Petra Hederová - Tak si ho nechaj! (1)

1.Kapitola

Bolo mrazivé februárové ráno, keď som v schránke našla dva žlté lístky. Poštár sa ma nimi snažil presvedčiť, že ma nezastihol na adrese, preto mi obálku neodovzdal, ako by sa patrilo. Namiesto toho mi zanechal oznámenie o uložení zásielky. Jej odosielateľom bol Okresný súd.

    Bola som si istá, že v čase, keď bol poštár u nás, som bola doma. Kde už by som mala byť ako matka na rodičovskej dovolenke? Stačilo by, aby zazvonil na zvončeku vedľa vchodových dverí a určite by som mu otvorila. Možno aj kávu by som mu ponúkla. Od radosti, že nemusím vystáť rad na pošte. Poštoví doručovatelia to však nikdy takto nerobili. Ani sa nepokúsili odovzdať vám zásielku priamo do rúk. Nuž, nevadí. Prejdem sa tam v mraze, v rámci osviežujúcej dopoludňajšej prechádzky.

    S chvejúcimi rukami som vložila žlté lístočky do vrecka kabáta a vošla aj s naším vizážou poľovníckym psom do výťahu. Vravím vizážou, pretože náš pes je poľovnícky iba na efekt. Adoptovali sme si ho z útulku a je neuveriteľne krásny. Dokonca oň mali záujem aj ozajstní poľovníci. Dobre, že nakoniec pripadol nám, veľkú radosť by z neho nemali. Možno by ho nakoniec aj vrátili tam, odkiaľ prišiel. Povahou to bol totiž skôr Scooby-doo ako lovec. Vždy, keď vonku niečo buchlo, či už zábavná pyrotechnika alebo len kryt od kontajnera, rozhodol sa pre návrat domov. Zvrtol sa, a hoci ešte nevykonal, čo mal, ťahal ku vchodu. Potreba - nepotreba.

    Keď som otvorila dvere bytu, môj manžel Mário sa už obúval. Bol pracovný deň, preto sa chystal do firmy šéfovať svojim podriadeným. Bol vedúcim oddelenia a od vedúceho sa vyžadovala istá miera ráznosti, vážnosti a neoblomnosti. Vždy sa snažil byť rešpektovaným šéfom, s ktorým budú zamestnanci preberať všetko – od firemných emailov po konzistenciu rannej stolice. Nerád delegoval úlohy, a keď už to robiť musel, vždy aspoň dôsledne dohliadal na prácu svojich ľudí. Mňa vlastne tiež považoval za jedného zo svojich zamestnancov. Akoby občas zabúdal, že som jeho manželka a že na mňa úlohy delegovať nemusí. Sama najlepšie viem, čo treba robiť. Netreba sa báť, že by som pri pri dvoch deťoch zaháľala. Nemohol však za to. Mal toho v práci tak veľa, že sa mu to v hlave občas začalo miešať.

    „Tak, tu to máme,“ povedala som a strčila mu do ruky lístok z pošty s jeho menom. „Budeš si to musieť vyzdvihnúť sám, list je určený do vlastných rúk.“

    „Čo je to?“ spýtal sa s predstieranou ľahostajnosťou. Nechcelo sa mi odpovedať na jeho otázku. Obaja sme dobre vedeli, o čo ide. Nadšenie v jeho tvári totiž nebolo možné skryť.      

Oznámenie si starostlivo uschoval do špeciálnej priehradky svojej koženej peňaženky, pobozkal naše dvojičky na líce a zatvoril dvere bytu. Už niekoľko mesiacov netrpezlivo kontroloval obsah poštovej schránky v nádeji, že príde oznámenie o súdnom pojednávaní. Nevedel sa dočkať, kedy sa rozvedie s hnusnou xantipou a úplne legálne zaháji život so svojou pravou láskou.

    Na rozvod sme teda čakali traja: ja, on a jeho milenka Júlia. Dalo by sa polemizovať o tom, kto čakal nástojčivejšie. Moja osoba to určite nebola. Nemala som sa kam ponáhľať, rozvodom sa pre mňa veľa nezmení. Alebo možno zmení, ale iba k lepšiemu. Keď sa totiž ocitnete na dne, nemáte kam ďalej klesať (jedine, že by bolo to dno rozbahnené). To isté však nemôžu povedať oni dvaja. Im sa veru na lepšie časy neblýska.

    Občas bývam nechutne škodoradostná. Veď len počkajte, holúbkovia! Ešte zistíte, čo ste si navarili. Skončilo sa staré dobré flákanie po nákupných centrách a čokoládovniach. Nastane tvrdá realita. Mário chcel striedavú starostlivosť. Čo chcela ona, nikto netuší, a ani to nikoho nezaujíma. Nie je podstatná. Je iba vedľajšou postavou v celej tragikomédii o rozbitej rodine. Ak by túto úlohu v Máriovej patetickej dráme nehrala ona, určite by ju dostala iná protagonistka: Katka, Zuzka alebo Ľubka. Na mene nezáleží. Jednoducho nejaká iná osôbka z okolia, ochotná poskytnúť Máriovi obdiv a uctievanie, ktoré nenachádzal u vlastnej manželky.

    Nezaháľala som a vyštartovala so synmi na poštu. Šli sme pešo a trvalo to akosi dlho. Vždy to trvá dlho, keď sa vonku šmýka ako na klzisku a vy vediete za ruku krpcov. Cestou sme obdivovali sniežik, kĺzali sa po zamrznutých kalužiach a odhŕňali bielu pokrývku z áut. Dorazili sme hádam po polhodine, hoci sama by som tú cestu zvládla za pár minút. Bolo len desať a rad ľudí sa tiahol až po dvere. Tak si to tu vystojíme, ako vždy, pomyslela som si a obzerala sa okolo seba.

    Na stĺpe bol nalepený oznam. Pošta hľadala priehradkového pracovníka. Ešteže sa ma to netýka a mám kam nastúpiť, vydýchla som si s úľavou. Pôvodný termín nástupu do nového zamestnania sa mi podarilo oddialiť o celé dva mesiace. Získala som tým čas vyriešiť si svoje osobné záležitosti. Do firmy nastúpim prvého marca. Nemohla som sa dočkať rituálov spojených s ranným vstávaním, pravidelných porád a kávičkovania s novými kolegami v priestoroch kuchynky. Všetky tie bežné veci, ktoré vám počas nekonečne dlhej materskej začnú chýbať. Konečne využijem desiatky nových topánok, ktoré som si za tie štyri roky nahonobila. Vynosím oblečenie, čo mi visí v skrini a pomíňam šminky tesne pred zárukou.

    Pochopila som, prečo pošta potrebuje posilu. Rad sa takmer nehýbal. Pri okienku si dôchodkyňa dávala vysvetliť, prečo jej prišiel dôchodok nižší než očakávala. Miško ma držal za nohu. Musela som dávať pozor, aby som nestratila rovnováhu. Majko každú chvíľu odbiehal ku skrinke s tovarom vystaveným na predaj. Myšlienkami som pritom stále blúdila k Máriovej súčasnej a hádam i budúcej partnerke Júlii.

    V podstate nemôže za to, ako sa Mário voči mne zachoval. Možno sa na ňu pozerať ako na obeť. Veď čo už také získa? Bude sa musieť vo všetkom prispôsobiť. To znamená, strpieť dva týždne v mesiaci dve milučké, ale niekedy i zlostné chlapčiská. Moje poklady. Pre ňu to však vždy budú iba cudzie deti. Bude ich musieť vodiť zo škôlky a v zime ich obliekať do desiatich vrstiev oblečenia. Bude musieť stráviť, že jej milenec nespí v posteli s ňou, ale so svojimi skutočnými láskami. Deti sú pre rodiča všetkým a on je dobrý otec. Nikdy by neuprednostnil ženu pred deťmi. Ale neurobil to vlastne svojím spôsobom už teraz? Veď odišiel od rodiny, kvôli inej. Tvrdil, že neobetuje vlastné šťastie. Nebude žiť s niekým, kto mu nerozumie. Nemá silu existovať vo večnom konflikte so mnou, pretože sme nekompatibilní. Nikdy sme sa k sebe nehodili. Načo ma vlastne žiadal o ruku? Veď to, že sme rozdielni, sme vedeli od začiatku. Načo bolo dobré brať sa a zakladať si rodinu? Viem, viem. Zamilovaný človek takto nerozmýšľa. Má celkom iné starosti. Napríklad rieši, kedy si konečne ukradne čas na ďalšie vášnivé stretnutie. To je to, čo mu blúdi hlavou. Nie nejaká budúca kompatibilita.

    Ktovie, kedy bude dátum pojednávania. Súdom to zvyčajne trvá celé veky. Aspoň v hlavnom meste. Byrokracia vládne v tejto krajine. Sme ovládaní mašinériou úradov a ich loajálnych zamestnancov.

    Rad sa znenazdajky rozbehol. O päť minút mi už pracovníčka pošty odovzdala do ruky obálku. Začala som ju nedočkavo šklbať pri najbližšom stolíku. Miško do mňa dobiedzal, že mu je teplo a chce sa ísť hojdať.

    „Miláčik, daj mi päť minút,“ požiadala som ho trpezlivo.

    „Pôjdeme sa hojdať, mami?“

    „Ešte sa to nedá. Vonku je veľká zima. Zmrzli by ti líčka.“

    „A kedy bude teplo, mami?“ spýtal sa Majko.

    „Keď príde jar, anjelik,“ vysvetľovala som nervóznym tónom.

    Synovia ma akoby zázrakom pochopili a dovolili mi, aby som si v pokoji otvorila svoju obálku.

    Bolo to tam, čierne na bielom: 30. marec 2017 o desiatej.

Tak predsa to prišlo. A čo som si myslela? To čakanie bolo také dlhé, až som nadobudla pocit, že sa mi celá tá záležitosť s rozvodom iba sníva. Trošku smutná som vložila preložený list papiera do kabelky a vyšla z dverí držiac dvojičky za ruku.

    Tak predsa dosiahla, čo chcela! Rozvedú nás a bude len jej. Aspoň si to myslí. Zrazu mi bolo do smiechu. Akoby mi niekto povedal výborný vtip. Taký poštársky. V zmysle: idú dve poštárky po ulici a jedna sa prepadne od hanby. Za svojho zamestnávateľa. Zdalo sa mi, že sa smejem nahlas. Nenápadne som sa poobzerala okolo seba, či ma niekto nepočuje. Veru áno, Mário bude jej. No možno bude, ale len na tridsať percent. Bude sa totiž oňho musieť podeliť s našimi deťmi. A tie budú mať vždy prednosť. Krv nie je voda. Alebo ako sa vraví, bližšia košeľa ako kabát. A potom jedného dňa tie malé roztomilé chlapčiatka prídu do puberty. Zmenia sa na drzé papuľnaté opice, ktoré zo svojho otecka vytiahnu nielen posledné zvyšky lásky, ale aj peňazí. A on, ako skapínajúci kôň bez energie, im ochotne tie posledné zvyšky čohokoľvek poskytne. Ktovie, či budú ochotné znášať macochu.

    Možno sa Júlia časom rozhodne, z čisto súťaživých dôvodov, porodiť mu ďalšie deti. Dieťaťom si ho poistí, aby nezdúchol za inou, tak ako to spravil mne. Ale moja zlatá, nezabúdaj, že dieťa nie je žiadna záruka! Ako vidíš, ani tie moje dve rozkošné postavičky ho neudržali pri mne. Keď má chlap v krvi gén kurevníka, nič ho veru nezastaví. Ani to, že naňho budeš vyvaľovať tie svoje naivné očká plné obdivu.

    Vonku je zima ako v ruskom filme. Kedy to skončí? Ktovie aké bude počasie v deň nášho rozvodu. Rozvedú nás vôbec na prvom pojednávaní? Čo si oblečiem? Len nie čiernu, rozvod nie je pohreb. Kostým ako na pracovný pohovor? Asi by som sa nemala príliš parádiť a vyzerať skôr slušne a skromne. Tak získam najviac. Ale čo chcem vlastne získať?

    Celé si to prechádzam v hlave. Znovu a znovu, ako už predtým snáď tisíckrát. Stratiť nemám čo. Deti mi nikto zobrať nemôže. Viem, že Mário už vyslovil aj takú trúfalosť, že by ich chcel do svojej starostlivosti, ale o tom môže nanajvýš snívať. Musela by som prinajmenšom brať drogy, aby mi zobrali vlastné deti. Ostáva mu teda len striedavka. Teda maximum, čo môže vybojovať je, že dvojičky budú uňho bývať presne päťdesiat percent času a mne nebude dávať žiadne alimenty. To je jeho najlepšia alternatíva. A možno aj moja. Budem mať novú prácu, nebudem nič stíhať. Tak sa o ne podelím, budem im aspoň vzácnejšia. A keď budú väčšie, samé rozhodnú, s kým chcú byť.

    Príšerne mrzne, no napriek tomu meravými prstami znovu otváram obálku. Je celkom tučná a obsahuje viac listov papiera.

    Moju pozornosť upútal nadpis: Vyjadrenie účastníka konania Mária B. k návrhu na rozvod podaného dňa... Očividne využil svoje právo vyjadriť sa k mnou podanému návrhu. Čudovala by som sa, ak by to nespravil. Ktovie, čo napísal vo svojej verzii. Teda, nepísal to sám, narozdiel odo mňa, mal prostriedky na právničku. Bývalú sudkyňu, ženu ostrú ako pitbul.

    Čítam prvé riadky a do tváre sa mi hrnie krv. Nemôžem uveriť vlastným očiam. Čo to o mne vyhlasuje?! Rozhodla som sa zabočiť do neďalekej pizzerie a sadnúť si. V pokoji si to celé prečítam.

    „Ideme na džús,“ oznámila som synom a zamierila som k dverám podniku.

    Neprotestovali. Naopak, potešili sa. Odmalička radi jedli v reštauráciách a iných stravovacích zariadeniach. Mama mi to často vyčítala. Vraj najlepšia je domáca strava. Človek vie, čo si navaril. Nepokúšala som sa vysvetliť jej, ako veľmi varenie neznášam. Nemala by pre mňa pochopenie.

    Sadli sme si k stolu a objednali si nápoje. Jesť ešte nebudeme, na obed je príliš skoro. Majko s Miškom sŕkajú džús cez slamku a ja čítam.

    To je ale nehoráznosť! Priznáva milenku, ale vraj je len dôsledkom a nie príčinou nášho rozvodu. Náš vzťah nikdy nebol harmonický, a to kvôli mojej emočnej nerovnováhe. Čooo?! Emočnej nerovnováhe? To čo je za kravinu?! Kto mu to poradil? Určite tá tučná advokátka. To by muž nevymyslel! Hlavne on, čo nemá fantáziu. Je natoľko rutinný, že svoju milenku bráva do rovnakých hotelov, ktoré naštevoval so mnou. Nakupujú Shopping City vo Viedni, presne ako my dvaja, keď sme sa ešte milovali. A milovali sme sa vôbec? Naozaj? Alebo to bola iba vášeň, ktorú máte s každým, kým si vaše telá na seba nezvyknú a kým sa vaše energie nepremiešajú do jednej abstraktnej substancie?

    Vraj nesúhlasí s tým, aby som spravovala majetok detí, pretože som materialistka a neviem hospodáriť s financiami. S tým som nesúhlasila. Nie som materialistka. Keď nejaké peniaze mám, okamžite ich miniem. Materialista si peniaze váži. Ja nie. Aspoň tak som pochopila význam slova materializmus. Možno nesprávne.

    Deťom vraj chýba domáca strava, pretože varím iba sporadicky. Nesúhlasí s vyčíslenými nákladmi. Mnou vytýčené sumy sú prehnané a nezakladajú sa na realite. Zjavne mi ide len o to, ako ho obrať o peniaze. Okrem toho chce synov do striedavej starostlivosti, čiže mi vlastne nemieni posielať nič. Mám sa konečne zamestnať a nespoliehať sa na jeho šikovnosť.

    Ďalej som sa dočítala o tom, že od začiatku trvania vzťahu vládli medzi nami nezhody. Vraj som si hľadala známosti na sociálnych sieťach. Vie to dokázať. Nikdy som nemala vernosť v povahe. Týmto ma naozaj rozčúlil. Jemu asi načisto preplo! Ako chce také čosi dokázať? Veď som bola celé tie roky tehotná a dojčiaca. Posledné, čo by mi napadlo, bolo hľadať si milenca

    Čím dlhšie som čítala Máriove výmysly, tým mi bolo horšie na duši. Vzala som do rúk telefón a navolila číslo toho hada, ktorý sa stále nazýval mojím manželom.

    Nedvíhal, ako obvykle.

Zavolala som teda svojej kamarátke Tereze a prečítala jej Máriove vyjadrenia. Pozorne ma počúvala a potom sa ma snažila upokojiť.

    „To je predsa normálne,“ povedala. „Snaží sa vyboxovať striedavku, tak na teba musel nahádzať trochu špiny. Potreboval sa tým očistiť.“

    Rozhorčene som oponovala: „Trochu špiny? Vykydal na mňa za vlečku hnoja! Nič z toho pritom nie je pravda!“

    Cítila som obrovskú krivdu.

    „Rozvod je boj, s tým treba rátať,“ odvetila Tereza.

    „To aj ten tvoj dával takéto údery pod pás?“

    „On nie, veď striedavku nechcel. Ale o výživné sa stále doťahujeme.“

    „Je mi z toho zle, Teri. Asi si pre istotu predsa len pozháňam nejakého právnika.“

    Naozaj som netušila, či mi môže akýmkoľvek spôsobom uškodiť, no začala som sa trochu báť. V hlave som mala desiatky nezodpovedaných otázok, ktoré by bolo vhodné adresovať skôr advokátovi, ako kamarátke. A znova som sa dostala k úvahe: kde ho zohnať a čo ma tento spasiteľ bude stáť. Potrebujem niekoho dobrého, žiadny priemer. A dobrý nebude lacný. Peniaze však rozhadzovať nemôžem. Pristihla som sa, ako sa stále dookola motám v kruhu.