecom a ubolená sa zvalila na rímsu vane.