2.Kapitola
Rozísť sa s niekým znamená vykopať
mu hrobček vo svojom srdci. Áno, bolo to pekné, môj milý, ale už to skončilo.
Basta! Odchod. Dovidenia v budúcom živote, ak vôbec. Darmo sa snažíš
zubami-nechtami prežívať v mojej hlave, je čas pobrať sa do zabudnutia. Znie to
cynicky? Že nemáte radi čierny humor? Je mi to fuk. Každý má svoj spôsob, ako
sa vyrovnať so životnými situáciami. Ja to robím práve takto. Kopem hrobčeky na
pomyselnom cintoríne a nepotrebujem na to ani čakan, ani lopatu. Ak to s
dotyčným mužom stálo za to, chcem tým povedať, nebol to totálny sviniar (čo
väčšinou nie je nikto, lebo ľudia nie sú čiernobieli) a prežili sme spolu aj
pekné časy, rozlúčim sa s ním dôstojne. Trochu si poplačem pri kopčeku hliny a
zaspomínam.
Akoby to bolo iba včera, čo sme spoločne absolvovali tandemový zoskok
padákom. To bol zážitok! Bála som sa, že zomriem, ale čo by som neurobila pre
našu lásku. Musela som mu predsa dokázať, že som vhodná kandidátka na matku
jeho budúcich detí. Silná žena. Nebojím sa ničoho, hmyzu, zodpovednosti ani
výšok. Žiadna výzva pre mňa nie je príliš veľké sústo. Len smelo do toho, vysoť
ma z toho lietadla! To je ale úlet! A nabudúce dáme bungee jumping! Skočím s
tebou aj z pevného objektu, z mrakodrapu, mosta! Nevadí, že base jumping je
vysoko nebezpečný. Spolu to zvládneme. Postupne môžme byť ešte odvážnejší a vrhnúť
sa na wingsuit. Lietať popri skalách v špeciálnych okrídlených oblekoch ako
vtáci. Nič adrenalínovejšie nepoznám. Zažijeme absolútnu slobodu. I keď... Žena
nepotrebuje slobodu. Potrebuje stabilitu, deti, domov. Alebo ako to vlastne je?
Zaspomínala som si na časy, keď v dôsledku jeho nešikovnosti na návšteve
na Silvestra prasklo potrubie a mňa zasiahol prúd vody. To som mu len nadávala!
„Ty si totálne nemožný! Prečo si vykladal tú fľašu šampanského na hornú
skrinku kuchynskej linky?!“
„Kam som ju asi mal položiť? Všetko bolo zapratané táckami s
jednohubkami.“
„Ja neviem, napríklad do chladničky?“
„To mi nenapadlo. Chcel som ju položiť niekam vysoko, kde sa nerozbije.
Kto mal vedieť, že na konci už nie je polička, ale len fiktívne dvierka?“
„To si nevidel, že kladieš tú fľašu do prázdna?“
„No, nevidel! Chvíľu stála na hrane a ja som ju posunul mierne prstom
dozadu. Až potom som si uvedomil, že už nestojí, ale padá. Dopadla nešťastne,
rovno na potrubie a preťala hlavný prívod vody.“
„Skvelé, zatopili sme dom nášmu hostiteľovi, som mokrá ako na Veľkonočný
pondelok a havarijná služba nepríde, lebo je Silvestra. Navyše si celý dom
odstavil od kúrenia. Strávime silvestrovský večer vo svetroch a ja si musím
požičať od domácej ešte aj nohavičky. Vyzerám ako zmoknutá sliepka!“
„Neurobil som to predsa naschvál.“
„Tuším ti ide karta, minule si rozbil okno u mojich rodičov a vylial
kávu na raňajkách v hoteli.“
„Tak ma vymeň, keď som taký nemožný.“
Nakoniec som ho aj vymenila. Možno bol trošku nemožný, ale mal ma rád.
Zaslúži si preto aj pomník v mojom srdci, aspoň skromný. V prípade mužov, ktorí
neboli bohvieakí, to však netreba preháňať. Stačí im len jednoduchý narýchlo
pozbíjaný drevený kríž s menom a dvoma dátumami. Kedy sa to začalo a kedy
skončilo. To je všetko. Mužom, ktorých som milovala, postavím majestátnu
hrobku. Takú, aké sú len na cintoríne Père Lachaise v Paríži, a akú má Oscar
Wilde či Molière. Bude sa pompézne týčiť nad celým mojim životom a pripomínať
mi staré dobré časy.
Nikto sa nenachádza v našom živote iba tak, náhodne. Každý sa tu zjaví
preto, aby nás niečo naučil, niekam nás posunul. Aspoň tak to vravia múdre
články z psychológie, ktoré sa z času na čas objavujú na facebooku a my ich
môžeme ignorovať alebo ďalej zdieľať.
Veru, rozchod je ako malá smrť. Ten
chlap bol dôležitý, no už viac nie je. Z nejakého dôvodu odišiel, alebo som ho
sama poslala do čerta, lebo sa to s ním už nedalo vydržať. To však neznamená,
že si nezaslúži úctu. V mojom srdci sa nachádza zopár takýchto malých
hrobčekov. Väčšina je ozdobená len narýchlo zbúchaným krížom, no časom možno
svoj postoj prehodnotím a postavím im aspoň nejaký žulový náhrobok. Stále nie
som presvedčená o tom, či si niekto zaslúži niečo vo veľkom štýle.
Teda vlastne áno. Mário by si pomník zaslúžil, ale len z jediného
dôvodu: máme spolu deti. Daroval mi svoj genetický materiál. Pomohol mi naplniť
túžbu po materstve a naše deti má úprimne rád. Nejaká úcta mu prináleží. Lenže
v jeho prípade je to vlastne celkom inak. On totiž stále oxiduje v mojom živote
a nechce sa stratiť. Nedá sa s ním symbolicky rozlúčiť. Straší tu ako duch!
Veru, exmanžel sa tak ľahko v srdci pochovať nedá.
Vždy, keď si navzájom odovzdávame dvojičky a inštrukcie, čo sa ich
týkajú, nevyhnem sa kontaktu s ním. Musím sa pozerať na jeho dôverne známy fejs
a dokonca sa s ním aj rozprávať. Pritom viem, že jeho telo aj myseľ dávno patrí
inej. Aj on je odrazu iný, akoby ňou nasiakol. Vyzerá čudne a aj sa tak správa.
Chodí nemožne oblečený. Odrazu nosí šatky okolo krku a nohavice, ktoré
vyzerajú, akoby si do nich nasral. Mám dojem, že upadol na tele i na duchu.
Nemalo by to byť presne naopak? Nemal by muž vedľa mladej milenky skôr
prekvitať? Nabrať druhý dych? Veď je šťastný a zamilovaný. Aspoň predpokladám.
Iba pred pár týždňami si pritom myslel, že mu Júlia dala kopačky. Bol by
to inak celkom logický krok. Nebavilo ju dlhé mesiace čakať na ženáča, než sa
oslobodí. Zahrala preto scénu o tom, ako to celé medzi nimi nemá význam.
Napísala mu aj esemesku, v ktorej stálo, že sa s ním rozchádza kvôli našim
deťom. Poslala ju dokonca aj mne, aby dodala svojmu rozhodnutiu vážnosť. Stálo
v nej: Vzdávam sa ho. Robím to kvôli
vašim deťom. Žite šťastne, už o vás dvoch nikdy nechcem počuť.
A ja som jej na to naletela. Dokonca som ju trošku ľutovala a zmierlivo
odpovedala, že sa na ňu nehnevám a že si jej zrelé rozhodnutie vážim. Môže sa
to predsa stať každému, že sa bezhlavo zamiluje do nesprávneho človeka.
Mário sa vtedy trošku nervovo zrútil a v návale sebaľútosti ma žiadal o
ďalšiu, možno aj desiatu šancu. Nechcel byť sám, bez milenky a ešte aj bez
manželky. Trvalo by mu možno aj niekoľko mesiacov, kým by zbalil ďalšiu
brigádničku z firmy. Preto sa v záchvate momentálneho zúfalstva odhodlal
poprosiť mňa, mrchu, akú svet nevidel, o milosť. Predsa len, máme spolu dve
deti a on má nejaké biologické potreby.
Samozrejme som mu neverila, kto by aj? Takéto výkyvy mával až príliš
často. Už vtedy som asi v podvedomí tušila, že sa k nemu Júlia vráti. A vrátila
sa. Teda, ona v skutočnosti nikam neodišla. Vždy tu bola preňho. Manipulovala s
ním ako so slniečkom na rukavičke, on to však odmietal vidieť.
Mário a Júlia. Aké romantické! Predsa sa dočkali. O chvíľu bude nášmu
manželstvu koniec a oni začnú odznova. Ale čo ja? Som stále relatívne
použiteľná, hádam niekoho ešte stretnem. A ak to nevyjde, nevadí. Môj cintorín
mužských sŕdc má neobmedzené kapacity.
Tereza nemala pre mňa pochopenie. Stále mi opakovala, aby som sa
vykašľala na mužov a hľadala šťastie sama v sebe. Áno, bolo by ideálne dokázať
to. Som však iba človek. Neviem robiť zázraky a programovať vlastné myšlienky.
Keby som toho bola schopná, určite sa tým začnem živiť a nebudem robiť
asistentku. Bola by som radšej vešticou Izidorou, čo dáva ľudom rozumy za stovky
eur. Na diaľku zapáli sviečku a zošle anjelov, aby všetko vyriešili. Vždy som
jej len odvrkla v zmysle, že tomu nemôže rozumieť, pretože nemá moju povahu.
Každý vie byť múdry, keď rieši problémy iných. Sama som si však uvedomovala, že
by som mala svoju pozornosť zamerať iným smerom. Venovať sa deťom, rodičom,
kamarátkam. Starať sa o seba, športovať, rozvíjať svoje záujmy. Ako teória to
všetko dáva zmysel. Už ju iba uviesť do praxe.
Deťom sa predsa venujem. Som dobrá matka. Určite. Veľa záujmov nemám,
pretože môj čas patrí im. Niečo si musím vymyslieť. Možno sa prihlásim na kurz
jogy. Alebo maľovania. A kamarátky? Každá má predsa svoje starosti. Jedna
skupina žien v mojom okolí rieši problémy s otehotnením, ďalšia je pohltená
prácou. Kto už len má čas na mňa a moje výlevy? Ešte aj Tereza sa jedného dňa
záhadne odmlčala. Kontaktovala ma málo, žalostne málo na jej pomery.
Tušila som, že sa niečo muselo stať. A to niečo mohlo byť len jediné:
niekoho stretla.
„Ahoj, čo je s tebou?“ ozvala som sa vyčítavo do telefónu po pár
týždňoch, odkedy som o nej nepočula. Čakala som, že mi povie, že je zamilovaná
a priala som jej to. Vždy to takto robila. Keď spoznala nového muža, odrazu na
mňa nemala čas.
„Ale, stále niekde behám. Deti majú hokejové zápasy a okrem toho...“
vysvetľovala.
„Práve na to sa pýtam, vyklop to!“ naliehala som.
„Niekoho som stretla.“ V hlase jej znelo šťastie.
„Vedela som to! Veď si sa celkom odmlčala.“
„Ja viem, Viki. Ale keď on je ten, na ktorého som celý život čakala!“
Tak a je to tu zas. Tereza vystúpila z klubu nešťastných opustených žien
a zapísala sa do klubu zamilovaných a žiariacich. Škoda, že vstupenky sa pre
túto chvíľu minuli. Žiadna sa mi neušla. Tiež som chcela patriť do tejto
uzavretej spoločnosti. Možno v ďalšom kole to vyjde. S rozochveným hlasom
romantičky som povedala: „Dúfam, že mi všetko porozprávaš.“
Tereza mala zjavne chuť podeliť sa
o svoje dojmy hneď. Aká by som bola kamarátka, keby som si ju nevypočula?
Predstierajúc úprimný záujem som sa preto spýtala:
„Kde si ho našla? Kde je tá fabrika, kde ho vyrobili a koľko ťa to
stálo?“
„Nainštaluj si Tinder,“ povedala stručne, a napriek svojmu pôvodnému
odhodlaniu všetko mi dopodrobna vyrozprávať, musela odrazu končiť.
Volal jej ON. Tak predsa konečne stretla niekoho, kto zodpovedá jej
nárokom? Neuveriteľné. Vždy som si myslela, že moje nároky sú nižšie ako jej.
To znamená, že keď stretla niekoho ona, potom...
O necelých desať minút som už mala nainštalovaný Tinder aj ja. Bolo to
jednoduché a ani to nič nestálo. Bezplatná aplikácia, na ktorej používanie som
nepotrebovala žiadne školenie. Pochopil by ju snáď každý užívateľ mobilného
telefónu.
Klikla som na ikonu v tvare plameňa a otvorila ten zázračný program.
Najskôr som sa musela prihlásiť prostredníctvom konta facebooku a vybrať svoje
fotografie. Môj profil bol stručný. Uviedla som len meno, svoj vek a snímky
tváre a postavy. Na jednej z nich ležím v hojdacej sieti natiahnutej medzi
stromami a som rozkošná. Aspoň mne sa tak zdá. Ani nevyzerám na svoj reálny
vek. Možno by som si mohla uviesť, že mám menej rokov, klamať však zatiaľ
neplánujem. Moja umelecká fotografia určite zapôsobí a osloví veľa osôb
opačného pohlavia. No a čo. Aspoň budem mať s kým prehodiť pár riadkov, keď už
nič iné. Vzkriesim pošliapané sebavedomie.
Začala so m si prezerať mužov v dosahu päťdesiat kilometrov. Objavovali
sa na obrazovke jeden po druhom a ja som v nich listovala ako v knihe. Keď som
potiahla prstom doľava, objavil sa nasledujúci muž. Ak som potiahla doprava,
dala som tým najavo, že sa mi ten človek páči. Ak urobil to isté aj on, vzniklo
spojenie a mohli sme si začať písať. Aké jednoduché a najmä založené na
obojstranných sympatiách! Cítila som sa ako v obchode s výstavnými kusmi. Nová
doba prináša rôzne vychytávky.
„Ty si sa prihlásila na Tinder?“ spýtala sa ma kamarátka z Pezinka,
ktorá sa u mňa raz popoludní zastavila na káve.
„Áno, vieš aká je to super aplikácia?“ odpovedala som nadšene.
„No, neviem,“ zapochybovala.
Zostala som zaskočená: „Počkaj, ako to myslíš?“
„Nechcem ti kaziť radosť, ale na Tinder sa prihlasujú iba tí, čo hľadajú
sex,“ vysvetlila opatrne.
„Si si istá?!“ vytreštila som na ňu oči a cítila som sa totálne mimo
obraz.
„Áno, veď to je všeobecne známe.“
„Mne tam zatiaľ nikto nič také ako sex neponúkal,“ oponovala som.
„To neznamená, že to nie je tak, ako vravím. Funguje to tak, že ten
chlap ťa najprv pozve na kávu, pokecáte a potom sa spolu vyspíte.“
Znelo to hrozne. Povrchne a nedostatočne. Protestovala som: „No počkaj,
tak to teda nie! Mám svoju hodnotu!“
„Iba ti vravím, aby si s tým rátala.“
Táto informácia ma značne znechutila. Do čoho ma to Tereza navliekla?
Veď ja som si chcela iba s niekým písať, prípadne sa zoznámiť. Nehľadám si
milenca a už vôbec nie známosť na jednu noc!
A kto je vlastne ten jej nový objav? Čo od nej chce? Musí mi to
vysvetliť. Obyčajne sa so mnou rada delila o svoje nové úlovky. No tento raz
nič. Čo ak sa nechala nachytať nejakým podvodníkom, ktorý ju chce iba využiť?
„Teri, vieš ty vlastne, čo za pochybnú aplikáciu ten tvoj Tinder je?“
položila som jej otázku priamo.
„Môžeš byť konkrétna?“ spýtala sa zmätene.
Snažila som sa vysvetliť to citlivejšie: „Počula som, že ju používajú
osoby hľadajúce čisto sexuálny vzťah.“
Tereza sa len zasmiala: „Nepanikár! Nikto ťa predsa nemôže donútiť robiť
niečo, čo nechceš.“
„Ty si o tom vedela! Prečo si mi nepovedala vopred, na čo táto aplikácia
slúži? Ja predsa nechcem visieť na žiadnej sexzoznamke!“ protestovala som. „Nie
som prostitútka. Som matka dvoch detí, ktorá si hľadá slušného partnera pre
život.“
„Veď dobre, dobre,“ upokojovala ma Tereza. Nie je to pravda. Sú tam
rôzni ľudia z rôznych dôvodov. Vezmi si takého Juraja...“
„Takže sa volá Juraj. Si istá, že ťa nechce iba do postele, keď ste sa
stretli práve TAM?“
„Viki, sú to iba predsudky. Navyše, len sa pozri, akí muži sú tam
zaregistrovaní! V porovnaní s portálom, na ktorý som sa zaregistrovala predtým,
sú tam samí krásavci. Na zúfaleckej platenej zoznamke ma otravovali samí takí,
čo na mňa nemali. Ale na Tinderi, tam si môžem vyberať!“
Zalistovala som v ponuke mužov. Tereza mala pravdu. Bol tu samý model!
Je to vôbec možné? Kde reálne žijú títo chlapi? Kde sa skrývajú? Vo fitku som
síce videla mnohých svalnáčov, ale tí vyzerali nechutne a spravidla nemali
vlasy. Toto tu sú modelovia z bilbordov na pánsky parfum! Takých, čo nájdete
pri ceste a rozptyľujú vás pri šoférovaní. Majú zdravé chrupy a husté háro, o
postave sa ani nejdem rozpisovať, lebo by to bolo na pár strán.
Jeden Adonis, druhý, tretí. Bolo to
až podozrivé. Mnohí boli z Maďarska a Rakúska, niektorí z Čiech a bolo tu aj
zopár Slovákov. Čím väčšiu vzdialenosť v nastaveniach som povolila, tým
exotickejšie typy sa tu nachádzali. Samozrejme, boli tu isté obmedzenia. Nedalo
sa vyhľadávať ďalej ako 161 kilometrov odo mňa. Dobre, musím priznať, že
sem-tam sa medzi adonisov priplietol aj nejaký nevýrazný typ. Ale štatisticky
bol výber viac ako slušný.
Maďari ma nezaujímajú. Ako by som sa s nimi asi mala dorozumieť? Nechcem
si predstaviť tú ich otrasnú angličtinu. A ešte sú aj ďaleko. Načo ich tu toľko
je? Kto sa v nich má prehrabávať? Ákos, Zsolt, Balázs, Csaba, János. Už podľa
mena vidieť, odkiaľ pochádzajú.
Ale tento jeden je dobrý! To je aký manekýn! Volá sa Gábor. V ukazováku
mám tik, musím mu dať „like“. Inak to nejde. Moje sympatie zrejme nebudú
opätované. Veď je aj o tri roky mladší a najmä, ja mám dve deti. Uviedla som to
vo svojom profile.
Posielam screenshot Tereze, aby som
sa pochválila, aký kus som tam našla. Myslí si presne to isté, čo ja.
„Mhm, to nie je nič pre teba. Taký chlap určite nehľadá staršiu ženu od
seba, ktorá má dve deti.“
„Musíš mi kaziť radosť?“ ohradila som sa.
Tereza zmierlivo odvetila: „Nerobím to naschvál, chcem ti len dobre.
Sama som už zopárkrát popálila. Chápem tvoje nadšenie, ale drž sa radšej pri
zemi.“
Ako natruc sa rozhodnem, že mu
nedám iba „like“ ale rovno „superlike“. Robí sa to jednoducho – potiahnete
prstom dohora. A je to!
O necelé tri minúty mi Gábor môj superlike opätoval. Odpadnem! Je to
možné? A už aj píše!
Na obrazovke vidím vetu: Hogy
vagy? To je asi jediné, čo po maďarsky viem.
Odpovedám preto: Do you speak
English?
No, napíše on.
Tak to sme si ale pokecali! Posielam mu len smutný smajlík. Taký, čo má
ústa otočené kútikmi nadol. On mi vráti troch takých istých. A jedného
plačúceho.
Posielam mu srdce. On mne tri
srdiečka prepichnuté šípom.
Naša komunikácia sa nesie v obrazovom duchu. Je to síce milé, ale takto
sa nič o sebe nedozvieme. Hľadám na internete nejaký obstojný prekladač, aby
som mu bola schopná napísať. Snažím sa do maďarčiny preložiť "kde
bývaš". Posielam mu to dúfajúc, že pochopí.
Budapest, odpovie.
Super, funguje to! A čo teraz? Nemá to význam. Nemôžeme si písať ako
hotentoti.
Lenže on to nevzdáva. You are
beautiful, píše. Ktovie, ako by táto veta znela po maďarsky. Radšej sa však
nespýtam, už ani v predstave sa mi to nezdá romantické.
Zrazu som odhodlaná, že sa aj po
maďarsky naučím. Takého chlapa si nenechám ujsť! A myslí si o mne, že som
beautiful, vekový rozdiel zjavne nerieši. Všetko píšem Tereze. Zostáva
skeptická, nič si však z toho nerobím.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára